Kde bolo, tam bolo, žil Anton Gorodeckoj,
zdrhla mu žena, s druhým čaká decko.
Tak zamieril rovno k tej temnej vedme.
Nech ženu mu vráti a dieťa jej vezme.

Stačí kvapka krvi, len rukami tleskneš,
hriech za tú vraždu, na seba vezmeš.
Súhlasil. Tleskol. Tma zakryla mu svet,
pochopil že odtiaľ už cesty niet späť.

Dieťa je mŕtve? Zmenil tok času?
Tu prekvapí hliadka nášho Antošu.
Veštica dohodu starú nectí viac už,
čo na tom že žiadal ju tento muž.

Svet praská a je už na časti,
to temný so svetlým zbraňami chrastí.
Preliata tým činom bola tu krv
Nočná hliadka nezasiahla prv.

Že spravil chybu, už Antoša chápe,
keď z drápov hliadky stará sa driape.
Odčiniť hriech si Anoša sľúbil,
do nočnej hliadky teda on vstúpil.

Tak prešiel životom niekoľko rokov,
Vodka a priateľstvo upírích cvokov,
A k tomu dobrý šéf Gesser,
V duši je dobrý, no veľmi ho neser.

V hliadke je život na tenkej nitke,
ľahko sa zraníš aj bri bežnej bitke.
Ak nepriateľ v boji ťa zkolí,
tak Gesser ťa poľahky zhojí.

A tak deň za dňom v Hliadke sa valí,
šrám a či zranenie, komu to vadí?!
Každého trápi len jediný cieľ,
kľud zbraní a ticho diel.

Tagy: Hliadka, Poezia