Život písal svoje dejiny tak, ako sám uznal za vhodné.
Nános času a prachu bol viditeľný nad tým všetkým a tepal v hĺbke, ako srdce ktoré pracuje samé od seba len tak, bum, bum.
A práve takýmto nánosom času šiel vo svojich myšlienkach niekde ďaleko do minulosti, keď minulosť bola prítomnosťou a prítomnosť bola budúcnosťou.

Mnohí mu budú vyčítať v tej budúcnosti, že žije minulosťou, ale prítomnosť nemôže jestvovať bez minulosti.
V tej minulosti bol silný a bol osobnosťou, ktorá valcovala súperov a silou ktorá bola skalou istoty pre tých ktorí potrebovali ochranu a oporu.
Víchor a búrky mu šľahali do tváre a on len proste bol.
Víchor a búrky mu šľahali do tváre, ale do ktorej tváre? Koľko tvári vlastne bolo v tej jednej tvári, na ktorej sa málokedy zračil úsmev. No za to pred pohľadom jeho očí sa skrývali aj inak silní jedinci.

Ako to vlastne vtedy bolo a čo sa odvtedy zmenilo? Tak túto otázku si položili mnohí, ale odpoveď nenachádzali. Teda určite nie odpoveď pravdivú, hoci ju sám mnoho krát vyslovil, ale aj tak. V čom skutočne spočívala reálna pravda o jeho bytí a jestvovaní?
Poznal ju on sám, alebo si to len myslel? Ako to teda naozaj bolo? A ako sa to naozaj sa stalo, že sa duša zrazu kajá a srdce ťažobu nesie o domove svojom jeho a ich bytí.

Do doby pokiaľ si oblečie svoj tmavý plášť. A vtedy zrazu je niekde inde a všetko sa mení.
Ale niečo predsa ostalo a to je vôňa istoty, ktorá ostala aj po rokoch, že touto zvláštnou premenou mu nič nezabráni snívať a konať.
Jeho túžba sa zmení na zákon ktorým mení túžbu a vzdor na svoj obraz.
A tá túžba zmenila niečo niekde určite a je pravda, že niečo tá túžba a vôľa zmenila.
Alebo sa niečo zmenilo len tak?

Dušička malá cestovala nad nánosom času v minulosti a v prítomnosti opätovne silnela a postupne stala veľkou a silnou. A hoci život to už nečakal, došlo uňho ku zmene toho, čo vietor postupne dávno už odvial preč, a tu zrazu je všetko späť.
Súdiť toto je nemožné, pretože zrazu stál v prúde života opäť silný ako skala.
Stál ako skala a predsa neviditeľný, lebo popri tom, keď on bol ďaleko v čase minulom tak v jeho neprítomnej prítomnosti vyrástli v tom živote nové skaly.

Na mieste kde on stál opäť ako skala tam miesto jednej skaly zrazu stojí skalné pohorie, ktoré je oporou aj pre náhodných okolo životom nesených.
V tomto prúde dní ich nikto ešte nevidí, lebo oni sú silou ukrytí v tajomne prítomnej minulosti, pretože každá prítomnosť je ukrytá v tej jeho minulosti v ktorej žil počas prítomnosti ktorá sa už teraz vlastne pokladá za minulosť.

A to skalné pohorie ktoré vyrástlo do života a ktorého súčasťou sa stal dáva oporu tým ktorí sa budú chcieť v čase budúcom skryť pred nečasom víchrami a búrkami.
Čo sa teda zmenilo?
Pýtam sa každého okolo idúceho, či pozná odpoveď tajomstva bytia „Nad nánosom prachu času“ ako to vlastne bolo a či bude?
Čo bude a čo bolo v tom bytí času, keď kráčal pevne v pred a teraz – teraz vyvstáva otázka, čo je vlastne teraz?

Tagy: cesta mágie, čierna mágia, Mágia, Zamyslenia