Je vhodné doplniť k tejto téme definície niektorých pojmov, aby pri čítaní nedochádzalo k omylom a nepochopeniam.
Vo viacerých mojich prácach a aj v tejto sa stretávame s nasledovnými pojmami:
• Duša
• Duch
• Emočné telo
• Vyslané vedomie (vedomie duše)

Definujme si aj niekoľko základných stavov duše:
• Duša sa raduje
• Duša chce slobodne lietať
• Duša sa učí nové veci
• Duša smúti
• Duša trpí
• Duša plače

Ako vždy a všade, aj pri tejto téme si musíme plne uvedomovať správne pomenovania a aj správne chápanie týchto pomenovaní. Začneme teda s vysvetlením pojmu Duša.

Duša
Duša je pojem všeobecne používaný v spojitosti so živým človekom. Všetci poznáme výrazy ako „cítil som na duši radosť“, alebo „bolí ma duša“. Pri týchto vyjadreniach si ani neuvedomujeme ako, ale pritom správne priraďujeme pojem duša k živému človeku – živému tvorovi. S pojmom duša sa stretávame aj pri téme smrti, ale hlavne v súvislosti, keď už „duša opustila telo“ a teda nastala fyzická smrť.

Duch
Duch je zaužívané označenie bytosti, ktorá po smrti jedinca neopustila fyzický svet. Inak povedané, ostala zaseknutá v medzipriestore, pretože už nepatrí do života fyzického, no nedostala sa ani do svojho domovského paralelného sveta. V tomto stave sa ešte emočné telo neoddelilo od duše, teda po smrti ostáva spojená duša s emočným telom ako jeden celok. Pod pojmom duch sa teda myslí prípad, kedy duša neodišla skrz tunel do sveta paralely. Toto sa stáva hlavne vtedy, ak sila emočného tela je tak povediac „väčšia“, ako sila tunela ktorý sa v momente fyzickej smrti pre dušu otvoril.
Emočné telo
Emočné telo je jedna časť duše. Po oddelení sa od duše a jej vstupe do tunela tu môže zostať po emočnom tele energetická stopa, ktorú vídame ako hmlovitý úkaz na tmavom pozadí. Je to energetický pozostatok Ducha. Hmlovitý úkaz je teda energetická substancia pozostatku Ducha a konkrétne pochádza z časti nazývaného Emočného telo. Tento energeticky úkaz sa na fyzickej úrovni prejavuje ako hmlovinovitý opar – niečo ako energia z hmoty, ktorá tu zostala v našej rovine na takmer hmotnej úrovni. Tento fenomén vzniká ako pozostatok energie hmoty. To, čo vstupuje do tela, je na nehmotnej úrovni. To, čo tu ostane, je energeticky hmotný pozostatok. Tento „hmotný pozostatok“ je naplnený všetkým, čo človek počas života zažil. Často sa na niektorých miestach objavuje hmlovinovitý úkaz, ktorý nie pozostatkom duše, ale energeticky sa tak javí na základe silného vyžarovania spodnej vody. Aj telo človeka obsahuje 50 -60% vody. A tu niekde je to premostenie a odpoveď na otázku, čo to tu teda zostáva ako „hmotný pozostatok“ po tom, ako odíde emočné telo a aj duša.
Duchom nazývame to, čo po smrti zostáva zaseknuté v medzipriestore a skladá sa z duše a emočného tela. Viac sa dočítate v časti Život emočného tela.

Vyslané vedomie
Vyslané vedomie (vedomie duše) je časť našej vôle, časť nášho vnútorného ja, ktoré vieme ako formu sily vedomia vyslať do diaľok.
Do poručujem prácu kolegu Stratusa „Vesmír a jeho zákutia“, kde sa dočítate o tejto téme viac.

Duša sa raduje
Tento pojem poznáme asi všetci. K tomuto stavu môžeme priradiť aj pocit lásky, kedy nám všetko pripadá krásne, žiadne prekážky pre nás neexistujú a vďaka láske prípadné prekážky aj ľahko prekonáme. Aká je spojitosť medzi láskou a meditáciou? Ak si odmyslíme, že v každej druhej meditácii sa veľmi ľahkovážne používajú slová o láske v rôznych obmenách, tak nijaké.
Ak ale chápeme meditáciu ako pohľad so svojho vlastného vnútra a sme aktuálne zamilovaní, naša duša sa raduje a všetko v našom vnútri je nádherné.

S týmto však ruka v ruke kráča aj moment, kedy sme akoby duševne slepí. Ak sa ponoríme do hĺbky zamilovanej duše, zistíme, že pokiaľ sa jedná o skutočnú nefalšovanú lásku, je tam zrazu akosi málo miesta. Bežné vnímanie sveta okolo nás cez emócie a intuíciu je obmedzené. Na to, aby sme dušou videli a cítili dianie okolo seba, musíme pracovať aj s intuíciou. Na to sa musíme vedieť zahĺbiť do svojho vnútra formou meditácie a na to potrebujeme mať v duši „voľnú kapacitu“.

Skúste chcieť od zamilovaného mága, veštca či ezoterika, aby sa na konkrétny problém pozrel odosobnene. Ak si dotyčný nedá pozor a nemá tieto zákutia svojej duše dostatočne prebádané, zrazu sa môže aj z takmer neomylného človeka stať človek veľmi omylný.
Toto paradoxne vzniká preto, že radosť duše zahlcuje všetky svoje kapacity láskou. Zamilovaná duša neustále potrebuje upozorňovať na objekt svojho citu a podvedome zakomponuje do každého problému aj tento aspekt. Tým však stráca nadhľad nad riešenou situáciou. Láska dokáže v duši človeka urobiť neskutočné divy, pokiaľ táto duša nie je dostatočne trénovaná. Láska je nepochybne obdivuhodný fenomén, ale pokiaľ meditáciou chcete smerovať do svojho vnútra a napríklad si touto formou oddýchnuť, tak miesto skutočného oddychu budete len snívať nejaký sen prebiehajúci na vedomej úrovni.

Tieto procesy úzko súvisia s nadmerným vylučovaním endorfínov, ktoré majú vplyv na funkciu našej nervovej sústavy a teda výrazne ovplyvňujú naše celkové naladenie. Skutočná meditácia v takomto stave je skoro nemožná. Naša myseľ je totiž bombardovaná myšlienkami z podvedomia, smerovanými na objekt nášho záujmu, teda na človeka, ktorý v nás tento úžasný stav šťastia duše vyvoláva. Duša sa pri takomto pokuse o meditáciu nedokáže uvoľniť a taktiež je problém dokonale uvoľniť aj fyzické telo. Dokonalé uvoľnenie prichádza až iným nemenovaným spôsobom a následne spánkom vedľa milovanej osoby.
Jedinec, ktorý je aktuálne v stave silnej zamilovanosti a napriek tomu chce so svojím vnútrom pracovať v týchto úrovniach, sa musí vedieť odpútať od všetkého fyzického, a tiež od hormonálnych pochodov vo svojom tele, aby vôbec mohol začať meditovať.

Duša chce slobodne lietať
Kto by netúžil slobodne lietať s vetrom o preteky? Môže ale v skutočnosti duša takto slobodne lietať? Toto sa väčšinou stáva nevedome, počas spánku. Vtedy sa určitým spôsobom duša oddelí od fyzického tela, akoby sme si vyzliekli šaty, aby sme mohli zo seba striasť všetko, čo je v nich nasiaknuté –nervozitu, prebytočné emócie a podobne. Za týmto účelom sa z času na čas duša počas spánku určitou časťou jemne oddelí od tela a nejakú dobu akoby relaxovala mimo telo.
Tento stav nedokážeme vedome ovládať, ale vieme ho sledovať v momente, keď sa z hlbokého spánku dostávame do počiatočnej fázy prebúdzania. Niektorí jedinci medzi spánkom a prebudením dokážu registrovať stav svojej duše a teda zachytiť aj takéto čiastkové oddelenie od tela.

Niektorí jedinci skutočne dokážu vedome uvoľniť svoju dušu, odpútať ju od fyzického tela a pomocou kontroly svojho mozgu ju presúvať doslova kamkoľvek. Väčšinou však tí, ktorí sa snažia trénovať vystupovanie z tela, vysielajú v skutočnosti iba časť svojho vedomia. S týmto fenoménom sa dá postupným tréningom pracovať, avšak nesúvisí to s lietaním a cestovaním duše.

Duša sa učí nové veci
Môže sa duša učiť nové veci? Myslím, že odpoveď na túto otázku zrejme pozná každý, kto je ochotný pripustiť fakt, že človek má dušu. Každá nová informácia, ktorá k nám prichádza prostredníctvom zmyslového poznania, je aj informáciou a novým poznatkom pre dušu. Duša sama o sebe môže mať tisíce rokov, no ako dieťa aj tak ide do prvého ročníka základnej školy. Toto dieťa sa učí a jeho duša sa učí tiež. Počas meditácie sa duša učí a tak isto môžeme povedať, že počas meditácie nás naša duša učí.
Preskočme teraz niekoľko desaťročí, keď sa naša spomínaná duša ocitá v tele dospelého človeka, ktorý sa začína venovať filozofií duše. V detstve si duša často vybavuje aj poznatky a spomienky z minulých životov, avšak vo väčšine prípadov sú tieto spomienky v duši uzamknuté aj v ranom detstve. Správnou cielenou meditáciou v dospelosti sa však duša dokáže učiť sama o sebe. Skúste si spomenúť na momenty, kedy sa vám akoby „otvorila v hlave klapka“, uvedomili ste si niečo, čo ste dovtedy nevedeli a nepoznali a zrazu vám to bolo všetko úplne jasné. Toto je často dôsledkom nevedomej meditácie.

Pojem „nevedomá meditácia“ je zrejme dosť neštandardný, ale skúste si spomenúť, koľkokrát ste sa len tak zahľadeli do diaľky, všetky zvuky a hlasy išli okolo vás iba ako vzdialený šum rieky. Aj toto je určitá forma meditácie, počas ktorej sa uvoľníte a vypnete. V takýchto chvíľach sa často prebúdzajú spomienky na veci, ktoré si počas plného vedomia neuvedomujete. Máte pocit, že sa vám vo vedomí objavilo niečo, čo bolo kdesi hlboko vo vás pochované. To je moment, kedy má duša šancu sa učiť a odmeňuje vás za túto príležitosť tým, že učí ona vás. Do tohto bodu je však potrebné dospieť vzájomnou symbiózou tela a duše.

Často sa hovorí, že zamestnanie a koníčky by mali byť rozdielnej povahy – teda manuálne pracujúci človek by mal oddychovať napríklad pri čítaní kníh a ten, kto pracuje duševne, by mal odpočívať pri manuálnej práci napríklad v záhradke. Aj to je určitý návod, ako si zabezpečiť rovnováhu medzi zdravím fyzickým a duševným. V skutočnosti je však táto rovnováha medzi dušou a telom zložitejšia a takáto jednoduchá rovnica neplatí na každého jedinca. Niektorí duševne pracujúci ľudia potrebujú relaxovať tiež duševne, napríklad počas meditácie, pretože počas manuálnej práce by stále vo svojej hlave riešili pracovné problémy. Preto je práve v takomto prípade vhodné na relax zvoliť správnu formu meditácie, aby si telo oddýchlo a aby duša mohla spracovávať všetky nadobudnuté informácie, ukladať ich do svojho vnútra. Týmto procesom sa nie len uľaví na tele a na duši, ale vzniká nový priestor, do ktorého na oplátku duša môže vyplaviť spracované riešenie problému, s ktorým sme si predtým dlho nevedeli poradiť. To je tiež moment, kedy sa duša učí a súčasne nás duša učí.

Duša smúti
V tejto kapitole sa pokúsim tému o duši trošku rozvinúť aj do iných oblastí. Upozorňujem, že táto kapitola priamo nesúvisí s cestou duše. Chcem však, aby táto práca hovorila o duši aj v širšom kontexte.

Každý z nás sa už určite stretol s momentom, keď jeho duša smúti. Tento stav zažívajú dokonca už deti, aj keď ho ešte často nedokážu odlíšiť od „bežného smútku“. Ľudia dokážu reagovať dušou doslova submisívne. To znamená, že na základe určitých racionálnych rozhodnutí konáme v úplnom rozpore so stavom našej duše. V takýchto momentoch, keď je prirodzenosť duše potlačená do úzadia, dochádza k rozvratu nášho vnútra a k strate duševnej rovnováhy. Zjednodušene povedané, sami sebe vlastnou vôľou prikážeme konať či myslieť určitým spôsobom, aj keď vnútorne to cítime úplne inak.

Stáva sa to napríklad pri úmrtí blízkeho človeka, ktorý pred smrťou značne trpel. Naša racionálne uvažujúca stránka „ďakuje Bohu“ za to, že dotyčný umrel a teda už netrpí, ale duša cíti stratu a ľútosť nad jeho odchodom. Podobným príkladom je moment, keď sa dvaja zamilovaní ľudia z racionálnych dôvodov dohodnú na rozchode. Ale duša sa predsa neriadi logikou mozgu.
Chceme od svojej duše, aby sa podriadila nášmu rozhodnutiu a tým ju dostávame do submisívnej pozície voči mozgu. Ak sme sa však už raz rozhodli, akou formou sa náš život bude uberať ďalej a toto rozhodnutie sme si svojím mozgom plne odôvodnili a racionalizovali, prečo duša stále cíti smútok? Tento stav je dôsledkom potláčania potrieb duše silou vôle jedinca a jeho racionálnych rozhodnutí. Je treba v takomto prípade veľmi citlivo zvažovať čo dokáže jedinec sám zvládnuť a kde je ten moment, kedy už potrebuje pomoc odborníka. Každý človek dokáže do istej miery vytesniť problém akoby na okraj, do hĺbky svojho podvedomia, ale musíme dávať veľký pozor na škody, ktoré sa tým udejú na duši. Duša ako súčasť celku života a existencie ľudskej podstaty sa v tomto prípade neobchádza a do emotívnej zložky v podvedomí človeka postupne vniká problém, ktorý sa skôr či neskôr niekde prejavím, napríklad ako duševná choroba. Preto človek v takomto stave musí zanechať stud a hanbu a jednoducho vyhľadať pomoc odborníka, ktorý často dokáže niekoľkými sedeniami a rozhovorom pomôcť a ísť ďalej bez následkov. Ak to podceníme tak toto duševné rozpoloženie môže časom odznieť, ale môže mať aj rôzne nepriaznivé následky ktoré časom môžu vyústiť, napríklad do hlbokých depresií.

Práve tu hrá veľmi dôležitú rolu popri sedení s odborníkom aj meditácia. Ak je naša duša v takomto stave potrebuje pomoc, potrebuje sa pozdvihnúť. Duša je prepojená s našimi emocionálnymi pochodmi a tie sa nezastavia len preto, že v určitom kritickom momente nad naším konaním prebral kontrolu mozog. V takomto momente je potrebné dať si od svojich zaužívaných spôsobov meditácie a poskytnúť duši priestor na to, aby sa mohla s danou situáciu vyrovnať. Takáto forma meditácie nemôže byť vedená hlasom niekoho druhého. Je vhodné vybrať si za týmto účelom typ hudby, ktorý nás bude udržiavať v momentálnom duševnom rozpoložení. Možno sa pýtate, prečo by ste si mali tento stav duše ešte umelo udržiavať. Je to potrebné, avšak iba do doby, kým si naša duša v spolupráci s mozgom plne uvedomí riešenú situáciu. V tomto momente totiž potrebujeme predovšetkým pochopiť seba samého v sebe samom, inak by sme sa ďaleko nedostali.
Opäť poukážem na to, že sa v meditácii netreba vyhýbať spomienkam a ani slzám, či smiechu. Duša sa potrebuje spolu s telom dostať do stratenej rovnováhy a nie len umelo všetko prehlušiť. Otras, ktorý zažívame, treba spracovať tak, aby duša sama nás viedla, kedy sa hudba zmení a dokedy potrebuje čas, aby sa akoby držala v rovine otrasu a precítila ho naplno. Mŕtvy žiaľ v danom tele už neožije a tak sa traume netreba vyhýbať vytesnením, ale jej prijatím, pozvoľna sa nechať viesť späť k životu aj napriek tomu, že to bolí.
Úvodné fázy takejto formy meditácie môžu byť náročné, pretože budeme musieť ísť sami sebe oproti. Mozog do určitej miery potláča bolesť duše a teraz prichádza moment, kedy si túto bolesť budeme musieť naplno pripustiť a nechať aj mozog, nech ju prijme a pochopí. Mozog si začne pripúšťať bolesť, ktorú duša cíti. Tento stav budeme preciťovať a bolesť necháme postupne odznieť. Nie je to jednoduchý proces, preto je dobré si ho vopred vedome a racionálne naplánovať krok za krokom.

Pri výbere hudby sa zameriame na taký typ, ktorý nám v prvom rade zahltí mozog. Aby sa duša mohla uvoľniť zo svojho submisívneho postavenia voči mozgu, musíme mozog „zabaviť“, aby na určitý čas prestal dušu kontrolovať. Môžeme si vybrať dve-tri skladby, ktoré nastavíme v prehrávači tak, aby sa po určitú dobu opakovali. Následne začneme so samotnou meditáciou a pozvoľna necháme dušu a mozog, aby sa vzájomne zlaďovali a dovolíme si vnútorne prijať vzniknutú situáciu.

V tomto smere máme k dispozícii dva spôsoby meditácie:
1. Aktívna, pri ktorej budeme vykonávať určitú činnosť, aby sme ňou zamestnali mozog. Nakoľko sa však stále bavíme o meditácií, táto činnosť musí byť zvolená tak, aby sme časťou svojho mozgu stále mohli vnímať hudbu a meditovať.
Napríklad ja som pracoval na počítači a písal ďalej svoje práce, alebo v rámci mágie som programoval a vyrábal artefakty ako aj rôzne ďalšie veci, pri ktorých som vedel, že bolesťou na duši neutrpí výsledok mojej práce. Často by som povedal, že bolesť na duši pri činnosti donúti mozog ku kreativite. A v takýto čas pri správne zvolenej hudbe sluch preberá vedomú časť vnemov do mozgu namiesto duše. Duša síce trpí, ale prestáva v plnej intenzite vysielať do mozgu informácie, pretože toto vlastne nahradila hudba. Týmto pozvoľna dostáva duša priestor na regeneráciu.
2. Pasívna, pri ktorej sa nevenujeme ničomu, iba si pustíme zvolenú hudbu a necháme ju na seba pôsobiť.
Ak sa človek ocitne v stave, že nemôže alebo nedokáže pracovať (veď máme rôzne životné cesty a profesie), treba sa pokúsiť vyrovnať sa so vzniknutou situáciou napríklad „nečinnosťou“. Ako som uviedol, treba si pustiť uvedenú hudbu (napríklad cez mobil alebo mp3 prehrávač) a ísť von, len tak sa túlať známymi miestami. V úvode je dobré si voliť kratšiu trasu a nechať spomienky voľne prúdiť spolu s pocitmi a emóciami. Hudba a vzduch dokážu často viac ako „tisíc“ prázdnych fráz o tom, ako sa treba vzchopiť a bojovať a neopúšťať sa. Ja verím, že je to dobre mienené, ale duša často potrebuje namiesto fráz reálnu pomoc. A túto pomoc od samých seba voči sebe často podceňujeme. Pomoc odborníka je určite stále na prvom mieste, ale ani on nezmôže nič, ak mu nevyjdeme spolu s našou dušou v ústrety.

Touto cestou pozvoľna a nenásilne prejdeme do stavu, kedy logiku mozgu postupne vypneme a necháme ho, nech sa zaoberá počúvanou skladbou. Postupne sa dostaneme k svojej stratenej rovnováhe medzi mozgom a dušou. Táto cesta je však dlhá a plná nástrah. Nečakajme, že to vyriešime za pol hodinku. Ak máme v sebe vážny duševný rozkol, nie je na škodu poradiť sa s odborníkom z oblasti psychológie, či psychiatrie.

Duša trpí
Nadviažeme na predchádzajúcu kapitolu. Aj keď mnohí o tom môžu pochybovať, duše sa dokážeme dotýkať. Bohužiaľ, najčastejšie sa jej dotýkame nesprávne. Aj obyčajná facka, či už slovná alebo fyzická, zraňuje hneď dve úrovne nášho Ja. V prvom rade je to zranené ego, čo by z dlhodobého pohľadu nebol až taký problém, ale ak niekto takouto dobre mierenou fackou zasiahne aj dušu, môže to mať dlhodobé následky.
Duša často trpí tým, čo sme prežili v detstve. Našťastie, pri troche snahy sa s tým dá celkom slušne pracovať. Duša často trpí v dôsledku nenaplnenia podstaty svojej cesty a tu vznikajú mnohé vnútorné kolízie v duši takto žijúceho človeka. Ak sme sa túto situáciu pokúšali riešiť formou meditácie, ale nedosiahli sme žiadny výraznejší úspech, najčastejšou príčinou je to, že duša bola vo svojej podstate nesprávne oslovená.
V tomto bode si človek musí v prvom rade uvedomiť, že pokiaľ submisívny stav svojej duše nespracoval a nezvládol, tento stav sa bude prehlbovať a duša bude prechádzať z fázy smútku do fázy utrpenia. A to je veľmi nebezpečný bod, ktorý si človek často vôbec neuvedomuje. Vie, že niečo s ním nie je v poriadku, ale nedokáže to uchopiť a v princípe sám seba presviedča, že to nie je nič vážne. Keď si konečne pripustí, že má skutočný problém, najčastejšie hľadá pomoc vo svojom okolí, pričom ale na svoju dušu a jej rozpoloženie nepoukazuje. Často sa utrpenie duše zamieňa s psychickými poruchami, zrejme preto, že v rámci západnej medicíny to spadá pod jeden a ten istý medicínsky odbor. V skutočnosti je však veľmi veľký rozdiel medzi utrpením duše a duševnou poruchou.
Aj pokiaľ by sa v okolí takéhoto jedinca našiel niekto, kto by mu poukázal na skutočnú príčinu jeho problému, dotyčný sa s tým nedokáže vyrovnať. Má problém vrátiť sa do životnej role a na cestu, po ktorej by mal kráčať a naplniť tak svoj osud. Neustále zvádza boj samého seba so sebou samým a odmieta pomoc aj od tých, ktorý by mu ju možno dokázali poskytnúť. Možno sa bude snažiť hľadať riešenie v rôznych ezoterických seansách, kde mu terapeut pustí meditačnú hudbu a rozpráva sa s ním. Avšak v momente, keď sa takýto terapeut dotkne podstaty skutočného problému daného človeka, alebo ak to dlhšiu dobu nikam nevedie, proces sa zastaví.
Naladiť sa formou meditácie na úroveň trpiacej duše je náročný proces a bez spolupráce daného jedinca to takmer ani nie je možné. Ak sa človek terapeutovi otvorí a pravdivo poukáže na to, kvôli čomu jeho duša trpí, je správne nechať ho najprv sa vyrozprávať, neprerušovať ho. Pri správne zvolenej hudbe sa v stave takejto nepriamej meditácie dokáže uvoľniť, nadobudnúť dôveru a začať o probléme rozprávať. V úvode je potrebné, aby si človek sám určoval smer, hĺbku a rýchlosť svojho uvoľňovania, netreba ho nikam navádzať a posúvať. Opäť je veľmi dôležitým aspektom správne zvolená hudba, ktorá by mala nepretržite znieť aspoň 70-80 minút. Uvoľnenie duše touto formou si vyžaduje veľmi veľa času a nedá sa vtesnať do nejakých ordinačných hodín. Daný jedinec musí sám viesť situáciu a terapeut by mal byť len v pozícii poslucháča. Akékoľvek nečakané vyrušenie by v takejto situácii mohlo všetko pokaziť. Správne zvolená hudba dokáže divy, dokáže sa priamo dotknúť podstaty duše a pozvoľna ju uvoľňovať. Človek bude rozprávať, jeho slová budú plynúť a postupne tak plynie preč aj utrpenie duše.

