Zamyslel sa. Jedna epizóda a koľko životov prelínala? Koľko ich tam bolo spomenutých? A tie desiatky nespomenutých ktorých sa tie životy tiež dotkli? Díval sa okolo seba a spomienky na budúcnosť boli zaujímavé.
Niekto si povie, že je to chyba preklep autora spomínať na budúcnosť. Nie je on spomínal na budúcnosť pretože ju často sám tvoril. Bol tam tak často, že by si sám už nespomenul koľko krát to bolo.
Uvažoval nad životom i smrťou tak ak nikto pred ním. Chápal život i smrť, ako celok nie ako dve nezávislé veci, či skutočnosti. Vedel o pravde celku všetko no i tak sa zamýšľal nad tým, čo tvorilo ten celok. V celku bolo neskutočné množstvo individualít, presne ako vo vesmíre. Videl myslene tých, čo myslieť mohli na minulosť, ale kto mohol myslieť na budúcnosť? Každý? Nie, každý nie.
A tak sa v myšlienkach vrátil ku Pandoríne. Pri tých myšlienkach sa usmieval a pri tom úsmeve mu prebehla iná myšlienka o pravde toho, ako sa veci jasne javia a predsa ich nikto nevidí.
Koľko takých vecí ľudstvo zaslepuje a nedokážu vidieť? Mnoho ich je až tak mnoho, že vďaka tomu už nevidia a nechápu ani sami seba a pravdu o celku, ako aj pravdy o iných skutočnostiach ostanú na očiach zatiahnuté závojom nezáujmu a nepochopenia.
Tak toto môžeme tiež nazvať osudom. Je to teda ten správny čas sa opäť pozrieť na život očami, …ale akými očami?

Stvoril som dvere
Stvoril som aj postavy
Stvoril som dej

Stal som sa tým Bohom?
Nie stal som sa len tvorcom, ktorý dokázal vytvoriť niečo, čo nebolo a stvoriť z toho čo je.

Povolal som Kondora
Povolal som Cestovateľa
Povolal som Pandorínu

Stal som sa tým Bohom?
Nie stal som sa len tvorcom, ktorý dokázal vytvoriť niečo, čo nebolo a stvoriť z toho čo je.

Vytvoril som šaša
Vytvoril som živého
Vytvoril som mŕtveho

Stal som sa tým Bohom?
Nie stal som sa len tým, ktorý dokázal cez dvere vpustiť postavy do deja sveta paralely, ktorú som stvoril.

No ešte stále nie som bohom.
Kto teda som? Som Šašo. Som živý. Som mŕtvy. Som Kondor. Som Cestovateľ. Som v Pandoríne .
A som obeťou všetkých, ktorých som stvoril ja sám.

Týmto som sa už priblížil k Bohu?
Nie pretože on je veľkorysí a odpúšťa vinníkom svojím.
Ja ničím vinníkov svojich.

Kto teda som?
Som len stvoriteľ niečoho, ale čoho?
Čo som však skutočne stvoril a pustil do sveta?

Som ten ..kto bol je a bude…
Stvoril som nositeľov síl dávno zabudnutých vedomostí a znalostí.
Sily silné i slabé, démonov i obyčajných vrahov, vampírov čo nejestvovali a formujú sa, zbabelcov, čo útočia z tieňa istoty, i tých, čo sa neboja zastať sa slabého a spraviť z neho silného.

A čo ešte?
Veľkňazov Anách skutočných nefalšovaných jedinečných, ako kedysi poslov.

Dnes je však všetko inak, život už nie je čo býval a nebude čo je. Pretože sa nedá zastaviť to, čo sa začalo vyvíjať a drať k životu.

Čo k tomu bolo treba?
Prestúpiť hranice nepoznaného, hoci známeho,
Nabrať odvahu umrieť a vzdať sa života.
Dokázať previesť do sveta iných a.

A čo bude ďalej?
Ďalej bude dej toho čo sa tak ťažko chápe v Pandoríne a v jej svetoch.

Priblížim sa už potom k Bohu?
Nie pretože Boh je dávno mŕtvy a ja som sa do jeho mŕtvych očí díval.

Kam sa teda dostanem?
Domov, k pokoju a tichu odpočinku.

Kam sa dostaneš Ty?
Ak budeš čítať znova od úvodu a potom opäť ďalej a ak začneš chápať súvislosti, ktoré iný nedokážu chápať.
Tak sa dostaneš možno ku básni a odtiaľ opäť späť sem avšak už s tým poznaním, ako to spoznať, čo jest tu ukryté.
I keď vravím ti, písmo jasne zjavuje svoje poznanie a i Ty si musíš priznať, že všetko jest už tu možná zjavené tak i očiam tvojim i duchu tvojmu. I zjavené sú i bytosti, ktorou snáď si i Ty.

Tagy: Pandorína