Nie všetko, čo nás formovalo, musíme odovzdať ďalším generáciám.

Keď sa dnes po desaťročiach obzriem za svojou cestou mágie, uvedomujem si jednu vec.
Nie všetko, čo som sa naučil, odovzdávam svojim žiakom. A nie všetko, čím som musel prejsť, by som bol ochotný požadovať od tých, ktorých dnes učím.

Nie preto, že by som sa za svoju minulosť hanbil. Nie preto, že by som prestal dôverovať svojim niekdajším učiteľom. A už vôbec nie preto, že by som chcel poprieť význam výcviku, ktorý ma formoval.

Práve naopak. Som presvedčený, že aj tie najťažšie skúsenosti zo mňa pomohli vytvoriť človeka, ktorým som dnes.

Lenže medzi tým, čo formovalo mňa, a tým, čo je správne odovzdať ďalšej generácii, môže byť zásadný rozdiel.

Výcvik, ktorý nebol iba výučbou mágie

Keď som bol mladý, môj výcvik mal podobu, ktorú by dnešní žiaci pravdepodobne len veľmi ťažko prijímali.

Nazvem ju otvorene: bol to výcvik otroka.

Počas určitej časti výcviku som nemal možnosť rozhodovať podľa vlastnej vôle. Musel som plniť príkazy, znášať nepohodlie, diskomfort, poníženie a situácie, ktoré zasahovali do mojej hrdosti i dôstojnosti.

Nešlo iba o fyzickú vytrvalosť. V skutočnosti sa pracovalo predovšetkým s mojou psychikou.

Mal som sa naučiť nereagovať na provokácie, nepodľahnúť hnevu, ovládnuť vlastné emócie, prijať poníženie a spracovať ho bez okamžitej potreby odplaty.

Pamätám si napríklad situáciu, keď mi na autobusovej zastávke dal facku podstatne mladší žiak. Dokázal by som sa okamžite brániť, ale nesmel som reagovať. Ľudia, ktorí boli svedkami tejto udalosti, nepoznali jej pozadie. Smiali sa mi a v ich očiach som bol zbabelec.

A tento obraz o mne u niektorých pretrvával ešte určitý čas.

Pre mladého človeka to nebolo jednoduché. Musel som sa vyrovnať nielen so samotnou udalosťou, ale aj s tým, čo si o mne myslelo moje okolie.

Podobných skúseností bolo oveľa viac. Niektoré zachádzali až k úplnej fyzickej bezmocnosti a vystaveniu verejnému poníženiu.

Nebudem ich všetky opisovať. Nie preto, že by som ich chcel zatajiť, ale preto, že cieľom tohto článku nie je vytvárať zoznam skúšok, ktorými som prešiel.

Dôležitejšie je pochopiť, čo tým moji učitelia sledovali a prečo som sa ja sám neskôr rozhodol takéto metódy nepoužívať.

Ovládnuť seba samého

Moji učitelia ma týmto spôsobom viedli k ovládaniu vlastného ja. Od základov až po najťažšie situácie.

Chceli, aby som sa naučil rozhodovať bez toho, aby ma ovládal hnev, urazená hrdosť, strach alebo okamžitý emocionálny impulz.

Aby som dokázal zniesť aj situáciu, v ktorej by väčšina ľudí reagovala prudko, a pritom si zachoval schopnosť premýšľať.

Počas výcviku som sa teda neučil iba mágiu. Súčasne sa menila moja povaha, moje postoje a môj spôsob reagovania na ľudí.

Dnes, po mnohých desaťročiach, na sebe tieto zmeny pozorujem.

Narodil som sa v znamení Býka, s ktorým tradičná astrológia spája tvrdohlavosť a neústupnosť.
A hoci znamenie samo osebe neurčuje povahu človeka, rád ho používam ako obraz toho, aký som kedysi býval a akým som sa postupne stal.

Dnes dokážem ustúpiť. Dokážem počúvať iných ľudí aj vtedy, keď majú úplne odlišný názor. Nepotrebujem presadzovať svoje stanovisko iba preto, že som presvedčený o jeho správnosti.

Platí to aj pri vedení Selekcie.

Ako Najvyšší Veľkňaz mám určité právomoci a zodpovednosť. To však neznamená, že môj názor musí vždy zvíťaziť. Neraz prijmem argumenty kolegov a ustúpim ich pohľadu na vec.

Myslím si, že práve schopnosť počúvať druhých mi pomohla stať sa lepším vodcom.

Neviem presne určiť, koľko z toho je výsledkom dávneho výcviku a koľko ďalších životných skúseností. Viem však, že výcvik mal na môj vývoj významný vplyv.

Skončený výcvik neznamená zabudnutú minulosť

Keď sa môj výcvik skončil, považovalo sa to za uzavretú kapitolu.

Lenže človek nedokáže jednoducho vymazať všetko, čo prežil.

Aj dnes sa mi niektoré udalosti vracajú v myšlienkach. Neľutujem, že som svojou cestou prešiel. Neodsudzujem svojich učiteľov a nepopieram, čo mi ich výcvik podľa môjho presvedčenia dal.

Zároveň by som však nehovoril pravdu, keby som tvrdil, že vo mne nemohol zanechať aj negatívne následky.

Nie všetko, čo človeka formuje, ho formuje bez bolesti. A nie každá skúsenosť, ktorú dokážeme zvládnuť, musí byť nevyhnutne správnou skúsenosťou pre niekoho ďalšieho.

Práve toto poznanie považujem za veľmi dôležité.

Môžem byť svojim učiteľom vďačný, môžem si vážiť ich úmysly a zároveň si uvedomovať, že niektoré metódy predstavovali vážne riziko pre ľudskú psychiku a dôstojnosť.

Vďačnosť predsa neznamená povinnosť všetko opakovať.

Prečo som tento výcvik v Selekcii ukončil

Keď som začal sám vyučovať, postupne som dospel k rozhodnutiu, že túto časť výcviku nebudem ďalej odovzdávať.

Nebolo to rozhodnutie urobené zo dňa na deň. Vychádzalo zo skúseností, pozorovania ľudí a uvedomenia si, ako sa mení spoločnosť i samotní žiaci.

Videl som totiž aj to, že niektorí ľudia nedokázali správne pochopiť zmysel podobného výcviku.

Namiesto práce na sebe začali niektoré jeho prvky chápať ako prejav nadradenosti. Ako niečo, čo im dáva právo povyšovať sa nad iných alebo ich ponižovať.

A vtedy sa podľa mňa pôvodný zámer úplne stráca.

Ak má určitá metóda človeka naučiť ovládať vlastné ego, ale v niekom namiesto toho podporuje pocit nadradenosti, potom sa musíme vážne zamyslieť nad jej zmyslom.

Uvedomoval som si aj ďalšiu skutočnosť.

Generácia, v ktorej som vyrastal, bola ochotná znášať značné nepohodlie a prekonávať veľké prekážky, ak chcela získať poznanie. Dnes sa stretávam aj so žiakmi, ktorých musím presviedčať, aby si našli čas na samotné štúdium.

Nechcem tým tvrdiť, že všetci dnešní mladí ľudia sú menej vytrvalí. Sú medzi nimi aj mimoriadne odhodlaní jednotlivci. Ale doba sa zmenila a s ňou aj očakávania, možnosti a hranice ľudí.

Keď som niekedy iba okrajovo spomenul, čím som počas výcviku prechádzal, stretával som sa s odmietnutím, často veľmi rozhodným.

A postupne som pochopil, že zachovávanie týchto metód by mohlo ohroziť nielen jednotlivých žiakov, ale aj samotnú Selekciu.

Preto som ich z výcviku úplne odstránil.

Nenahradil som ich miernejšou podobou toho istého. Jednoducho som rozhodol, že táto kapitola sa nebude opakovať.

Znamená to, že som zavrhol učenie svojich učiteľov?

Nie.

A práve toto považujem za najdôležitejšie rozlíšenie celého článku.

Nezavrhol som poznanie, ktoré mi odovzdali. Nezavrhol som význam sebaovládania, disciplíny, trpezlivosti ani schopnosti zvládať vlastné emócie.

To všetko považujem za dôležité aj dnes.

Zavrhol som iba predstavu, že k týmto schopnostiam musí človek dospieť rovnakým spôsobom ako ja.

Veď cieľom dobrého učiteľa predsa nemôže byť, aby jeho žiaci pretrpeli všetko, čo kedysi pretrpel on.

Cieľom musí byť, aby získali poznanie a schopnosti, ktoré budú vedieť zodpovedne používať.

Ak im ich dokážem odovzdať bez ponižovania, násilia a odoberania osobnej slobody, nevidím dôvod, prečo by som mal trvať na starých metódach.

Tradícia nemá hodnotu iba preto, že je stará.

Jej hodnotu musíme posudzovať aj podľa toho, čo prináša ľuďom, ktorí v nej pokračujú.

Keď sa učiteľ rozhodne niečo neodovzdať

V mágii často hovoríme o potrebe zachovávať staré poznanie, tradície a učenie predchádzajúcich generácií.

Sám tomu venujem veľkú časť svojho života.

Ale čím som starší, tým viac si uvedomujem, že zodpovednosť učiteľa nespočíva iba v zachovávaní.

Niekedy spočíva aj v rozhodnutí niečo ukončiť.

Nie zo slabosti. Nie z pohodlnosti. A nie preto, že by sme si prestali vážiť minulosť.

Ale preto, že dokážeme rozpoznať rozdiel medzi tým, čo je podstatou učenia, a tým, čo bolo iba dobovou metódou jeho odovzdávania.

Moji učitelia ma formovali spôsobom, ktorý bol súčasťou mojej životnej cesty. Ja však nemusím formovať svojich žiakov rovnako.

Mám vlastné skúsenosti, vlastnú zodpovednosť a vlastné rozhodovanie.

A ak som sa počas svojho života skutočne naučil ovládať vlastné ja, potom by som mal dokázať ovládnuť aj jednu veľmi nebezpečnú učiteľskú predstavu:

Keď som to musel vydržať ja, musia to vydržať aj ostatní.

Nie, nemusia.

Kedy má teda učenie právo zaniknúť?

Možno práve vtedy, keď jeho pôvodná forma prestane slúžiť svojmu účelu.

Keď sa z prostriedku rozvoja stane nástroj ponižovania. Keď začne vytvárať nadradenosť namiesto pokory. Keď jeho zachovávanie predstavuje väčšie riziko než jeho opustenie.

A predovšetkým vtedy, keď učiteľ pochopí, že podstatu poznania dokáže zachovať aj bez metód, ktoré kedysi považoval za neoddeliteľnú súčasť výučby.

Svoju minulosť nemením. Ani by som nechcel.

Je súčasťou mňa a zostane ňou až do konca môjho života.

Ale budúcnosť svojich žiakov nemusím vytvárať podľa obrazu vlastnej minulosti.

To, čo zo mňa pomohlo vytvoriť človeka, ktorým som dnes, nemusí byť správnou cestou pre človeka, ktorým sa má stať môj žiak.

A ak som sa počas desaťročí niečo naučil, potom aj to, že dobrý učiteľ nemusí zachovať všetko, čo sám dostal.

Musí však vedieť rozpoznať, čo z toho stojí za zachovanie.

PS:

Niekedy sa ma ľudia pýtajú, prečo niektoré staré postupy už nevyučujem. Odpoveď je jednoduchá: pretože som za ne dnes zodpovedný ja, nie moji niekdajší učitelia.

Môžem si vážiť ich prácu a byť im vďačný za svoju cestu, ale rozhodnutia o tom, čo odovzdám ďalšej generácii, musím robiť podľa vlastného poznania a svedomia.

Úcta k minulosti neznamená povinnosť opakovať ju.

PS2:
V nasledujúcom príspevku s názvom „Intuícia mága – prečo ani desaťročia skúseností nezaručujú neomylnosť“ sa budem venovať intuícii, ktorej aj ja po desaťročiach magickej praxe dôverujem, hoci otvorene priznávam, že ma niekedy priviedla k nesprávnym záverom. Chcem sa však prihovoriť aj svojim žiakom, kolegom a predovšetkým budúcim Najvyšším Veľkňazom Selekcie. Ani NVK nie je neomylný a jeho autorita neznamená, že vlastní absolútnu pravdu. Verím, že ak sa ja nebojím priznať svoje omyly, nájdu na to odvahu aj tí, ktorí prídu po mne. Pretože najhoršie nie je pomýliť sa, ale klamať o svojich omyloch ostatným a predovšetkým samému sebe.

PS3:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk