14
Sep

Smrť

   Odoslal Asarat a zaradil do Postrehy, Príbehy, Viera, Nábožestvá

Smrť, je to len tak prosté slovo, ale koľko veľa pre nás znamená? Už od útleho detstva vieme, že raz nastane. Vieme, že raz príde no nikdy nevieme kedy a v akej forme. Poniektorí sa jej boja, ďalší sú s ňou vyrovnaní. Ale, čo konkrétne znamená pre mňa smrť? Smrť vo mne vyvoláva neskutočne mnoho otázok, na ktoré nemám odpoveď a možno ani za celý život ich nedostanem.
Často na mňa volá hlas. Ja ho volám hlas smrti. Pomenoval som ho tak, pretože moje pocity sú spojené so smrťou. Ten hlas ma naviguje upozorňuje a riadi.

Smrť!
To jedno slovo a toľko veľa znamená. Pre veľa ľudí je to slovo, čo hovorí o tom, že každého raz čaká smrť. Pre iných je to niečo, ako len dej, ktorý raz nastane a nebude sa nič diať. Pre lekárov je to exitus a vyjadruje stav, keď už nevedeli, ako ďalej – už nevedeli pomôcť.
Koniec koncov, koniec raz aj tak nastane. Ale asi som odbehol od témy.

Z môjho ďalšieho hľadiska ma má v sebe nespútanú vášeň, lásku, city.
Možno ste sa teraz nad týmito slovami pousmiali, ale je to tak. Poviete si asi, ako smrť môže milovať či byť dokonca vášnivá?

Ja Vám rád na toto odpoviem.
Keď raz človek zomrie je to pre neho vykúpenie od problémov, choroby, stresov a mnohého ďalšieho. Smrť nás už nebolí. Smrť je ako spánok počas noci. Len zavriete oči a spíte, sníva sa vám krásny sen. V tom sne ste len Vy a všetko, čo ste milovali.
Ale pozor nie ste v nebi a ani v pekle, ste na svojom mieste odkiaľ ste prišli a kam patríte. Tu to už poznáte. Máte so sebou svoje minulé lásky, svoju vášeň, lásku, city. Všetko to, čo ste počas života prežili.

Týmto chcem poukázať, že smrť to nie je len umretie niekde v nemocnici, doma alebo náhla tragická smrť. Smrť to nie je len čierny svet, kde už nič nie je. Smrť to nie sú len preplnené cintoríny či tiene niekde v zákutiach prastarých opustených domov. Smrť je oveľa viac. Smrť ste Vy a aj Váš život.

Často sa stretávam s ľuďmi, čo pracujú s energiami, ale sa aj venujú ezoterike a mágii. A, keď sa ich opýtam, čo pre nich smrť znamená, odpovedia mi.
„Smrť je pre mňa len zhluk nejakej energie, ktorú cítim na dlaniach alebo na tele ako teplo, chlad či mravenčenie.”

To je jeden typ odpovedí. Ďalší by mi vedel opísať smrť z iného pohľadu. A takto by sme smrť mohli opisovať až dovtedy, kým by som aj ja sám neumrel. Ale toto je len pohľad ľudí, čo vidia cítia a počujú a venujú sa aspoň okrajovo tejto téme.

Ale svet sa neskladá len z ľudí, čo vnímajú svoje okolie inak. Veľké percento v tomto svete tvoria ľudia, ktorí nemajú ani tušenie o tom, čo je to mágia.
Nevedia či sa to je alebo pije, či je to nejaké zviera a pozerajú sa pri tejto zmienke na Vás, ako by sto bol z Marsu. Bežný človek mi na otázku ohľadom smrti odpovie proste.
„Smrť je to, keď človek zomrie a potom ho pochováme. Nič viac za tým nehľadá. Pre neho je to len smrť, po ktorej príde pohrebný obrad. Bodka, nič viac.”

