Tejto téme som sa už v minulosti venoval vo viacerých príspevkoch. Dnes sa k nej však vraciam znova, pretože v rámci nášho chápania a skúseností Selekcie opäť vnímame javy, ktoré pripomínajú obdobia zvýšeného pôsobenia paralelných svetov na človeka a jeho magickú cestu.

A práve preto považujem za potrebné o tom znovu hovoriť.

Takýto vplyv totiž nemusí začínať ničím dramatickým.

Nemusí prísť strach.
Nemusí prísť zvláštny jav.
Nemusí sa stať nič, čo by človeka okamžite upozornilo, že sa s ním niečo deje.

Podľa nášho učenia môže odkláňanie mága od jeho cesty začať oveľa nenápadnejšie.

„Nechce sa mi.“
„Už mi to nič nedáva.“
„Nemám chuť študovať.“
„Nemám potrebu stretávať sa s ostatnými.“
„Možno mágia vlastne nie je moja cesta.“

A niekedy sa neskôr pridá ešte niečo ďalšie:

„Možno by som sa mal obrátiť úplne iným smerom.“

Napríklad k náboženstvu, ktoré človeka dovtedy vôbec nepriťahovalo alebo ktoré predtým vedome odmietal.

To však automaticky neznamená, že každý človek, ktorý začne pochybovať alebo zmení svoju duchovnú cestu, je pod vplyvom paralelného sveta. Človek môže byť unavený, sklamaný, môže zmeniť názor alebo jednoducho slobodne dospieť k tomu, že chce ísť inou cestou.

Úlohou skúseného mága preto nie je všetko označiť za útok. Úlohou mága je pozorovať a rozlišovať.

Najnebezpečnejšie môže byť práve to, čo vyzerá obyčajne

Ak by niečo prišlo otvorene a človek by okamžite cítil, že proti nemu niečo pôsobí, pravdepodobne by spozornel.

Lenže čo ak prvým prejavom nie je strach, ale obyčajná nechuť?

Človek si povie, že dnes nebude študovať. Veď sa nič nestane.

Potom vynechá ďalší deň.

Neskôr sa mu nechce cvičiť techniku, ktorú predtým vykonával pravidelne.
Prestane čítať.
Prestane komunikovať s ľuďmi, s ktorými dovtedy zdieľal svoju cestu.

A postupne môže prísť pocit:

„Načo to vlastne robím?“

Jednotlivo nemusí byť ani jedna z týchto vecí ničím mimoriadnym.

Každý človek má obdobia, keď je unavený alebo jednoducho potrebuje odpočinok.

Dôležité je preto sledovať vývoj.

Nie jeden deň.
Nie jednu zlú náladu.

Ale to, či sa človek postupne a bez zjavného dôvodu začína vzďaľovať všetkému, čo bolo ešte nedávno prirodzenou súčasťou jeho cesty.

Od „nechce sa mi“ k „už to nie som ja“

Takýto proces môže podľa našich skúseností prebiehať postupne.

Najskôr:

„Dnes sa mi nechce.“

Potom:

„Nemám na to čas.“

Neskôr:

„Už mi to nič nedáva.“

A napokon:

„Možno to celé bola chyba.“

Človek si nemusí uvedomiť okamih, keď sa jeho postoj začal meniť.

Práve preto je podľa mňa dôležité všímať si malé zmeny skôr, než sa z nich stane úplný odklon.

Niekedy totiž veľké rozhodnutie nevznikne jedného rána.

Vzniká celé týždne alebo mesiace z množstva malých krokov.

Nie každá pochybnosť je nepriateľ

Toto musím zdôrazniť.

Pochybnosť je normálna.

Mág môže pochybovať.
Môže byť unavený.
Môže mať obdobie, keď mu štúdium nejde.
Môže si položiť otázku, či jeho cesta stále dáva zmysel.

Dokonca si myslím, že človek, ktorý sa nikdy nad svojou cestou nezamyslí, sa môže ľahko dostať do opačného extrému – začne iba mechanicky pokračovať bez toho, aby vedel prečo.

Preto nemá zmysel označiť každú pochybnosť za pôsobenie paralelného sveta.

Rozdiel môže byť v súvislostiach, intenzite a postupnosti zmien.

Ak sa človek slobodne rozhodne zmeniť svoju cestu a svoje rozhodnutie dokáže pokojne vysvetliť, je to jeho právo.

Ak však pozorujeme náhlu sériu zmien, odpor voči všetkému, čomu ešte nedávno veril, prudké prerušenie kontaktov a pocit, akoby musel všetko predchádzajúce okamžite odmietnuť, podľa nášho systému je namieste aspoň zvýšená pozornosť.

Nie okamžitý rozsudok.

Pozornosť.

Prečo môže prísť odklon práve cez duchovnú cestu?

Ak chce niečo človeka odkloniť od jeho cesty, nemusí ho podľa nášho chápania presviedčať, aby prestal veriť úplne všetkému.

Niekedy môže byť jednoduchšie ponúknuť mu inú cestu.

Človek potom nemá pocit, že duchovný život opúšťa.

Naopak.

Môže mať pocit, že konečne našiel niečo „správnejšie“.

Preto môže byť veľmi zaujímavá situácia, keď človeka zrazu začne priťahovať niečo, k čomu predtým nemal žiadny vzťah.

Môže to byť náboženstvo.
Môže to byť úplne iný duchovný systém.

Ale znovu zdôrazňujem: samotná zmena viery alebo duchovného smerovania nie je dôkazom ničoho.

Človek má právo zmeniť svoju cestu.

To, čo skúmame, nie je existencia iného náboženstva alebo duchovného smeru.

Skúmame samotný proces zmeny človeka.

Najťažšie sa bránime myšlienke, ktorú považujeme za vlastnú

Toto považujem za jadro celej témy.

Ak človek cíti jasný vonkajší tlak, môže sa mu postaviť.

Ale čo ak myšlienka pôsobí úplne prirodzene?

„Veď to som sa rozhodol ja.“
„To je môj názor.“
„Jednoducho som zmenil postoj.“

Práve preto podľa nášho učenia môžu byť takéto situácie veľmi ťažko rozpoznateľné.

Človek totiž nemá dôvod bojovať proti niečomu, čo považuje za vlastné slobodné rozhodnutie.

A preto hovorím:

Najťažšie sa bránime tomu, čo považujeme za vlastnú myšlienku.

Neznamená to, že vlastným myšlienkam nemáme veriť.

Znamená to, že mág sa má naučiť pozorovať aj sám seba.

Mág by mal poznať svoj normálny stav

Ak chceme spoznať zmenu, musíme vedieť, od čoho sa odlišuje.

Mág by preto mal poznať sám seba.

Ako zvyčajne reagujem?
Čo ma zaujíma?
Ako pristupujem k štúdiu?
Ako reagujem na ľudí okolo seba?
Čo považujem za svoju cestu?

Ak potom príde výrazná zmena, môžem si všimnúť, že niečo nie je ako predtým.

To ešte neznamená, že poznám príčinu. Ale aspoň som si zmenu všimol.

A to je prvý krok.

Neizolovať sa

Jedným z problémov môže byť aj postupné oddeľovanie sa od ľudí.

Človek prestane komunikovať.
Prestane chodiť medzi ostatných.
Nechce hovoriť o tom, čo prežíva.

A čím viac sa uzatvára, tým menej má možnosť porovnať svoje vnímanie s niekým ďalším.

Preto považujem za dôležité, aby mág mal vo svojom okolí ľudí, ktorým dôveruje.

Nemusia za neho rozhodovať.
Nemajú mu hovoriť, čo musí cítiť alebo čomu musí veriť.

Ale môžu povedať:

„Všimol som si, že si posledné týždne úplne iný.“

Aj takáto jednoduchá veta môže človeka prinútiť zastaviť sa a zamyslieť.

Učiteľ nemá rozhodovať namiesto žiaka

Ak si učiteľ všimne zmenu u žiaka, nemal by okamžite vyhlásiť:

„Si pod útokom.“

Takýto prístup môže byť podľa mňa rovnako zlý ako ignorovanie problému.

Najskôr treba hovoriť.
Pýtať sa.
Počúvať.
Zistiť, čo sa v človeku deje.

Možno prechádza osobným problémom.
Možno je vyčerpaný.
Možno má problémy v rodine alebo práci.
Možno ho niečo v spoločenstve sklamalo.
Možno naozaj slobodne prehodnocuje svoj život.

A možno sa v rámci nášho systému ukážu znaky toho, čo označujeme ako pôsobenie paralely.

Najskôr však musíme rozlišovať.

Sloboda človeka musí zostať zachovaná

Toto považujem za veľmi dôležité.

Ani vtedy, keď máme o niekoho obavu, nemáme právo vlastniť jeho život.

Ak sa človek slobodne rozhodne odísť z mágie, je to jeho rozhodnutie.
Ak sa rozhodne prijať náboženstvo, je to jeho rozhodnutie.
Ak sa rozhodne vrátiť, má to byť opäť jeho rozhodnutie.

Môžeme mu povedať svoj pohľad.
Môžeme ho upozorniť na to, čo pozorujeme.
Môžeme mu ponúknuť pomoc.

Ale nemôžeme zrušiť jeho slobodnú vôľu len preto, že sme presvedčení, že vieme lepšie, čo by mal robiť.

Ako si všimnúť prvé signály

Nie tým, že budeme v každej zmene hľadať nebezpečenstvo.

Ale tým, že budeme vnímať súvislosti.

Ak človeka jeden deň nebaví študovať, nič to neznamená.

Ak však človek, ktorý dlhé roky žil určitou cestou, začne počas krátkeho obdobia odmietať všetko, čo tvorilo jeho doterajšie smerovanie, stojí za to spozornieť.

Najmä ak sa k tomu pridáva izolácia, podráždenosť pri akejkoľvek zmienke o mágii, prudká potreba všetko predchádzajúce zavrhnúť alebo pocit, že musí okamžite prerušiť kontakty.

Ani to nie je automatickým dôkazom pôsobenia paralely.

Je to však dôvod pýtať sa:

Čo sa zmenilo?

Netreba robiť paniku

Keď sa medzi našimi ľuďmi podobné javy znovu objavia, mojím cieľom nie je vytvárať strach.

Strach by bol zlý radca.

Práve naopak.

Cieľom je pripomenúť, že mág má pozorovať.

Nemá ignorovať zmenu len preto, že začala nenápadne.

Ale zároveň nemá za všetkým okamžite hľadať nepriateľa.

Práve rovnováha medzi týmito dvoma extrémami je podľa mňa veľmi dôležitá.

Paralela nemusí povedať: odíď

Ak prijmeme spôsob, akým túto problematiku vysvetľuje náš systém, nemusí prísť príkaz:

„Odíď z mágie.“

Stačí oveľa menej.

„Dnes nechoď.“
„Dnes necvič.“
„Zajtra sa tomu budeš venovať.“
„Už to nie je také zaujímavé.“
„Tí ľudia ti vlastne nič nedávajú.“
„Možno by si mal skúsiť niečo úplne iné.“

Jeden krok nič neznamená.

Ale množstvo malých krokov môže človeka po čase dostať veľmi ďaleko od miesta, z ktorého vyšiel.

Veľké odklonenie môže začať úplne malým rozhodnutím.

Záver

Tejto téme som sa venoval už v minulosti a pravdepodobne sa k nej budem vracať aj v budúcnosti.

Nie preto, že by som chcel za každou pochybnosťou vidieť útok paralelného sveta.

Práve naopak. Chcem upozorniť na potrebu rozlišovania.

Človek má právo pochybovať.
Má právo odísť.
Má právo zmeniť svoju cestu.

Ale mág by sa zároveň mal naučiť všímať si okamih, keď sa jeho vnútorné nastavenie začína meniť spôsobom, ktorému sám nerozumie.

Pretože podľa nášho chápania nemusí útok paralelného sveta začínať bojom.

Nemusí začínať strachom.
Nemusí začínať ničím veľkým.

Môže začať iba nenápadným: „Už sa mi nechce.“

A práve preto by sme nemali sledovať iba veľké udalosti.

Niekedy sú najdôležitejšie práve tie malé.

Tie, ktoré si človek spočiatku ani nevšimne.

PS:
Tento príspevok zaraďujem výnimočne mimo bežného plánu publikovania, pretože tému považujem vzhľadom na súčasnú situáciu za aktuálnu. Nasledujúci publikovaný príspevok už bude podľa pôvodného plánu „Zapečatenie priestoru – čo sa deje, keď mág zapečatí priestor?“ Ukážem v ňom, na čo sa zapečatenie používa, ako ho vnímame v praxi a pridám aj niekoľko konkrétnych skúseností z našej dlhoročnej práce v Selekcii.Začiatok formulára

PS2:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk