Tento text je nerevidovaný a je písaný v istej dobe, ako spomienky. Takže prosím nech sa nik neurazí.

Po rokoch som pochopil, že on ma vlastne neučil. Len mi ukazoval cestu a učil som sa sám. Zadal mi úlohu, občas povedal, ako na to, a ja som ju musel splniť. V 15-tich rokoch som bol taký „geroj“, že som ovládal celkom slušne čiernu mágiu, určité bosorácke techniky a podobné drobnosti. Ak sa o tom chcete dozvedieť viac, dajte si tú námahu a vyhľadajte si príbehy, v ktorých som tieto veci opísal. V tomto období však nastala v mojom živote ešte jedna veľká zmena: nejakým zvláštnym riadením osudu som sa súčasne dostal aj na druhú stranu barikády. Vzhľadom na určité skutočnosti toto opíšem hmlisto a trošku opatrne. Ako 14 ročný som sa dostal aj k inej ideológii, nazvime to ideológia socializmu, ale z trošku iného uhla pohľadu. Začalo to super filmami o tom, ako sovietsky hrdina poráža fašistických nepriateľov a zo všetkého vyjde víťazne a bez ujmy. Naučil som sa, že rôzne národy ZSSR v určitom období pojem „moja rodina, moja vlasť je sovietsky národ“ myslia presne tak, ako to vyslovujú. Pochopil som, že za ideológiu, ktorú sovietsky zväz vtedy hlásal, sú ochotní skutočne položiť svoj život bez akéhokoľvek zaváhania. Možno niečo vo mne videli, možno to bola náhoda, neviem. Ale to, čo ma naučili, mi dodalo iný rozmer života. Zhruba po štyroch rokoch som už vedel, že mám dve identity. Jednu 18-ročného chalana a druhú špičkovo pripraveného 18-ročného chalana. Každý si za tým pojmom predstavte, čo chcete. Snáď mojou záchranou bolo to, že súbežne s týmto špeciálnym výcvikom som sa pripravoval a učil naďalej aj to, čo sa nazýva mágia.

Asi vás zaujíma, ako to celé začalo. Nuž, úplne jednoducho. Už niekoľko rokov som sa tam pohyboval ako chlapec a mal som tam kopec známych. Jedného nie až tak pekného letného dňa (možno bol aj máj, kto už vie) sme sa tam šialili s deťmi zo školy. Jeden starší chalan, poznal som sa s ním celkom dobre, ma udrel. Do mňa vošla mierna zlosť, samozrejme keď hovorím mierna, tak bola mierna. A tak som sa za ním rozbehol, no on bol rýchlejší, nie a nie ho dohoniť. Nezostávalo mi iné, len sa riadne natiahnuť a zozadu ho skopnúť. Netrápilo ma, že sa akurát nachádza pred schodmi a že úplnou nádhernou rybičkou vďaka mne letel v povetrí dole a zastavili ho až vstupné dvere do kasární. Bol to nádherný kop, pretože nabúral krásne hlavou, nerozbil so nos a navrela mu hrča. Sovietskym bratom sa to neskutočne páčilo. Keď videli, čo sme urobili, rozhodli sa našu dilemu po obojstrannom vypočutí vyriešiť nasledovne: odniesli nás do telocvične, dali nám boxerské rukavice a postavili nás proti sebe. Dopadlo to dosť zvláštne – či už bol ten chalan otrasený pádom, alebo bol tak blbý, proste som zrazu videl, že jeho rukavica letí vzduchom, v tej rukavici bola aj jeho ruka a čo bolo absolútne drzé, tá rukavica zasiahla môj drahocenný ksicht. Uznali to s blahosklonným mrmlaním, že to bola nádherná rana a očividne uznali aj mňa, že som to ustál. Vtedy sa zopakovalo to isté, ale v opačnom garde a dotyčný chalan zrazu ležal na žinenke, súhlasné brblanie nahradilo ticho, ktoré sa o pár sekúnd premenilo na ohromný jasot a zrazu som zistil, že mi dávajú dole rukavice a tľapkajú ma zo všetkých strán, aby vyjadrili svoj obdiv a pochvalu. Tak vidíte, možno aj táto chvíľa, možno táto nerozvážnosť dvoch pubertiakov rozhodla o živote jedného z nich. O tom, akým smerom sa ten život bude uberať. On po skončení základnej školy nastúpil na vojenskú strednú a mňa oficiálne ani len nepustili k tomu, čo sa volá vojsko. On tú školu nikdy nedokončil, netuším, kde teraz je, a ja poviem už len to, že nepoviem nič, lebo tam vyššie som to napísal. A tí, čo máte spráchnivený mozog, to nepochopíte, ani keby som to dopodrobna rozpísal, lebo hojdací koník vo vašej hlave je už prežratý červotočom a vyššie IQ vám nedodá. Aj keď červotoč má svoju inteligenciu, treba mu ju nechať lebo vám je zbytočný. No ak si to predsa len pochopil, tak sa tu už nezdržuj a pohni sa ďalej. Kam to sakra lezieš? Máš zostať a čítať ďalej! Boože, myslel som, že to chápeš. Tak pokračujme zase tam, kde ťa to zaujíma. Opíšem ti jednu z najzvláštnejších vecí, ktoré som tam zažil.

Najväčším paradoxom pre mňa bolo, keď mi jedna Azerbajdžanka rozprávala o ich náboženstve, ich mágii a o tom, ako sú chránené ich chrámy pred narušiteľmi. Snáď pre priblíženie spomeniem úryvok z nášho rozhovoru: „Vieš, Aša, keď niekto neveriaci navštívi náš chrám, zo zeme vystrelia také palice, odseknú ti hlavu, tvoje telo padne dole a tvoja hlava bude hore. Nikto, kto je neveriaci, do nášho chrámu nemôže vstúpiť a znesvätiť ho. My máme mocnú mágiu a naše chrámy a náš boh dobre chráni náš ľud, vlasť a našu vieru a zabráni ti vstúpiť do nášho chrámu.“ To ma šokovalo. Uprostred niečoho úplne materiálneho, niečoho, kde život nemal cenu, kde smrť mala svoje stále miesto, kde človek nevedel, koľko rokov bude tam, kde je, som našiel niečo takéto. Zmienku o bohu, mágii, chrámoch. Bolo to tvrdé obdobie, ale ako všetko, čo som v tom čase prežíval, ma to hnalo niekam dopredu a posilňovalo ma to. Medzi iným to samozrejme posilňovalo moju sebadôveru a nebyť toho, že boli aj ľudia, ktorí ma vedeli udržať pri zemi, neviem, do akých rozmerov by to posilnilo moje ego. Asi najväčším šťastím bolo, že to, čo som sa naučil na tejto strane, som prakticky v civile nikdy nemusel použiť. Vystačil som si s tým, čo som sa naučil na prvej pôvodnej strane – vnútorná sila, sila môjho ja, sila môjho ducha.

Sila môjho ducha sa tam prejavila v značnej miere. Keď vidíte vo filmoch niečo ako boj o prežitie, tak vám musím povedať, že je to úplne ale úplne niekde inde. Skúste si predstaviť ruskú kuchyňu v azerbajdžanskom štýle v slovenskom vydaní z čias, keď Gotwald vykrikoval „Dajte mi ľudí, ja to urobím“ (ja dobre viem, že on to vykrikoval v češtine, ale kvôli tebe si tu niekto nedoláme pršteky). V kuchyni sa samozrejme varilo a jedlo. No a samozrejme dodržovala sa tam aj hygiena a la sovietsky zväz – zo stropu viseli mucholapky, ktoré už pod nalepeným rojom múch ani nebolo vidno. Na stole bol plechový tanier, v ňom modrá tekutina, ktorá slúžila na to, aby svojou vôňou prilákala muchy. Mám podozrenie, že to bolo cyankáli, lebo keď hmyz k tomu sadol, vzápätí ležal na stole vedľa taniera, z ktorého som jedol. Inak povedané, mal som jesť. Keby sa jednalo len o jednu muchu, to sa ešte dá. Ale keď máte roj múch na stole, kde máte jesť a tam sa pripravuje aj jedlo, ktoré vám servírujú, je jednoduchá odpoveď, prečo som svojich hostiteľov presvedčil, že potrebujem jesť vitamíny a tri dni a tri noci som prežil na surovej cibuli. Chlieb tam piekli v pekárni – dodnes som nepochopil prečo to piekli v stane, keď v objekte tam bola super-moderná pekáreň – oni to radšej piekli v šiatri. Nuž a ten chlieb sa jesť nedal. To by som sa radšej stravoval medzi tým rojom mŕtvych múch. Po troch dňoch super dobrej diéty na cibuli som si dal poslať náš biely chlieb. Bola však ohromná chyba, že som ten chlieb niesol verejne, lebo kým som sa stihol spamätať, zistil som, že na jeho krájanie nie je nutný nôž. Stačila chvíľa a mne ostala horko-ťažko jedna kôrka, ktorá sa zmestila do dvoch rúk a pritom tie ruky sa snažili odrapiť si svoj kúsok, aby som do seba okrem tej cibule ešte niečo dostal. Bola to zmes života divochov, inteligencie, tvrdej drezúry, ale aj skutočných kamarátstiev.
Pamätám si jedného vojaka, ktorému som dával cigarety a on sa bál ich odo mňa zobrať lebo vojenská doktrína to zakazovala. Po čase pochopil, že sme kamaráti a že to myslím úprimne a tie cigarety prijal. Myslím, že dovtedy jeho najväčším šokom – bol to Arménec – bolo vidieť naživo obyčajnú detskú autodráhu. Bol to preňho neskutočný zážitok. Vždy, keď sa dalo, tak som mu vybavil opušťák, aj keď to v tomto prípade absolútne nemalo opodstatnenie, lebo u nich takýto pojem neexistoval. Boli v uzavretom objekte kasární, pokiaľ neprišiel rozkaz na presun kvôli cvičeniu. Ale boli tam samozrejme aj ľudia zákerní, ktorí mi dali pocítiť pevnú ruku sovietskej vlasti, no a môj ksicht si neraz podával ruku so stenou na druhej strane miestnosti, keď sa nejaký dobrák snažil vtĺcť mi do hlavy, aká je matička Rus veľká a silná. Vzhľadom na nevhodnú konšteláciu môjho tela a fyzického tela daného pána, ktorý mi vtĺkal do hlavy, ako mám zmýšľať o sovietskej vlasti, ktorá nám internacionálne pomáhala, som raz uznal za vhodné sa s ním o tom porozprávať pomocou kovovej stoličky, ktorá bola práve po ruke. Neviem, ako to potom skončilo, lebo sme sa jeden druhému vyhýbali, ale viem, že kde sa pohyboval on, tam som sa nepohyboval ja a naopak. U nich to bolo normálne, lebo iný ako fyzický trest tam ani nemal zmysel. Medzi sviňami v chlieve sa robilo za odmenu, basa bola za odmenu a pri cvičení vám ostré náboje nedali ani náhodou, aby ste si nezmysleli, že matička Rus chce, aby sa jeden dôstojník už nevrátil domov.
Ale inak boli dobrí. Keď išlo o to, nezastavilo ich nič. Išli tak, ako išli počas 2. svetovej vojny – podľa rozkazu: dá sa ísť len vpred, späť cesty niet. A to myslím doslovne. Dodnes ich za to obdivujem, že boli ochotní dať sa radšej zabiť, než by mali ustúpiť. Vo svojej podstate mi to vysvetľovali tak, že je lepšie umrieť na bojisku, ako sa s hanbou vrátiť, prežiť to poníženie a v konečnom dôsledku sa aj tak nechať zastreliť. Čo by ste si vybrali vy? Nuž nech to znie akokoľvek divne, boli tam vysoko inteligentní ľudia, medzi nimi polointeligentní zabijaci, úplne vygumovaní vrahovia a divosi, ktorých zobrali od rodiny bez toho, aby vedeli, kam vlastne idú. Bolo to miesto, kde sa stretala mentalita a kultúra kresťanstva s kultúrou islamu a pravoslávnej cirkvi. Nad všetkým dominoval Lenin, Veľká októbrová socialistická revolúcia, matička Rus a najvyšší veliaci dôstojník. Pokiaľ by ste tam chceli nájsť slová ako zákon a podobne, tak ste na veľkom omyle.