Po niekoľkých takýchto sedeniach je možné formu meditácie trošku obmeniť. Napríklad ponúkneme klientovi, nech si len urobí pohodlie a započúva sa do hudby po doby ucelených 10 minút. Je na ňom, aké myšlienky si počas tej doby nechá prúdiť hlavou. Nebudeme ho nijako rušiť, ani navigovať. Po uplynutí týchto desiatich minút sa ale musíme dôsledne vyhnúť otázke „O čom ste premýšľali?“ Tým by sme klienta dostali do pomykova, začal by si narýchlo vymýšľať nejaké spoločensky prijateľné odpovede a dostali by ste ho naspäť tam, kde ste začínali. Po takejto forme meditácie sa treba klienta opýtať, ako sa cíti, či si to nechce ešte raz zopakovať. Vy nemáte meditáciou liečiť. Ste len niečo ako pomocník, moderátor, zabezpečujete pokoj a istotu, ste nástrojom pre dušu klienta, ktorý jej vytvorí vhodné podmienky na to, aby sa mohla uzdravovať sama. Až keď sa klient sám dostane do rozpoloženia, že sa chce vrátiť k rozhovoru, stávate sa poslucháčom a dôverníkom. Pokúste sa čo najviac počúvať a byť ticho. Počúvajte však veľmi pozorne, pretože takouto aktívnou formou meditácie duša počúva seba samú prostredníctvom komunikácie klienta s vami.
Ak ste túto rolu zvládli, môžete si gratulovať a pristúpiť k tomu, aby ste naučili dušu plakať.

Duša plače
Tak, ako človek dokáže plakať, môže plakať aj duša. Je to stav citlivosti, až precitlivenosti, akoby sme sa vrátili z veľkej diaľky domov, v ktorý sme už snáď ani nedúfali. Vrátili sme sa v sebe samému k sebe samému. Po traumatizujúcej situácii sa duša a mozog konečne začínajú dostávať do rovnováhy. Duša a človek často plačú spolu a spolu sa aj utišujú. Potom prichádza fáza, kedy si človek povie, že už je to za ním a zrazu sa chce rozbehnúť naspäť do života, aby chcel rýchlo dohnať stratený čas. Ale toto ešte nie je ten moment, kedy môžeme problém považovať za vyriešený, duša ešte nie je pripravená opäť radostne letieť. Je potrebné tomu venovať patričný čas a tento proces dotiahnuť do konca.

