Prečo sú tradície, obradné rúcha a symboly dôležité pre mágiu, cirkev, univerzity aj ďalšie historické inštitúcie?

Žijeme v dobe, keď sa mnohé tradície spochybňujú, menia alebo postupne opúšťajú.
Niekedy preto, že stratili svoj pôvodný význam, inokedy preto, že im už ľudia nerozumejú.
A niekedy jednoducho preto, že všetko staré začíname považovať za prekonané.

Lenže nie všetko, čo je staré, je zastarané. A nie všetko, čo je nové, musí byť automaticky lepšie.

Nedávno som sa zamýšľal nad významom symbolov, ktoré sprevádzajú rôzne inštitúcie celé stáročia. Či už ide o cirkev, univerzity, štátne inštitúcie, alebo naše Spoločenstvo Selekcia, všade nachádzame niečo spoločné. Sú to symboly, ktoré pripomínajú históriu, tradície, postavenie a predovšetkým zodpovednosť.

A práve pri tejto úvahe som dospel k myšlienke, ktorú považujem za mimoriadne dôležitú:

Symboly nás nepovyšujú. Zaväzujú nás.

Symbol nie je prejavom osobnej nadradenosti

Keď vidíme biskupa v liturgickom rúchu, rektora univerzity v akademickom talári alebo mága v obradnom rúchu, môžeme nadobudnúť dojem, že tieto odevy majú zdôrazňovať ich výnimočnosť.

Lenže podľa môjho názoru je ich skutočný význam niekde úplne inde.

Obradné rúcho nerobí človeka väčším. Pripomína mu, že je súčasťou niečoho, čo ho presahuje.

Človek, ktorý si oblieka obradné rúcho, by si mal uvedomovať, že v tej chvíli nereprezentuje iba seba. Reprezentuje aj spoločenstvo, jeho históriu, učenie, tradície a všetkých, ktorí tu boli pred ním.

A práve preto by nemal byť symbol dôvodom na pýchu, ale na pokoru.

Symbol nevyjadruje hodnotu človeka, ale význam toho, čo reprezentuje.

Nikto sa nestáva múdrejším len preto, že si oblečie rúcho, nasadí insígniu alebo prijme významnú funkciu. Skutočná hodnota človeka sa prejaví až v jeho konaní.

Obradné rúcha a tradície v mágii

Aj v Spoločenstve Selekcia majú obradné rúcha a symboly svoje pevné miesto.

Pri našich oficiálnych stretnutiach nosíme obradné rúcha. Nie preto, aby sme sa povyšovali nad ostatných ľudí alebo aby sme vytvárali dojem nejakej nedotknuteľnej výnimočnosti.

Nosíme ich preto, že sú súčasťou našej identity, našich tradícií a nášho systému.

Keď sa stretneme v obradných rúchach, nie sme iba skupinou jednotlivcov, ktorí sa rozhodli venovať mágii. Sme spoločenstvom, ktoré má svoju históriu, svoje pravidlá, učenie a tradície.

A práve obradné rúcha nám túto spolupatričnosť pripomínajú.

Každý hierarchický stupeň v Selekcii predstavuje určitú úroveň štúdia, skúseností a zodpovednosti. Samotné označenie hierarchického stupňa však ešte nezaručuje, že jeho nositeľ bude konať múdro a zodpovedne.

To musí dokázať svojím životom, svojím prístupom k mágii a predovšetkým svojím správaním k ostatným.

Rúcho samo osebe nikomu nedáva múdrosť ani autoritu. Môže mu však pripomínať povinnosť správať sa dôstojne a niesť zodpovednosť za svoje postavenie.

A toto považujem za zásadný rozdiel medzi reprezentáciou úradu a osobnou povýšenosťou.

Mág, ktorý potrebuje svoje postavenie neustále dokazovať ostatným, možno ešte celkom nepochopil jeho skutočný význam.

Rok 2012 – keď sme zjednotili obradné rúcha Selekcie

Naše obradné rúcha nevyzerali vždy tak ako dnes.

V minulosti sa jednotlivé hierarchické stupne odlišovali aj samotnou podobou rúch.
Členovia na stupňoch HS1 až HS3 nosili fialové rúcha bez peleríny. Majstri na stupňoch HS4 až HS6 používali čierne rúcha bez peleríny a až Veľmajstri a vyššie hierarchické stupne mali čierne rúcha s pelerínou.

Táto tradícia sa zachovávala dlhé roky.

Dňa 19. januára 2012 však došlo k významnej zmene.

V čase, keď Spoločenstvo Selekcia viedla Najvyššia Veľkňažná Pandora Nimue, som predložil návrh, aby sme obradné rúcha zjednotili a aby pelerínu mohli nosiť všetci členovia bez ohľadu na svoj hierarchický stupeň.

Pandora Nimue môj návrh prijala a rozhodla o zavedení jednotných čiernych rúch s pelerínou pre všetkých členov Selekcie.

Týmto rozhodnutím sme nechceli zrušiť hierarchické stupne ani rozdiely v poznaní, skúsenostiach a zodpovednosti jednotlivých členov.

Chceli sme zdôrazniť niečo iné.

Predovšetkým sme členmi jedného spoločenstva. A až potom nositeľmi jednotlivých hierarchických stupňov.

Pelerína tak prestala byť výlučným označením vyšších stupňov a stala sa spoločnou súčasťou obradného rúcha všetkých členov.

Myslím si, že to bolo správne rozhodnutie.

Neodstránili sme tradíciu obradných rúch. Naopak, rozvinuli sme ju tak, aby ešte výraznejšie vyjadrovala jednotu a spolupatričnosť.

A práve tu vidím pekný príklad toho, že tradície sa môžu vyvíjať bez toho, aby stratili svoju podstatu.

Symboly Selekcie a ich historický odkaz

Aj naše Spoločenstvo Selekcia má vlastné symboly, ktoré sú súčasťou jeho identity, tradícií a historického odkazu.

Okrem obradných rúch medzi ne patria aj malé a veľké znaky Selekcie. Malé znaky majú Majstri až Majstri Vyššieho Rádu. Veľké znaky používajú členovia od hierarchického stupňa Veľmajster vyššie.

Symboly Selekcie však nenájdeme iba na obradných rúchach a znakoch jednotlivých hierarchických stupňov. Sú súčasťou aj ďalších tradičných predmetov, ktoré používame pri oficiálnej činnosti nášho spoločenstva.

Máme napríklad dve pečatidlá určené na vytváranie voskových pečatí. Jedno z nich má vždy v držbe aktuálny Veľkňaz (VVK) a druhé Najvyšší Veľkňaz (NVK). Aj tieto pečatidlá nesú symbol Selekcie a predstavujú spojenie historickej tradície s výkonom najvyšších úradov nášho spoločenstva.

Používame tiež klasické úradné pečiatky, a to nielen pre predstaviteľov VVK a NVK, ale aj v rámci jednotlivých sekcií Selekcie. Ich používanie je síce bežnou administratívnou záležitosťou, no aj ony nesú náš spoločný symbol a vyjadrujú príslušnosť k jednému spoločenstvu.

Osobitné miesto má aj suchá pečať so symbolom Selekcie, ktorá predstavuje ďalšiu formu nášho oficiálneho označenia.

Všetky tieto predmety majú spoločné jedno. Nesú symbol, ktorý nás spája s našou históriou, tradíciami a identitou.

A hoci dnes používame moderné technológie, elektronické dokumenty a bežné administratívne postupy, nepovažujem za zbytočné zachovávať ani tradičné pečatidlá a pečate.

Pretože ich význam nespočíva iba v tom, že nimi môžeme označiť dokument.
Pripomínajú nám tiež, že dokumenty a rozhodnutia vydávané v mene spoločenstva nesú určitú vážnosť a zodpovednosť.

Pečať nedáva rozhodnutiu múdrosť ani správnosť. Pripomína však zodpovednosť tomu, kto ju na dokument prikladá.

A práve preto aj tieto predmety považujem za súčasť našej živej tradície, ktorú má zmysel zachovávať a odovzdávať ďalším generáciám.

Osobitné miesto medzi našimi symbolmi má písmeno S spojené s ružou.

Ruža totiž nie je symbolom, ktorý vznikol až založením dnešnej Selekcie.
Jej história siaha podľa našej tradície niekoľko storočí do minulosti, do čias Spoločenstva Kamenná ruža.

V tomto spoločenstve sa symbol ruže používal ako poznávacie znamenie označujúce miesto, kde sídlil jeho člen. Mal teda svoj konkrétny význam a slúžil ako znak príslušnosti k spoločenstvu.

Tento historický symbol sa zachoval aj v Spoločenstve Anách, kde sa ruža spojila s písmenom A.

Keď sme neskôr vytvárali symboliku Selekcie, tento odkaz sme zachovali.
K ruži sme doplnili písmeno S, ktoré predstavuje názov nášho spoločenstva.

Vznikol tak symbol, ktorý v sebe spája minulosť so súčasnosťou.

Ruža predstavuje historické korene a písmeno S súčasnú Selekciu. Spoločne vytvárajú znak kontinuity medzi generáciami.

A práve na tomto príklade možno veľmi dobre vysvetliť, prečo považujem zachovávanie symbolov za dôležité.

Mohli sme vytvoriť úplne nový znak bez akejkoľvek väzby na minulosť. Rozhodli sme sa však zachovať ružu, pretože sme nechceli prerušiť symbolické spojenie s tými, ktorí tu boli pred nami.

Pre niekoho, kto nepozná našu históriu, môže byť ruža iba obyčajným vyobrazením kvetu.
Pre nás však predstavuje stáročia tradícií, poznania a odkazu našich predchodcov.

Symbol totiž nemusí byť zložitý, aby niesol hlboký význam. Niekedy stačí jediný kvet, aby pripomínal celé stáročia histórie.

Keď dnes vedľa seba položíme symbol Anách s písmenom A, a symbol Selekcie s písmenom S, vidíme dva odlišné znaky, ktoré však spája rovnaká ruža.

“Písmená sa menia podľa mena spoločenstva, ale ruža zostáva. Pretože mená môžu byť nové, no korene zostávajú spoločné.“

Naša ruža nekvitne iba pre dnešnú Selekciu. Jej korene siahajú k tým, ktorí ju používali stáročia pred nami.

Rok 2026 – návrat k tradícii zlatých rúch

Ďalšou významnou udalosťou vo vývoji našich obradných rúch bol rok 2026.

V historickej pamäti nášho učenia sa zachovala aj tradícia zlatých rúch.

Táto tradícia podľa nášho podania siaha do čias Kamennej ruže a Spoločenstva Anách.
Zlaté rúcho bolo spájané s Najvyšším Veľkňazom a mimoriadnymi okolnosťami, pri ktorých niesol zodpovednosť za ochranu celého spoločenstva.

Osobne som túto starobylú tradíciu nezažil. Poznám ju z rozprávania starších mágov a z odkazu, ktorý sa v našom spoločenstve zachoval.

Za môjho pôsobenia sme zlaté rúcha pri takýchto mimoriadnych úkonoch nepoužili.

To však neznamená, že by sme mali na ich existenciu a význam zabudnúť.

Práve preto som sa v roku 2026 rozhodol na túto historickú tradíciu nadviazať novým symbolickým prvkom.

S účinnosťou od 1. augusta 2026 som prijal interný predpis, podľa ktorého aktívni VVK a NVK, ako aj emeritní E.VVK a E.NVK, nosia na rukávoch obradných rúch päťcentimetrový zlatý pás.

Toto označenie nemá predstavovať nadradenosť nad ostatnými členmi.

Je pripomienkou historickej tradície zlatých rúch, ktorá sa zachovala v pamäti nášho učenia.

Zároveň symbolizuje osobitnú zodpovednosť spojenú s vedením spoločenstva.

A prečo sa toto označenie vzťahuje aj na emeritných predstaviteľov?

Pretože človek môže odovzdať svoj úrad, ale jeho pôsobenie a zásluhy zostávajú súčasťou histórie spoločenstva.

Emeritný VVK/NVK už nemusí vykonávať svoju pôvodnú funkciu, no nemožno vymazať roky, počas ktorých niesol zodpovednosť za vedenie a rozvoj Selekcie.

Zlaté označenie je teda aj prejavom úcty k tým, ktorí túto zodpovednosť niesli pred nami.

Nie všetko, čo dnes aktívne nepoužívame, musí zaniknúť. Niektoré tradície si zaslúžia zostať zachované aspoň v symbolickej podobe, pretože sú súčasťou našej historickej pamäti.

A práve takto vnímam aj zlaté označenie našich obradných rúch.

Nie ako návrat do minulosti, ale ako pripomenutie toho, že dnešná Selekcia nevznikla bez koreňov.

Je pokračovaním učenia a tradícií, ktoré sme prevzali, rozvíjali a ktoré raz odovzdáme ďalším generáciám.

Obrady Selekcie – tradície, ktoré žijú prostredníctvom ľudí

Keď hovoríme o symboloch a tradíciách Selekcie, nemôžeme zostať iba pri obradných rúchach, znakoch či pečatiach.

Rovnako dôležitou súčasťou nášho historického dedičstva sú aj samotné obrady a ceremónie.

Patria medzi ne prijímanie nových členov, majstrovské skúšky, prísahy, zasvätenia, postupy na vyššie hierarchické stupne, ale aj pravidlá oficiálnych stretnutí nášho spoločenstva.

Tieto obrady nevnímam ako obyčajné divadelné predstavenie alebo súbor úkonov, ktoré vykonávame len preto, že ich kedysi vykonávali naši predchodcovia.

Každý z nich má svoj význam. Pripomína určitý okamih v živote člena, jeho rozhodnutie, dosiahnuté poznanie alebo prijatie novej zodpovednosti.

Osobitné miesto má napríklad náš tradičný výstup z anonymity rúcha. Obradné rúcho a kapucňa umožňujú členovi zachovať si anonymitu. V určenom okamihu môže byť povolené vystúpenie z anonymity, keď si členovia môžu odhaliť tvár. Nikto však nie je povinný tak urobiť, ak si želá zostať zahalený.

Aj takýto zdanlivo jednoduchý úkon má svoju symboliku. Je súčasťou našej obradnej etikety, ale zároveň rešpektuje rozhodnutie jednotlivca.

Dôležitú úlohu pri zachovávaní obradných tradícií zohráva aj Vrchný Ceremoniár a Majstri Ceremoniári. Ich úlohou nie je iba organizačne zabezpečiť priebeh stretnutí, ale aj dohliadať na zachovávanie dôstojnosti, pravidiel a tradičných postupov.

V minulosti sa mnohé z týchto poznatkov odovzdávali ústne z generácie na generáciu.

Práve preto som sa rozhodol spracovať ich do samostatnej publikácie Obrady a tradície Spoločenstva Selekcia, aby zostali zachované v písomnej podobe aj pre budúcich členov.

Nie všetky historické obrady dnes vykonávame v pôvodnej podobe. Niektoré sme prispôsobili súčasným podmienkam a niektoré zostávajú predovšetkým súčasťou našej historickej pamäti.

To však neznamená, že stratili svoju hodnotu.

Nie každú tradíciu musíme dnes vykonávať, ale každú, ktorú chceme odovzdať budúcim generáciám, by sme mali poznať a rozumieť jej významu.

Pretože ak raz zabudneme, prečo určitý obrad vznikol, čo predstavoval a aký význam mal pre našich predchodcov, môže sa stať, že stratíme aj časť vlastnej identity.

A práve tomu sa snažím predchádzať.

Úrad patrí inštitúcii, nie človeku

Každá historická inštitúcia má svoje pravidlá, tradície a symboly.

Vezmime si napríklad pápežský úrad. Pápeži prichádzajú a odchádzajú, ale samotný úrad zostáva.
Jeho symboly, liturgické odevy a historické sídla predstavujú kontinuitu, ktorá presahuje život jednotlivca.

Podobne je to na univerzitách. Rektor môže zastávať svoju funkciu iba niekoľko rokov, ale akademické insígnie a tradície môžu existovať celé stáročia.

A podobne to vnímam aj v Selekcii.

Dnes zastávam úrad Najvyššieho Veľkňaza ja. Raz ho však bude zastávať niekto iný.
A práve preto nepovažujem symboly spojené s týmto úradom za svoje osobné vlastníctvo alebo osobnú výsadu.

Sú súčasťou spoločenstva, jeho histórie a odkazu, ktorý má pokračovať aj po nás.

Úrad dáva človeku právo nosiť jeho symboly. Ale až spôsob, akým úrad vykonáva, ukazuje, či je ich dôstojným nositeľom.

Toto by si mal uvedomovať každý, kto prijíma akúkoľvek významnú funkciu.

Pretože prijať úrad neznamená iba prijať jeho právomoci. Znamená to prijať aj povinnosti, zodpovednosť a určitý záväzok voči tým, ktorí tento úrad zastávali pred nami, aj voči tým, ktorí ho budú zastávať po nás.

A myslím si, že práve tu sa ukazuje skutočný význam symbolov. Nie sú osobným vyznamenaním, ktoré by nás malo oddeľovať od ostatných. Sú pripomienkou toho, že zastávame niečo, čo nás samotných presahuje.

Tradície nie sú prekážkou vývoja

Niekto môže namietať, že prílišné lipnutie na tradíciách bráni pokroku.

A v určitých prípadoch môže mať pravdu.

Ak sa tradícia zmení na niečo, čo už nikto nechápe, čo sa vykonáva iba mechanicky a bez skutočného obsahu, potom sa z nej môže stať prázdny obrad.

Lenže riešením nemusí byť jej odstránenie.

Možno je oveľa dôležitejšie znovu vysvetliť jej význam.

Aj v Selekcii sa naše učenie vyvíja. Menia sa niektoré zákony, dopĺňajú sa poznatky, upravujú sa postupy a reagujeme na nové skúsenosti.

Napríklad aj počas roka 2026 sme pristúpili k rozsiahlym úpravám a doplneniam našich zákonov. Reagovali sme na vývoj spoločenstva, nové potreby a skúsenosti, ktoré sme získali počas predchádzajúcich rokov.

Napriek tomu sme zachovali naše tradičné obrady a symboliku.

Pretože aktualizovať zákony a rozvíjať učenie ešte neznamená, že musíme opustiť svoje historické korene.

Práve naopak. Som presvedčený, že živé učenie potrebuje aj pevné korene.

Tradície a symboly neuchovávame preto, aby sme žili v minulosti, ale preto, aby sme nezabudli, odkiaľ prichádzame, čo reprezentujeme a čo máme odovzdať tým, ktorí prídu po nás.

Bez tejto kontinuity by sa každá nová generácia musela začínať učiť od samého začiatku.

A to by bola obrovská strata.

Symboly zaväzujú predovšetkým svojich nositeľov

Pri symboloch existuje ešte jedna vec, na ktorú sa často zabúda.

Väčšina ľudí ich vníma zvonka. Vidia rúcho, insígniu, znak alebo určitý obrad.

Lenže najväčší význam by mali mať pre samotného človeka, ktorý ich používa.

Symboly nezaväzujú iba tých, ktorí sa na ne pozerajú, ale predovšetkým tých, ktorí ich nosia.

Ak si človek oblečie obradné rúcho, mal by si uvedomiť, že s ním prijíma aj určitú morálnu zodpovednosť.

Ak zastáva vysoký hierarchický stupeň, nemal by ho používať ako nástroj na ponižovanie ostatných.

Ak vedie spoločenstvo, nemal by zabúdať, že jeho úlohou nie je iba rozhodovať, ale aj niesť následky svojich rozhodnutí.

A ak reprezentuje tradíciu, mal by ju svojím konaním robiť dôveryhodnou.

Pretože žiadne rúcho nedokáže zakryť nedostatok charakteru.

A žiadna insígnia nedokáže nahradiť skutočnú múdrosť.

Môžeme nosiť tie najkrajšie symboly, ale ak sa podľa ich významu nesprávame, zostávajú iba vonkajšou ozdobou.

Úcta k tradícii neznamená odsudzovanie iných

Tu sa dostávam k ďalšej dôležitej myšlienke.

Nie všetci ľudia musia vnímať tradície a symboly rovnako.

Niekto ich považuje za neoddeliteľnú súčasť úradu. Iný môže uprednostňovať jednoduchšie formy reprezentácie.

A ja si myslím, že aj takýto rozdielny pohľad treba rešpektovať.

Rešpektovať rozhodnutie druhého človeka neznamená, že s ním musíme súhlasiť.
A nesúhlasiť neznamená, že ho musíme odsudzovať.

Môžeme mať vlastné presvedčenie o význame tradícií, a pritom rešpektovať ľudí, ktorí ich chápu inak.

Napokon, ak majú symboly pripomínať dôstojnosť a zodpovednosť, potom by sa táto dôstojnosť mala prejavovať aj v našom správaní k druhým.

Skutočná úcta k symbolom sa neprejavuje iba tým, že ich nosíme, ale aj tým, ako sa správame k ľuďom, ktorí ich nenosia alebo ich význam vnímajú odlišne.

Tradícia, ktorá nás vedie k povýšenosti a neúcte, stráca niečo zo svojho pôvodného zmyslu.

Preto ani týmto príspevkom nechcem nikoho kritizovať alebo presviedčať, že môj pohľad na tradície musí byť jediný správny.

Chcem iba vysvetliť, prečo im osobne pripisujem taký veľký význam.

