Skúsime zase trošku pokračovať v načatej téme…
—–

Na to, aby jedinci z nášho “vyslaného tímu” nestrácali seba samého a svoj cieľ zo zreteľa, je veľmi dôležitá vzájomná interakcia týchto duší. Niekto môže trebárs žiť v úplne inom meste, možno sa celé mesiace poriadne nestretne s ostatnými, pretože bude plniť svoje poslanie v inom kúte sveta, ale stále je potrebné udržať medzi sebou aspoň aký-taký aj keď len sporadický kontakt, koordinovať sa vzájomne na úrovni duší, vedieť o sebe. Pretože keď sa tento kontakt vytratí, daná duša je zrazu akoby sama v cudzom svete a je veľmi zraniteľná. Tu prichádza znovu na rad potenciál rôznych konkurenčných vplyvov, ktoré by chceli zámery nášho tímu prekaziť. Samostatný jedinec sa môže zdať na prvý pohľad stabilný, pretože sa napríklad nemusí zaťažovať ľudskými konfliktami medzi jednotlivými členmi tímu, ktoré zákonite skôr či neskôr môžu prísť. Bude si skrátka hrabkať na svojom vlastnom piesočku a možno mu to pôjde veľmi dobre, ale časom pomaličky a nenápadne začne strácať prepojenie s tými, s ktorými sem bol pôvodne vyslaný. Nechá sa strhnúť fyzickým svetom a namiesto toho, aby pridal ruku k dielu na spoločnom projekte. Alebo aj začne samostatne pracovať na niečom, čo bude matne pripomínať pôvodný zámer, ale postupne sa mu to nejako zvrtne do sfér, ktoré už so stanoveným cieľom nemusia mať až tak veľa spoločného a jedinec si ani nemusí uvedomiť ako a zrazu bude kopať za úplne cudzí tím.

Toto vždy závisí od toho, či je jedinec skôr náchylný na všetko sa vykašlať a žiť si svoje, alebo pod vplyvom niektorého z konkurenčných svetov uletieť vo svojom rozlete až tak ďaleko, že si o pár rokov ani nespomenie, načo sem vlastne prišiel. Jedinec, ktorý bude takto podchytený niektorým cudzím paralelným svetom a bude počas zvyšku svojho života pod jeho vplyvom, je znovu veľmi ľahkou korisťou na „ulovenie cudzej ovečky do vlastného košiara“ po smrti. A tu sa znovu dostávame do kolotoča strácania jedincov, ktorí sa len s veľkou námahou a prostredníctvom veľmi ťažkého vnútorného boja počas mnohých inkarnácii možno časom dopracujú naspäť do svojho domovského sveta.

To, čo dokáže jedincov z nášho vyslaného tímu udržať v cudzom svete fyzickej reality skutočne pohromade, je práve určité duševné a vibračné súznenie, ktoré k sebe vzájomne cítia. Predstavme si to ako tím Japoncov, ktorí sú pracovne vyslaní do Ríma. Všetci vedia rozprávať dobre po taliansky, aby sa s miestnymi dokázali dohovoriť ich jazykom, časom možno aj medzi sebou občas začnú používať taliančinu, ale niekedy je proste veľmi príjemné si sadnúť na pivo a porozprávať sa materinským jazykom. Vyvoláva to v duši tú správnu spolupatričnosť, spomienku na domov, z ktorého sem boli vyslaní, oživuje to vo vnútrach tie správne momenty, ktoré im pomôžu prekonať aj ťažšie chvíle na ich spoločnej ceste. Skrátka ich vnútra sú naladené na rovnaký alebo príbuzný tón, vibráciu, frekvenciu a ak sa s týmto prvkom naučia medzi sebou správne pracovať, dokážu si veľmi pomôcť pri prekonávaní rôznych životných kotrmelcov. Je to akoby človek mal v cudzom svete bezpečné miesto, svoj imaginárny peliešok, kde niekto rozumie reči jeho kmeňa a jeho vnútru, kde jeho duša nájde to správne vibračné súznenie. Niekedy k tomu stačí obyčajný rozhovor len tak o živote pri káve, či čítanie publikácie alebo článku od správne naladeného kolegu, alebo taká zahĺbená večerná debata na rôzne témy. V niektorých správne trafených momentoch sa duša jedinca rozozvučí v tom správnom, svojom prirodzenom tóne a to je moment, kedy sa dokáže človek zbavovať mnohých nánosov, ktoré počas svojho „pobytu v cudzom svete“ na seba nachytal. Osvieži si akoby na úrovni duše cieľ, s ktorým sem prichádzal, uvedomí si, že predsa vo svojej duši nie je Talian, ale Japonec, aj keď tu žije možno už celé roky a niečo sa v ňom zapáli znovu tým správnym spôsobom, aby nestratil seba samého.

Vezmime si človeka, ktorý v sebe cíti určité volanie duše, ale nedokáže s ním nijako pohnúť doprava ani doľava, skrátka je stratený vo svete, je sám na svoje zvláštne myšlienky a pocity a nevie ako ďalej. Buď to všetko zahodí a dobrovoľne sa prihlási na psychiatriu, alebo sa s tým pokúsi niečo spraviť a nájsť určité súvislosti, ku ktorým ho to ťahá. Začne podvedome hľadať niečo, o čom vôbec netuší, čo by to malo byť a ako by to malo vyzerať. Netuší, či hľadá konkrétneho človeka, vec, alebo nejaký prežitok. Dávno predtým, než sa ocitol v tomto živote, sa však s určitou skupinou duší dohodol na tom, že spoločne prídu do fyzickej roviny a budú tu pracovať na stanovenom zámere. K tomu, aby sa medzi sebou našli, sú ideálne určité správne trafené interakcie na úrovni duší. Niektorých to k sebe môže ťahať emocionálne napríklad vo forme lásky či priateľskej náklonnosti, vo forme mentálneho či duševného porozumenia, alebo fyzickej príťažlivosti. Vo fyzickej rovine sa môže takáto duševná spolupatričnosť prejaviť naozaj všelijako. Na tom, akým spôsobom sa na seba navzájom v prvom momente upozornia, v princípe až tak nezáleží, dôležité je to, čo s tým dokážu spraviť ďalej.

Ten prvotný impulz môže byť veľmi silný, ale taktiež sa niektoré prepojenia môžu budovať a prehlbovať až časom a postupným rozvojom jedincov. Podstatné je, aby bol ten prvý impulz pre jedinca dostatočne intenzívny na to, aby na úrovni jeho duše niečo správnym spôsobom rozvibroval. Toto je moment, kedy proste chémia buď zafunguje, alebo nezafunguje. Ak to zafunguje, jedinca to k danej skupine začne až magicky priťahovať a možno si sám v sebe nebude zatiaľ vedieť úplne presne zdôvodniť a pre logiku „ospravedlniť“, čo sa vlastne deje, ale ak sa v duši niečo pohlo, ona už povedie človeka tak trošku aj sama a nedovolí mu prejsť to len tak mávnutím ruky. Bude sa k tomu v myšlienkach sem-tam vracať, bude hľadať ten moment, ktorý v ňom niečo pohol a postupne sa možno odváži nadviazať nejakú formu komunikácie. Ak sa medzi danou skupinkou nájde, ak mu na tom niečo skrátka bude chutiť a voňať správne, už je lopta jednou nohou v bráne.
Medzi niektorými dušami môžu existovať rôzne dohody, napríklad určitý impulz, ktorý ako blesk z jasného neba osloví niekoho druhého tak, že keby tam tá dotyčná protistrana zhodou okolností nebola, život daného jedinca by sa možno odvíjal úplne iným smerom. Môže ísť napríklad o náhodné stretnutie, či o prečítanie textu, ktorý v človeku správne trafenými slovami niečo rozozvučí. Ak sú texty písané cez vnútro človeka, majú tú správnu silu a potenciál osloviť práve takto stratených jedincov, ktorí si niekde na letisku po pristátí nesprávne prečítali navigačné tabule a vyšli do cudzieho sveta úplne iným východom. Tieto prvotné impulzy sú často aj určitým vnútorným kompasom pre človeka na tejto ceste, pretože aj keď začne pochybovať úplne o všetkom a začne strácať z dohľadu seba samého, môže mu veľmi pomôcť, ak sa dokáže rozpamätať a znovu prežiť ten moment predtým, než sa na túto cestu vydal. Aké to bolo? Čo som to vlastne hľadal, keď som ešte vôbec netušil, čo hľadám? Prečo ma oslovil práve ten a ten moment? Aký to bol pocit, čo to vo mne vyvolalo?

Niektorí jedinci naopak môžu okolo seba chodiť celé roky a nejaviť žiadny záujem o vzájomnú interakciu či spoluprácu, budú sa skrátka frekvenčne trošku míňať. Každý z nás je samostatná individualita, nikto s nikým nie je celkom rovnaký a teda určité vibračné odchýlky môžu existovať aj medzi jedincami, ktorý by pochádzali priamo z toho isté domovského sveta, nieto ešte medzi jedincami, ktorí sú z odlišných svetov, aj keď sú tieto svety vo vzájomnej koalícii. Preto je pre splnenie cieľa dôležité skôr sa zameriavať na to, čo nás spája. Rozdielov nájdeme určite nepreberné množstvo aj bez toho, aby sme sa akokoľvek snažili. A je to úplne prirodzené. Dôležité je, aby sme dokázali akceptovať a prijať tieto rozdielnosti a nebrať ich ako dôvod na konflikt, ale ako rozmanitosť názorov a pohľadov, vibrácii a frekvencii, ktorá dokopy dokáže dať ten správny tón. Je to ako orchester, v ktorom niekto hrá na kontrabas, niekto na husle, niekto na flautu. Má zmysel, aby sa hudobníci medzi sebou dohadovali, ktorý nástroj je lepší a dôležitejší? Ani jeden z nich sám o sebe symfóniu nezahrá. Ale pod správnou taktovkou a so správnou notovou osnovou spoločne dokážu zahrať úžasné diela.

A práve takéto duševné interakcie medzi jednotlivcami v celku vytvárajú to správne fluidum, ktoré ich stmelí a udrží pohromade s víziou spoločného cieľa, aj keby mali medzi sebou osobnostné konflikty, či prekonávali spoločne určité nie práve najpriaznivejšie okolnosti. Nemusí si v tíme rozumieť každý s každým, ale je dôležité, aby mal každý aspoň niekoho, s kým mu to skrátka bude duševne a vnútorne ladiť, s kým sa dokážu navzájom podržať a potiahnuť dopredu.

Tagy: biela mágia, čierna mágia, Mágia, okutizmus, škola mágie, výučba mágie