Alebo je tu ešte jedna väčšia skupina, ktorej ak sa opýtam na túto tému, tak dostanem inú odpoveď.
A to sú ešte tu nespomenutí farári a skutočne veriaci ľudia – kresťania. Predstavte si skutočne silne veriaceho kresťanského kňaza.
Opýtajte sa ho na otázku, čo si on myslí o smrti a, ako vníma smrť on. On sa na Vás pozrie a možno sa aj prežehná a spustí.
„Vieš syn môj, ak si bol počas života dobrý, pomáhal si, neklamal, žil si, ako to sväté prikázanie káže, tak pôjdeš do neba.

Alebo povie inú múdrosť, ktorú mu v seminári za roky štúdií v štepili do hlavy. A potom to príde. Zodvihne prst hore a povie:
„Avšak ak si žil porušovaním Desatora a klamal si, si dokonca neveriaci či nebodaj vyznávaš inú vieru, tak Boh ťa k sebe neprijme a tvoja duša bude zatratená.“

Či dokonca povie pravdu ako ho to v seminári učia. (Takto mi odpovedal jeden známy katolícky Kňaz na moju otázku, ako sa naozaj oni dívajú na smrť.)
“Po smrti nie je nič. Telo spočinulo v zemi a čaká až bude v súdny deň vzkriesené do večného života.”

Hm a, čo, teda je potom naozaj, pýtate sa. Asi si odpoviete „no skončím v pekle.”
A tak čert a či diabol všetko jedno, lebo žijeme fyzické životy a ostáva sa spoľahnúť len na bezbrehú vieru, že Boh ak na ozaj jestvuje tak nám odpustí, lebo jeho benevolencia… ehm – jeho milosť voči nám hriešnikom je nekonečná.

Tak a na záver, čo mám dodať? … Aha už viem!

Nebojte sa smrti aj tak jej nie je možné uniknúť, lebo sa nedá prežiť svoj vlastný život.
Zo života vzniká smrť, zo smrti vzniká život.
Je to taký Uroboros – had čo požiera svoj chvost.

A z toho mi vyplýva, že, keď zomriem budem mŕtvy!

Tagy: ,

Tento príspevok bol odoslaný v Piatok, September 14th, 2018 o 10:32 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy, Viera, Nábožestvá. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

6 komentárov

 1 

Nie je asi konvenčné, aby diskusiu začal sám autor. Avšak ja a konvencia. No, a tak.

Takže začnime otázkou pohreb do zeme či spopolnenie. Z pohľadu Duše sa môj názor dočítate v práci Duša. Z pohľadu kresťanskej viery je to trošku diskutabilné.

Prečo? Pretože Biblia hovorí!
„Na bruchu sa budeš plaziť a prach zeme hltať po celý svoj život! ... Svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatí, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“

Inak povedané, aby to bolo jasné vraj sme z prachu vzišli a v prach sa obrátime. Nieje tu zmienka o popole.

V deň posledného súdu je súdenie všetkých živých i mŕtvych Bohom alebo bohmi, keď nastane koniec sveta, pričom hriešnici budú odsúdení na večné muky v pekle a spravodliví na nebeskú blaženosť v raji. (Tu treba, ale pamätať, že Raj bude jednak na zemi a i v nebi. Nie každý vyvolení a vzkriesení sa dostane do neba.)

Predstavy o poslednom súde pestujú mnohé náboženstvá, vrátane kresťanstva a islamu.
V kresťanstve je to jeden zo základných pojmov eschatológie. (Eschatológia, je náuka o posledných veciach človeka, časť dogmatiky zaoberajúca sa životom po smrti.)
Toto všetko vychádza zo zrejmej predstavy o odmene a treste, ktoré dostanú ľudia pri druhom príchode Ježiša Krista, a to samozrejme na základe súdu, ktorý vykoná on sám.
Tu je zrejmá paralela s Muh-aht, - teda s Maat, ktorá je zodpovedná za váženie duší a posúdenie ich skutkov počas doby ich života. (Samozrejme teraz myslím na starý Egypt, či Dávnu zem, Čiernu zem 🙂 a teda v čase tisíce rokov pred Ježišom Kristom.)

