Myslím si, že ego nás chráni pred niečím, čo nás robí zraniteľnými a čo chceme bezpečne ukryť vo vnútri, aby sa neprejavilo navonok naše slabé a zraniteľné miesto. Často stretávam ľudí, ktorí sa prejavujú veľmi jemne a nežne, zatiaľ čo vo vnútri majú tvrdosť a veľmi nekompromisného vnútorného kritika. Majú strach v konfrontácii s niekým, kto k nim nie je jemný a vľúdny či láskavý, pretože v ňom v tom momente zacítia sami seba. Tiež často stretávam aj tých, ktorí sa prejavujú tvrdo, zatiaľ čo vo vnútri majú jemnosť a nevinnosť. Majú strach v konfrontácii s niekým, kto je k nim vľúdny, láskavý a jemný, pretože v ňom v tom momente zacítia sami seba.

Počas písania mojej práce sa ku mne dostal jeden zaujímavý človek. Jej vonkajší popis by bol, myslím, veľmi dobre prirovnateľný k playmate, alebo inak povedané, žena tak fyzicky krásna, až to vyrážalo dych. Na prvý pohľad silná a sebavedomá. Náhodou sme sa rozprávali a aj keď som párkrát musel pozmeniť svoj slovník, aby mi rozumela, nakoniec sa zdala milo prekvapená mojou vnímavosťou a tým, ako ľahko som v nej čítal. Vtedy akoby sa zrútila akási jej ochranná maska a z nej sa začali vynárať hlboké bolesti a žiaľ. Navonok žena, ktorá má úplne všetko a pritom je slabá a plná strachu z toho, čo bude s jej životom ďalej. Pri rozhovoroch s ňou som si uvedomil, ako nás môžu naše oči klamať a ako nás môže naše vnútro správne viesť. Čokoľvek, čo navonok prezentujeme ako „super“ ego, nás chráni pred zraniteľnosťou. Je to odpor, strachy a miesta, kde chceme za každú cenu prejaviť svoju neohrozenosť a dôležitosť. Teda to miesto, kde chceme pozornosť a záujem druhých. Chceme poukázať na to, že sme niečo v živote dokázali, alebo sa niekam posunuli. V zásade nás to ale vedie len k tomu, že sa stále posúvame bližšie k tomu, čo tak starostlivo ukrývame. K skrytej identite, ktorú máme strach svetu ukázať, pretože sme kedysi išli takto s kožou na trh, so srdcom na dlani, teda s nejakým svojím názorom a boli sme odmietnutí. Je načase sa prestať ukrývať. Sám pred sebou. Pretože všetky cesty vedú len ku mne – k mojej podstate. A to, čo si tam, vo svojom vnútri, v svojej podstate vyzdvihnem, spomienky, silu a skúsenosti, moju vnútornú silu v podobe diamantu – najskôr ho nechám v sebe liečiť a potom tento diamant ukážem celému svetu – bez strachu zo svojej zraniteľnosti. A teraz poďakujem aj svojmu egu, pretože ma len chránilo pred skutočnosťou, preukázalo mi úžasnú službu, teraz ale mienim pokračovať v živote, čeliac mu sám za seba. 

Ako nás individualizmus, ego a strach ničia?

Keď sa tak zamyslím, zistím, že každý máme v sebe sebeckú časť a ďalšie postavy akejsi vnútornej knihy. Zisťujem, že všetky sú dôležité, aj to sebectvo. Sebectvo prispieva k vytrvalosti, ego drží psychiku, pretože bez neho by sme najskôr ochoreli na psychózu. Ale na stránkach vnútornej knihy sú aj iné postavy, ktoré chcú zažívať niečo hlbšie, chcú sa niečomu naplňujúcemu odovzdať a poznávať. Výsledkom zmysluplného sebarozvoja a skúmania vlastného vnútorného života (introspekcia) človeka je harmónia na stránkach príbehu zvaným život, kde nevládne ego, ale ani iná postava. Ľudia majú strach a ten vzbudzuje potrebu kontroly. Strach je prebujnená emócia dnešnej doby a niektorí na ňom slušne bohatnú. Strašenie funguje na všetkých, iba ľudia s poruchami osobnosti ho vnímajú inak. Strach je ochrana proti hrozbe, ale pokiaľ je ho veľa a je zle nami spracovaný, tak nás otupí. Z obáv potom namiesto prijatia nepríjemných faktov zvolíme ľahostajnosť, bagatelizáciu alebo rezignáciu. Riešením je obavy zdieľať a budovať niečo dôležité a užitočné. Starať sa o seba je dobrý základ aj hlavne pre prácu v mágii. Nesmieme sa báť pozrieť sa sami do seba. Vo vnútri každého sú aj temné veci, ale aj nespravodlivosť a zranenia, ktoré sme spôsobili druhým. Sebapoznanie a sebarozvoj nie je iba pohľad do osobného „pekla“. Je to tiež veľkým dobrodružstvom, počas ktorého sa stávame skutočne sami sebou, zodpovednejšími a zrelšími.

Ako som začínal so sebapoznaním?

Jednoducho som si sadol, ak som mal možnosť, tak v lese na samote, no a pozoroval som vlastné emócie. Bez toho, aby som sa snažil zmeniť skúsenosť, alebo obviňovať sa, len sedím a pozorujem, ako sa cítim a ako sa z tohto pocitu môžem ponaučiť. Zároveň tak trénujem aj trpezlivosť. Ako som si sadol, vyčistil som si myseľ. Potom som si vyvolal emóciu, ktorú chcem spracovať. Keďže strach, ten bežný, je v mágii nevhodný, predstavil som si vo svojej mysli situáciu, ktorá vo mne tento strach vyvolala. Kládol som si otázky typu:

„Ako sa cítim? Pred čím utekám? Čo budem robiť ďalej?“

Nechal som sa úplne uniesť týmto pocitom, nechal som celý zážitok hrať v mojej mysli bez toho, aby som sa snažil pred tým strachom z neúspechu schovať, alebo zmeniť to, ako sa cítim. Pociťoval som strach, pozoroval som túto reakciu a uvedomil som si, že som v bezpečí, neexistuje žiadne reálne nebezpečenstvo, len jeho predstava. Postupne som uvoľňoval túto situáciu, skúsenosť, ktorá mi spôsobovala strach a sústredil som svoju pozornosť na samotný pocit. Toto cvičenie robím tak často, ako sa mi dá. Pravdepodobne až dovtedy, kým sa pre mňa samotný strach nestane iba informáciou, z ktorej sa iba poučím. Nebude to po čase pre mňa skľučujúca emócia, ale cenná lekcia. No to nie je ešte všetko. Akonáhle situácia, ktorá spôsobila strach, nespúšťa strach, úspešne sme spracovali túto úlohu. Teraz strávime rovnako veľa času sústredeniu na pocit šťastia. Vyvážime tak emocionálne spektrum. Ak pôjdeme hlbšie do vlastného podvedomia, odhalíme hlbšie obavy, o ktorých existencii sme nevedeli. Musíme ale si uvedomiť, že potrebujeme pravidelný tréning, je to ako s čítaním knihy. Aj čítanie v našom vnútri nám zakaždým môže ukázať niečo nové, čo sme predtým nevideli.