Symboly ako most medzi generáciami

Keď sa pozrieme do histórie, zistíme, že mnohé inštitúcie prežili celé stáročia, niektoré dokonca tisícročia.

Menili sa ich predstavitelia, spoločenské podmienky, zákony aj spôsob fungovania.

A predsa si zachovali určitú identitu.

Jedným z dôvodov je práve kontinuita tradícií a symbolov.

Symbol môže prežiť svojho nositeľa. Môže prežiť celé generácie a pripomínať hodnoty, na ktorých bola určitá inštitúcia vybudovaná.

V tomto vidím jeho mimoriadnu silu.

Aj naše Spoločenstvo Selekcia bude raz pokračovať bez ľudí, ktorí ho dnes vedú. Prídu ďalší členovia, ďalší učitelia a ďalší predstavitelia jednotlivých úradov.

Budú mať vlastné skúsenosti, vlastné názory a možno aj nové predstavy o budúcnosti.

Ale ak pochopia význam tradícií a symbolov, budú vedieť, že nie sú prvými, ktorí kráčajú touto cestou.

A že ich úlohou nie je iba niečo prevziať, ale aj niečo odovzdať.

Človek odchádza, úrad zostáva. A symboly sú mostom medzi tými, ktorí ho zastávali včera, zastávajú dnes a budú zastávať zajtra.

Keď dnes vidím náš symbol ruže s písmenom S, nevnímam ho iba ako znak súčasnej Selekcie.

Vnímam v ňom aj odkaz tých, ktorí používali symbol ruže dávno pred nami.

A podobne, keď dnes vidím jednotné obradné rúcha s pelerínami, pripomínajú mi rozhodnutie, ktoré sme prijali v roku 2012.

Keď vidím zlaté označenie na rúchach našich najvyšších predstaviteľov, pripomína mi starobylú tradíciu zlatých rúch, ktorú sme sa rozhodli zachovať aspoň v symbolickej podobe.

Každý z týchto prvkov má svoj príbeh.

A práve tieto príbehy vytvárajú pamäť nášho spoločenstva.

Pretože spoločenstvo bez pamäti môže mať budúcnosť, ale postupne môže stratiť vedomie vlastných koreňov.

Záver:

Dôstojnosť sa nenosí iba na rúchu

Na záver sa vrátim k myšlienke, ktorou som tento príspevok začal.

Symboly nás nepovyšujú. Zaväzujú nás.

Obradné rúcho, akademický talár, cirkevná insígnia alebo symbol hierarchického stupňa v mágii môžu mať veľkú historickú a spoločenskú hodnotu.

Ale ich skutočný význam sa napĺňa až prostredníctvom ľudí, ktorí ich používajú.

Môžeme mať nádherné rúcha, vzácne symboly a stáročné tradície. Ak však za nimi nebude stáť charakter, poznanie, úcta a zodpovednosť, zostanú iba vonkajšou formou bez skutočného obsahu.

A naopak, človek, ktorý chápe ich význam, ich nemusí používať na dokazovanie vlastnej výnimočnosti.

Pretože vie, že ich nenosí iba za seba.

Nosí ich aj za všetkých, ktorí ich nosili pred ním, a s vedomím, že raz ich odovzdá ďalším.

A možno práve v tom spočíva najväčšia dôstojnosť každého úradu: nie v tom, čo nám umožňuje nosiť, ale v tom, k čomu nás zaväzuje.

Preto si myslím, že symboly a tradície majú svoje nezastupiteľné miesto aj v dnešnom svete.

Nie preto, že sú staré.

Ale preto, že stále majú čo povedať.

A ak im budeme rozumieť, môžu mať čo povedať aj generáciám, ktoré prídu po nás.

„Tradície nemajú slúžiť človeku na dokazovanie jeho výnimočnosti. Majú slúžiť spoločenstvu na uchovanie jeho identity.“

PS:
V nasledujúcom príspevku sa budem venovať tomu, ako učím mágiu. Za desaťročia výučby som pochopil, že každý žiak je iný a ku každému treba pristupovať individuálne. Niekto potrebuje viac času a trpezlivosti, iného treba povzbudiť či dokonca posunúť vpred skôr, než by sa očakávalo. Vysvetlím, prečo pri výučbe neuplatňujem na všetkých rovnaký prístup a prečo som presvedčený, že dobrý učiteľ musí poznať nielen učivo, ale predovšetkým svojich žiakov.

PS2:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.skZačiatok formulára