Kto bude kriesiť ľudí a ako? Moc kriesiť mŕtvych dal Boh Ježišovi. Ježiš vráti život „všetkým v pamätných hrobkách, pričom opäť budú mať svoju jedinečnú osobnosť a spomienky.“
Keď je niekto vzkriesený do neba, dostane duchovné telo. Tí, čo budú vzkriesení na zem, dostanú hmotné telo, ktoré bude zdravé a v bezchybnom stave. (Selekcia podľa zásluh tu je samozrejmá.)

Nuž, a teda, kde sa tu píše o vzkriesení z popola? Kňaz na Popolcovú stredu síce poznačí kresťanov popolom. A to im pripomína ich vlastnú smrteľnosť, avšak stále sme pri tom, že Kristus vzkriesi z hrobky/ hrobu a nikde som sa nikdy nedopátral, že aj z popola.

Aký je váš názor na smrť a spopolnenie a či pochovanie do hrobu?
A stým súvisí priamo aj otázka, aký je váš názor reinkarnáciu?

September 14th, 2018 at 12:30
 2 

Veľmi zaujímavá téma, nad ktorou človek či chce alebo nechce občas sporadicky dumá. Tiež som pár ráz premýšľal, že smrť príde aj na mňa. Človek si zatvára oči pred mŕtvymi, nechce ich vidieť, má z nich strach a pritom oni mu už neublížia, aspoň nie fyzicky, ale vidí v nich vlastný koniec. A to radšej nechce. Aké to bude, keď budem odchádzať, posledný deň? Bude to v nemocnici, v bolestiach, čo budem vidieť? Plesnivú stenu, alebo aspoň nohy sexy sestričky a na nich ihličky :), no to by bol ten lepší pohľad na rozlúčku... 🙂 Alebo to bude náhle, doma, bez prípravy? Ako budem vyzerať, budem mladý, starý, budem vedieť, že to prichádza, alebo je život celý len predprípravou na koniec? Lebo smrť je koniec niečoho, čo poznáme.

To je moment v živote, ktorému sa človek za žiadnu cenu nevyhne. Jedno je len isté, človek sa najviac bojí neznámeho a veru, to čo nás čaká, asi nikto presne nevie a to je ten strach. Aj keď ja verím, že keď ten koniec príde, strach odíde. A možno si zrazu nič zo života nebudeme pamätať, tak ako si nepamätáme proces narodenia, ktovie. Páčilo sa mi kolega, ako si dal smrti lásku, vášeň a city, ktorá zbaví problémov a obáv zo zajtrajškov, ako matka privinie svoje dieťa a už mu nič nehrozí, už sa netreba báť ísť v pondelok do roboty... tak asi nejako to bude, ale otázka je presne tá, čo potom?

Je to pekné zakončenie, že keď zomriem budem mŕtvy! Nuž je to tak. Ale aké to bude? Lepšie, či horšie, ako byť živý? To už asi súvisí aj s komentárom.

Otázka samotného pochovania a vzkriesenia tela je pre mňa samého dosť veľkým otáznikom. Ale priznám sa, že v otázke náboženstiev som dnes o niečo viac naklonený menej kresťanskému pohľadu. A dokonca sa hovorí, že v istých evanjeliách, ktoré nie sú oficiálne, stoja aj zmienky o reinkarnácii. Ale je to už na bádanie a trošku aj na mýty, legendy a konšpirácie. Ale v princípe, v Biblii je dnes toľko obraznosti, že za vzkriesenie z hrobu by sa dalo pokojne asi chápať aj vzkriesenie z urnového hája. Ide totiž o miesto, nie o stav.

