Toto píšem len ako myšlienky, z poznatkov posledných rokov.
Ako u nás vlastne prebieha život?
Vie to niekto?
Vlastne to ani nik nevie a asi sa nechápeme navzájom.

Predstavme si situáciu, že majster kdesi v akomsi meste sa zaoberá skupinou ľudí.
Prebehnú mesiace, či dokonca roky a jeho samoľúbosť sa rozrastá úmerne jeho „schopnostiam“ a slabého kontaktu s ostatnými členmi, či kolegami.

Preskočím teraz dej a skočím niekde, kde napríklad vládnu Cháni, či iní vládcovia.
Aj tam je miestny guru, ktorý sa stará o skupinu ľudí. Tak isto je v odlúčení a nutnosti sa starať o ľudí osamotene a jeho samoľúbosť tiež narastá.

Nášho majstra kdesi po nejakom čase navštívi posol a prinesie od predstaviteľov spoločnosti inštrukcie, ako ďalej, alebo čokoľvek iné.
Samoľúbosť majstra je narušená . Jeho reakcia?
Ale, tak vrchnosť si spomenula. No ja ho kašlem tam kde je!
Čo si o sebe myslí? Kašlem na to, veď je odo mňa na tisíc kilometrov, čo sa ja budem s týmto tu zaoberať. Nech si buzeruje doma, čo on vie, ako to tu je. A keď sa mu to nepáči tak nech si vy… oko bu… jeden.

Ale poďme teraz k nášmu majstrovi po odchode posla:

Priatelia ja som poslal Fenixovi návrh, čo a ako si to tu predstavujem ďalej. Po úvahe sme došli ku tomuto záveru…..
Po tomto úvode opíše, čo všetko a koľko námahy ho to stálo než presadil to, či ono.
A takto začne uvádzať do života posolstvo.

Chánov Guru:
Dostal posla od Chána a touto cestou aj list.
Jeho reakcia?
Hodil sa pred poslom na kolená. Chváli všemohúceho na nebi, čo chráni Chána a jeho kroky.
Vo všetkom vyšiel poslovi v ústrety a snažil sa znova plniť Chánove posolstvo.

Kým nebol samoľúbi povedal:
Chán sa rozhodol, že … .
A v dobe, keď ho znova začala opantávať samoľúbosť.
Ja a Chán sme sa rozhodli, že… .

Rozdiel medzi ním a naším majstrom?
Zachovali obaja to čo sľúbili a zmeny uviedli do života.
No ja sa Vás pýtam, ktorý z nich si zaslúži uznanie?

Majster, vyjadril svoj názor, síce trocha zvláštne, ale vyjadril .
Guru potlačil seba, ale prejavil vernosť Chánovi.
Kde je teda pravda?

Odpoveď si dajte všetci sami .
Tak, ako ju cítite.
A ako asi u nás, naši majstri? Tí si určite vedia dať odpoveď na moju otázku.
Alebo sa mýlim?

Nuž tu by som mal skončiť, že?

Nie neskončím.
Moja skúsenosť je taká, že samoľúbosť mnohí potom predsa len potlačia, aby seba potlačili vyššie.
A prispôsobia sa, ale vo svojom vnútri sa predsa len nezmenia.
Sľúbia všetko, aj modré z neba, aby došli do cieľa.
Keď už sú tam na výslní, zrazu sa potláčaná samoľúbosť opäť prejaví a oni si idú svojou cestou.
Ich sľub a záväzok viesť iných po tej ceste je zabudnutá.
Majú mnoho odôvodnení „prečo“ sa nechcú podeliť s inými o svoje skúsenosti, ale pravda je taká, že to ich samoľúbe ego nedovolí.

A preto všetka česť kolegom, ktorí kráčajú ďalej a sledujú náš spoločný cieľ.
Cieľ, ktorý je v diaľke – v horizonte životov.

Čo ma viedlo ku týmto myšlienkam?
Díval som sa roky z boku a pri tom som aj ďalej učil mnohých a aj mnohých doviedol do pomyselného cieľa cesty.
Vybral som si jedného, či viacerých, aby napĺňali posolstvo našich predkov, ktoré skoro zaniklo v zabudnutí.
A pritom som sa proste zamyslel nad životom a aj nad vďačnosťou jedných aj druhých.
Skúste sa aj vy zamyslieť, len tak sami pre seba.