V tejto fáze je vhodné klienta požiadať, aby vám ešte na oplátku za to, čo ste doteraz preňho urobili, venoval ešte chvíľu svojho času. Pokojne a stručne mu vysvetlite, o čo ide, že je potrebné tento proces správne uzavrieť, aby duša po fáze plaču mohla znovu postupne získať krídla a voľne letieť.
Opäť nechajte klienta, aby po dobu 10 minút len tak relaxoval a počúval hudbu. Pravdepodobne už po týchto úvodných minútach zaregistrujete na ňom zmenu, už sa nebude tak veľmi ponáhľať, skôr sa bude pokúšať opäť nadviazať komunikáciu. Toto je veľmi dôležitý zlomový moment pre budúcnosť. V prvom rade musíte klienta veľmi pozorne počúvať, ale môžete opatrne smerovať rozhovor správne kladenými otázkami. Otázky však voľte veľmi precízne, pretože tento krehký okamih sa vám môže veľmi rýchlo vymknúť z rúk. Nechajte klienta, aby si zvolil dĺžku sedenia. Ak sa vás opýta, či vás už náhodou nezdržiava, v žiadnom prípade sa nezačnite pozerať na hodinky, aby ste zmerali, koľko času mu ešte môžete venovať. To by mohlo pochovať celé týždne vašej práce. Psychika klienta potrebuje v tomto bode cítiť, že všetko je v poriadku, že ste tam preňho a pripravený na ďalší rozhovor. V tejto fáze už ale dialóg musíte mať v rukách vy.

Približne po hodine klientovi navrhnite krátku prestávku vo forme opätovnej 10 minútovej meditácie. Teraz bude ale dôležité situáciu uhrať tak, aby sa počas meditácie neskončila vaša komunikácie. Klient sa uloží do pohodlnej polohy a vy pokojne pokračujte v rozhovore. Začnite pozitívnymi pohľadmi na budúcnosť, avšak v reálnej forme. Nevyhýbajte sa tomu, že určite prídu aj problémy, ale dajte klientovi najavo, aby sám povedal, ako ich chce zvládať. Musí sám pomenovať, ako bude prekážky na svojej ďalšej ceste zdolávať. Po určitom čase – nedržte sa striktne tých desiatich minút – tento meditačný rozhovor pozvoľna ukončite. Určite však neuseknite tému nejako drasticky, nechajte dialóg, nech sa ukončí tak povediac do prázdna a na konci sa klienta jednoduchou krátkou vetou opýtajte, ako sa cíti. Nepodsúvajte mu žiadne ďalšie vodítka a odpovede, položte iba túto jednoduchú otázku. Ak aj bude klientova reakcia neurčitá, neklaďte žiadne doplňujúce otázky a na záver zvoľte iba nasledovné slová: „Verím, že sme to spoločne zvládli a ak budete potrebovať, pokojne mi zavolajte v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Viete, že som tu pre vás.“

Čo má v skutočnosti táto kapitola spoločné s meditáciou a s jej pôvodným nadpisom? Úplne všetko. Duša má tiež právo plakať a je jedno, či sa jedná o ženu, muža alebo dieťa. Duša si potrebuje od svojej bolesti uľaviť a správne volenými slovami a meditáciou sa dostať naspäť do vnútornej rovnováhy. Tichým počúvaním často dosiahneme oveľa viac, ako tisíckami slov.
A na záver jedna malá rada. Skúste klientov vítať so slovami:
„Nesľubujem, že vám dokážem pomôcť, ale som tu na to, aby som vás počúval.“

———– výňatok z pripravovanej práce o Duši ————–

Tagy: duch, Duša, duševný rozvoj, vyslané vedomie