A aj moslimovia majú dosť zaujímavý pohľad na posmrtný život. V ich prípade nenastáva súd okamžite po smrti človeka. Nič také ako očistec neexistuje. (To ma celkom zaujalo, čo Ti povedal katolícky kňaz, že duša čaká v hrobe, lebo bežne sa kresťania stotožnia s tým, že sa veci riešia hneď a modlia sa za zosnulých, aby prešli z očistca do raja atď...)

Práve aj islam tvrdí, že duša akoby ostávala v hrobe a čaká na príchod súdneho dňa, kedy sa budú súdiť živí aj mŕtvi, ale netreba si to predstavovať, ako nejaké dlhé čakanie v hrobe, ale v systéme, kde sekunda je 1000 rokov a tisíc rokov ako sekunda. A to súvisí s ich strachom a nie tak priateľským uctievaním zosnulých, ako je u nás bežné.
Samozrejme, aj pre túto kultúru je spopolňovanie nie príliš vhodné, aj keď dnes sa už medzi modernými moslimami hovorí o tom, že spopolnenie nie je žiadnou prekážkou vzkriesenia.

Navyše áno, nikde sa nehovorí o vzkriesení z popola, ale ak by sme vylúčili spopolnených zo vzkriesenia, bol by tu problém s telami, ktoré napríklad nejakou katastrofou zhoreli alebo podobne. Zároveň je tu taká vec, že isté časti tela nie vždy zhoria, následne sa drvia. Ide o silnejšie kosti, alebo veľké nádory. Preto si nemyslím, že oheň by úplne zničil možnosť prísť k vzkrieseniu. Aj v popole môže prežiť fragment tela. Myslím totiž, že to hmota je závislá na živote, nie život na hmote a teda ak je niekde obraz človeka ako konkrétnej osobnosti, nie je v jeho DNA alebo v svale, ale v životnej energii, ktorá sa premieta do hmoty a z toho pohľadu by ani po spopolnení tela nemal byť problém zrejme vytvoriť následne hmotný obraz nehmotného tela. Ak by teda systém takto nejako fungoval.

Reinkarnácia je tiež pre mňa otáznikom. V princípe ak vychádzame z fyzikálneho zákona zachovania energie, nie je možné, aby sa nejaká energia stratila, jednoducho sa len preskupí. To znamená, že aj životná energia človek sa nedokáže len tak vypariť, ale sa môže preskupiť. Do okolia, zeme, z nej vyrastie ovocie, ktoré skonzumuje muž, ktorý splodí dieťa atď.... alebo prejde do iných svetov, ja neviem kam, ale v princípe by to mohol byť uzatvorený cyklus. Potom by sme ani nemuseli riešiť otázku, čo s telom, je to len neustále prechádzanie z jednej formy do druhej, ako je cyklus dažďa na Zemi.

Potom je už len otázka, či sa niekedy človek poskladá z množstva fragmentov alebo dokáže, napríklad ako Dalajláma prejsť celý do človeka iného. Neviem, či to niekto s definitívnym stanoviskom rozlúšti tieto dilemy, každý má totiž svoju pravdu, ale paradoxné je, že budhistom funguje reinkarnácia a identifikujú reinkarnácie a kresťanom zasa ich modlitby k svätým a podobne. Ale bolo by celkom vtipné, ak by pravda bola aj tak niekde celkom úplne inde 🙂

September 14th, 2018 at 15:49
 3 

So skutočnou smrťou som sa stretla už vo svojich deviatich rokoch, keď mi zomrela moja babička, nádherná žena, ktorá sa v šesťdesiatich rokoch presťahovala na Slovensko k nám. Mala a mám ju veľmi rada, rada som za ňou do Vyškova chodila. Zomrel mi pred šiestimi rokmi otec, rok po ňom otčim… Ostatné smrti nebudem rozoberať, veď nielen toto sú smrti. Smrťou bolo i to, keď ma neprijali na vysokú školu v Bratislave a musela som ísť študovať do Košíc. Za smrť považujem i koniec manželstva, či hociktorého pekného vzťahu. Možno treba termín smrť premenovať na akési zlyhanie, veď vždy sa dá po ňom vstať, dokonca prerodiť do niečoho lepšieho.

Krásne je znázornená Smrť ako obávaná trinásta tarotová karta, ktorá znamená, že všetky obraty a zvraty sa uskutočňujú cez kartu číslo trinásť. Symbolizuje stálu zmenu, prechod cez rôzne roviny nášho bytia. Predstavuje hranicu, ktorá rozdeľuje sféry, ktorými človek prechádza. Hmotná časť sa vráti a duša sa poberá do nám neznámej ríše, ktorá je nášmu oku neviditeľná, rozumu neznáma a nepochopiteľná. Telo duše stráca svoj zmysel, a preto sa rozpadá na prach. Smrť nasleduje po ťažkých skúškach, ktoré môžu byť natoľko tvrdé, že to telo nevydrží a vzdáva sa - nasleduje smrť. Nejde o koniec, ale o transformáciu do iného bytia, do inej roviny. Veď aj desiata tarotová karta nám ukazuje, že niet kam ujsť, niet pred čím uniknúť. Vrátiť sa možno opäť iba do hmotnej ríše, a potom opäť - bližšie k éteru. Myslime preto na smrť ako na logickú zmenu, ktorá v prvom pláne zásadne vedie k lepšiemu a prestaňme sa tohto termínu báť.

Myslím si, že smrť nie je nič iné, len mocná a stále opakovaná sugescia, ktorá si podmanila ľudstvo už za dávnych čias a prešla do všetkých náboženských učení.
Keby bol Hospodin slovami "kým sa nevrátiš do zeme, lebo z nej si vzatý", skutočne vyjadril všeobecný zákon, platiaci pre celé ľudstvo, neboli by pravdivé biblické správy o Enochovi, alebo Eliášovi, ktorí telesne neumreli. Enoch zmizol a jeho telo sa nikdy nenašlo a Eliáš pred zrakmi ľudí vošiel do neba na ohnivom voze. Ani jeden z nich sa teda neobrátil na prach, z ktorého pochádzali. Tieto slová sú symbolické, skrývajú tajný zmysel, a teda znamenajú čosi celkom iné ako nejaký doteraz známy pozemský stav - a už vôbec nie telesnú smrť, ako ju pozná dnešné ľudstvo.

Stretávam sa s mnohými ľuďmi, ktorí lipnú na hmotnom svete a sú presvedčení, že nič iné ako materiálny, hrubohmotný svet neexistuje, neveria v existenciu dvoch svetov, hmotného a duchovného; neveria, že život sa v skutočnosti nezačína „oplodnením“ a narodením na tejto planéte a nekončí posledným dňom života – smrťou hmotného, fyzického tela.
Ale matrica „Človeče – prach si a v prach sa obrátiš“ nám jasne naznačuje, že život je nekonečný a v tomto tele je len dočasný – smrť ničí iba naše hmotné telo a všetko, čo v ňom prežívame súvisí s našou vyspelosťou, ktorú si so sebou po smrti hmotného tela odnesieme do ďalšieho individuálneho života, pretože naša duša nezomiera spolu s telom a náš duch je nesmrteľný. Život je oveľa významnejší, ako sme schopní si uvedomiť – život je večný vývoj ľudských síl, schopností, chápania a radostí.
Osud vzniká na základe tmy, nevedomosti. V tme máme strach, v tme robíme nevedomé, osudové, náhodné kroky – chodíme a pohybujeme sa neisto, nič nevidíme, čím vytvárame osud. Osud, karma vzniká tam, kde je nevedomosť, neznalosť. Máme právo svoj osud zmeniť, čiže naplniť sa vedomosťami, posvietiť si na cestu. Karma je vlastne nerovnováha. Už viem, že každá sila, každý stav vytvára v sebe zárodok protikladu. Stav nerovnováhy v sebe nesie zrnko rovnováhy a nerovnováha sa dá harmonicky zmeniť a teda i osud, karma sa musí dať zmeniť.

Takto to vnímam ja, takýto je môj pohľad na Ašaratov článok o Smrti.
Jedine, čo ma trochu zmiatlo je, že má v sebe nespútanú vášeň, lásku, city…

Myšlienka na záver:
Žiaden človek nie je ostrov sám pre seba.
Každý je kúskom kontinentu, čiastkou pevniny.
Keď more odplaví jednu hrudu, ochudobní to celú Európu, akoby bolo pohltilo poloostrov, alebo zámok, ktorý patrí tvojim priateľom, či tebe samému.
Som chudobnejší o smrť každého, lebo som votkaný do sveta ľudí. A preto nechci nikdy vedieť komu zvonia do hrobu.
Zvonia vždy tebe… John Donne (1573 – 1631)

September 16th, 2018 at 17:03
 4 

Kolegovia Vhiolynta a Hermes, ďakujem za vaše komentáre.
Vyvolávajú nové a zaujímavé otázky z titulu pohľadu na smrť ako takú. A aj na smrteľnosť všetkého, čo vznikne do života. Nech je to už človek, zviera, hmyz či rastlinná forma.

Ja smrť vnímam z mnohých aspektov a často to vnímam aj z malých smrtí, ktoré nás počas života postretnú. A to je strata milovanej osoby či niečo, čo opustíme a tým to necháme v našom vnútri umrieť, potom sa „zrodíme do nových životov“ počas života.

Tu sa môže radiť aj zmena zamestnania, kde sme niečo zo seba nechali a prešli niekam inam a minulý život – časť života sme nechali za sebou a obrazne sme otočili list a ocitli sa niekde inde.
Smrť nás takto sprevádza počas celého života až do samého konca pokiaľ nepríde sama smrť ako koniec existencie v tomto bytí. Nikto sa tomu nevyhneme, a ak chceme, aby sme žili naďalej dá sa to skrze naše skutky a skrz to, čo po nás zostane. Zostane po nás niečo alebo po nás zostane len dočasná spomienka?
To veľmi záleží na nás samotných, ako sa rozhodneme tento život žiť a či chcem niečo po sebe zanechať, čo skrz to, čo zanecháme bude naďalej žiť alebo sa pridáme do záplavy životov, kde spomienka na nás vyhasne posledným žijúcim človekom, ktorý si nás bude pamätať do momentu svojej smrti.

Raz som napísal, že ak po mne zostane aj iný „kameň “ ako len ten na cintoríne, ktorý na mne spočinie, tak ten život mal zmysel.
Snažím sa, aby tomuto tak bolo a verím, že s pomocou kolegov a priateľov sa mi toto želanie splní.

A mali by sme žiť aj tak, ako to raz povedal S... R... - „Žite tak, aby ľudia pri Vašej smrti nemali väčšiu radosť, ako pri Vašom narodení!“

September 18th, 2018 at 10:04
 5 

Ako je to s minulými životmi, čo si o tom myslime, prečo áno, prečo nie.

Kolobeh zrodenia a umierania. Ale je len jeden zrod a jedno umieranie? Niekto sa narodí a niekto v tejto chvíli zomrie. Je toto ten správny kolobeh zrodenia a umierania alebo sa to týka jednej duši, ktorá sa vracia stále pokiaľ nedosiahne blaženosť, spojenie s univerzom alebo nirvánu?
Tieto otázky zaujímajú a budú zaujímať ľudstvo podľa mňa donekonečna. Keď som začala písať túto úvahu spomenula som si na jeden článok.
Má názov - V brušku, kde sa jedno dieťatko pýta druhého:

,,Veríš v život po pôrode?“

A to druhé odpovedá: ,,Blbosť, žiaden život po pôrode nie je. Ako by vôbec mohol vyzerať? A nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom sa predsa končí život.“

A prvé dieťatko sa nebojí oponovať -
,,no ja neviem ako to bude vyzerať, ale každopádne uvidím mamu a tá sa o nás postará. Niekedy keď sme ticho, môžeme počuť ako spieva, alebo cítiť ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že život nás čaká i potom...“

A existuje konečné oslobodenie z večného kolobehu života a smrti? Moja odpoveď je ÁNO.
Jednak sa o tomto učíme a jednak som sa o existencii minulých a budúcich životoch utvrdila aj v mojej ceste po Čine, Tibete, Nepále, Indii.
Spôsob života ľudí, najmä v Tibete a v Nepále, ich láska, dobrota, konanie, spätosť s prírodou, so zvieratkami, priľnavosť k rodine a žitie podľa ich duchovna v alebo mimo kláštoroch je taká silná a pre nás Európanov nepochopiteľná, že ešte aj teraz, keď si na to spomeniem je mi do plaču.

Keby sa moja duša mala posledný krát vrátiť na tento pozemský svet, určite by som chcela aby som žila v Nepále alebo v Tibete. A prečo? Lebo som tam nadobudla pocit, že títo ľudia sú už oslobodení od svojej karmy – pochopili ju a čaká ich už len cesta vyššie.
Karma je naše konanie, naše činy, ale aj to, čo z toho konania vyplýva. Je to zákon o príčine a následku, je to uvedomenie si, že všetko s čím sa človek stretáva, čo prežíva je výsledkom jeho vlastného konania, chovania, postojov v minulosti i súčasnosti. Každý čin a tým sa myslí aj myšlienka, vnútorný postoj, vypovedané slovo, naše správanie sa stáva príčinou budúcich skutočností.

Príčinou všetkého zla na tejto zemi je sebectvo – sebectvo hmotné a aj duchovné. Sebectvo súvisí s pocitom a duša predsa spoznáva pocit a nerozoznáva, či je dobrý alebo zlý. Ale my ako zhmotnená ľudská bytosť svoje pocity vieme definovať a aj prejavovať.. Veď všetko so všetkým súvisí a preto nie je náhoda, že si s niekým rozumiem ako keby som ho poznala 100 rokov, alebo mám dojem, že niekedy som už bola v meste kde som po prvýkrát.
Daná osoba a dané miesto v minulosti a aj v prítomnosti má v živote človeka význam poučný. Všetko smeruje k tomu, aby sme pochopili , že najväčšia hodnota je láska a naše ego nie je stredom sveta. Všetko záleží len a len na nás – lebo prach si a v prach sa obrátiš – Arkánum 13- a ten „druhý“ prach môže byť aj iná forma bytia. A Arkánum 78 hovorí – je ťažšie skrotiť ľudské srdce ako divé zviera - to srdce sa musí skrotiť samo a dobrovoľne.

A my sme tu na to, aby sme to pochopili, prijali a zmenili sa sami od seba. A v tomto živote mali otvorené oči, uši a predovšetkým srdce nielen pre seba ale najmä pre tých druhých.
Pre tých, ktorých chceme stretnúť aj na tom druhom lepšom svete...a na ktorých sa už veľmi tešíme.

September 18th, 2018 at 12:22
 6 

Ja som smrť, ty si smrť.. smrť je niečo s čím som neskutočne spojeny... mám ju denno denne okolo seba.. prežil som smrť svoju, videl som umierať deti dospelých, příbuzných.. a u každého som bol až do konca. Mna při tejto teme napadá už len jedno: Kto sa nezmieri so smrtou, ten sa nikdy nezmieri ani so životom, pretože život a smrť sú vždy spolu.. počas života prichádza smrť a po smrti prichádza život. Ale umieranie a smrť každý berie z jiných hladisk z inej perspektívy... a tak tvrdím že každy pohľad je rovnaky a zároveň úplne iný.. česť mojej pamiatke... Thanatos

Október 14th, 2018 at 21:24

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.