Je pochybnosť prejavom slabosti, alebo môže byť začiatkom hlbšieho poznania? Čo sa stane, keď skúsenosti mága prestanú zodpovedať tomu, čo ho kedysi učili? A kde sa končí úcta k tradícii a začína slepé nasledovanie?

Komu venujem tento príspevok

Tento príspevok venujem predovšetkým všetkým učiteľom mágie a ich žiakom. Ale nielen im. Venujem ho aj skúseným mágom, ktorí sa mágii venujú celé desaťročia a možno už nadobudli presvedčenie, že ich nemá čo prekvapiť.

Učiteľom by som chcel pripomenúť, že ich najväčším úspechom nie je žiak, ktorý celý život opakuje ich slová, ale žiak, ktorý dokáže ich poznanie ďalej rozvíjať a možno ich raz aj prekonať.

Žiakom by som chcel povedať, aby si svojich učiteľov vážili, aby sa od nich učili a zachovávali poznanie, ktoré im odovzdávajú. Ale zároveň aby sa nikdy nevzdali vlastného rozumu, schopnosti klásť otázky a odvahy hľadať nové odpovede.

A skúseným mágom by som chcel pripomenúť, že ani desaťročia praxe, vysoký hierarchický stupeň či množstvo získaných vedomostí neznamenajú, že už nemáme čo nové spoznávať.

Tento príspevok však nie je kritikou učiteľov ani výzvou žiakom, aby spochybňovali všetko, čo sa učia.

Je skôr zamyslením človeka, ktorý bol kedysi sám žiakom, neskôr sa stal učiteľom a dnes, po desaťročiach výučby, stále považuje za dôležité zostať aj žiakom.

Pretože podľa môjho presvedčenia dobrý učiteľ nikdy celkom neprestáva byť žiakom. A dobrý žiak sa nikdy nesmie prestať pýtať.

Keď skúsenosti začnú klásť otázky

Počas desaťročí, ktoré som venoval štúdiu, praktizovaniu a výučbe mágie, som sa naučil jednu dôležitú vec. Nie všetko, čo nás niekto naučí, musíme po celý život považovať za nemennú pravdu.

A to ani vtedy, keď si svojho učiteľa vážime.

Keď som bol mladý, mnohé poznatky som prijímal tak, ako mi ich odovzdávali. Nie preto, že by som nad nimi nechcel premýšľať, ale preto, že som ešte nemal dostatok vlastných skúseností, aby som ich dokázal porovnávať s tým, čo som sa učil.

Učiteľ bol človekom, ktorý vedel viac než ja. Mal skúsenosti, ktoré mi chýbali, a poznal postupy, ktoré som sa ešte len učil.

Bolo preto prirodzené, že som mu dôveroval.

Lenže roky plynuli. Pribúdali nové skúsenosti, nové poznatky, nové otázky a niekedy aj situácie, ktoré nezodpovedali tomu, čo som sa kedysi naučil.

A práve vtedy sa začína jedna z najzaujímavejších etáp štúdia mágie.

Človek totiž prestáva iba prijímať poznanie a začína ho skutočne preverovať vlastným rozumom a skúsenosťami.

Učiteľ nie je neomylný

V mágii sa často stretávame s veľkou úctou k učiteľom, majstrom a ľuďom, ktorí nám odovzdali svoje poznanie.

Považujem to za správne.

Aj ja si vážim ľudí, ktorí ma učili. Bez nich by som dnes nepoznal mnohé veci a možno by som sa nikdy nedostal tam, kde som.

Úcta však nesmie znamenať presvedčenie, že učiteľ sa nikdy nemôže mýliť.

Aj učiteľ je iba človek.

Môže mať rozsiahle poznanie, dlhoročnú prax a množstvo skúseností, ale stále môže niektoré veci pochopiť nesprávne. Môže vychádzať z neúplných informácií alebo z poznatkov, ktoré boli v jeho dobe považované za správne, no neskôr sa ukázali ako nedostatočné.

A môže sa jednoducho pomýliť.

To však nijako neznižuje hodnotu toho, čo nás naučil.

Práve naopak.

Dobrý učiteľ by podľa mňa nemal vychovávať človeka, ktorý mu bude celý život bezvýhradne veriť, ale človeka, ktorý raz dokáže samostatne posúdiť aj jeho vlastné učenie.

Ak by som svojich žiakov naučil iba opakovať moje názory, nepovažoval by som to za úspech.

Vychoval by som nasledovníkov, nie samostatne mysliacich mágov.

Čo robiť, keď prax nezodpovedá učeniu?

Predstavme si žiaka, ktorý sa naučil určitý magický postup.

Pozná jeho jednotlivé kroky, rozumie vysvetleniu, ktoré mu poskytol učiteľ, a vie, aký výsledok sa od techniky očakáva.

Po určitom čase však zistí, že jeho skúsenosti nie sú také jednoznačné.

Niekedy má pocit, že postup priniesol očakávaný výsledok, inokedy nie. V ďalšom prípade si dokonca všimne, že podobný výsledok nastal aj bez vykonania techniky.

Čo má urobiť?

Má automaticky predpokladať, že chybu urobil on?
Má tvrdiť, že technika určite funguje, pretože ho to tak učili?
Alebo má začať skúmať, či pôvodné vysvetlenie bolo úplné a správne?

Ja by som sa priklonil k tretej možnosti.

Najskôr by mal preveriť vlastný postup. Potom okolnosti, za ktorých techniku vykonával. A napokon aj samotný predpoklad, že pozorovaný výsledok bol dôsledkom magického pôsobenia.

Pretože nie každá udalosť, ktorá nasleduje po rituáli, musí byť jeho následkom.

Práve schopnosť rozlišovať medzi presvedčením, skúsenosťou a skutočne overiteľným poznaním považujem za dôležitú súčasť vývoja mága.

Ak sa naše skúsenosti nezhodujú s tým, čo sme sa naučili, nemusí to znamenať, že sme zlyhali. Niekedy to znamená, že nastal čas položiť si nové otázky.

Tradícia nie je väzenie

Veľmi často píšem o potrebe zachovávania starých magických tradícií.

Považujem to za jednu zo svojich dôležitých úloh.

Venujem sa zachytávaniu poznatkov, ktoré som získaval už ako mladý človek, a snažím sa uchovať aj také postupy, ktoré sa dnes už takmer nepoužívajú.

Nedávno som sa tejto téme venoval aj v príspevkoch o odchádzajúcich generáciách mágov a o mágii popola na www.asarat.sk

Možno sa preto niekto opýta, či nie je v rozpore zachovávať staré učenie a zároveň pripúšťať, že niektoré jeho časti môžu byť nesprávne.

Podľa mňa v tom žiadny rozpor nie je.

Zachovať tradíciu neznamená zakázať jej skúmanie.

Môžem uchovávať pôvodný postup v takej podobe, v akej som sa ho naučil, a zároveň sa pýtať, prečo vznikol, čo znamenal a či jeho pôvodné vysvetlenie obstojí aj dnes.

Dokonca považujem za dôležité tieto dve veci oddeľovať.

Jedna vec je historický záznam techniky.

Druhá vec je naše súčasné pochopenie tejto techniky.

Ak ich budeme neustále zamieňať, môže sa stať, že postupne stratíme predstavu o tom, čo sa kedysi skutočne odovzdávalo a čo sme do pôvodného učenia doplnili až my.

Preto by som staré techniky v ich historickej podobe nemenil len preto, aby lepšie vyhovovali dnešným predstavám.

Ak vytvoríme novú verziu, môžeme ju pokojne označiť za novú verziu.

Ale nemali by sme predstierať, že presne takto ju vykonávali naši predkovia.

Keď sa pochybnosť považuje za neposlušnosť

Niektorí učitelia veľmi ťažko znášajú, keď sa ich žiak začne pýtať na veci, na ktoré nemajú pripravenú odpoveď.

Otázky môžu vnímať ako spochybňovanie vlastnej autority.

A keď žiak vysloví iný názor, môžu to považovať dokonca za prejav neúcty.

S takýmto prístupom nesúhlasím.

Samozrejme, existuje rozdiel medzi človekom, ktorý sa úprimne snaží niečo pochopiť, a človekom, ktorý sa chce iba hádať alebo predvádzať svoje vedomosti.

To dokáže skúsený učiteľ postupne rozpoznať.

Ale samotná otázka ešte nie je prejavom neposlušnosti.

A nesúhlas nemusí byť prejavom neúcty.

Ak sa ma žiak opýta, prečo určitú vec učím práve takto, mal by som mu vedieť vysvetliť svoje dôvody.

Ak ich neviem vysvetliť, môžem mu otvorene povedať, že daný postup som sa takto naučil, ale jeho pôvodné zdôvodnenie nepoznám.

Nevidím na tom nič ponižujúce.

Oveľa horšie by bolo vymyslieť si odpoveď iba preto, aby som si zachoval autoritu.

Autorita učiteľa by nemala stáť na tom, že jeho žiaci nesmú pochybovať. Mala by stáť na tom, že mu môžu dôverovať aj vtedy, keď prizná, že niečo nevie.

Aj moje učenie raz môžu žiaci prehodnotiť

Toto je možno najosobnejšia časť celého príspevku.

Učím mágiu už mnoho rokov. Za ten čas som odovzdal svojim žiakom množstvo poznatkov, techník a skúseností.

Niektorí z nich dnes sami učia ďalších.

A raz príde čas, keď už nebudem môcť odpovedať na ich otázky.

Čo by som si želal, aby sa potom stalo?

Určite nie to, aby každé moje slovo považovali za nedotknuteľnú pravdu.

Želal by som si, aby zachovali poznanie, ktoré som im odovzdal, ale zároveň mali odvahu pokračovať tam, kde som ja skončil.

A ak raz zistia, že som sa v niečom mýlil, nech to dokážu priznať a vysvetliť.

Nebudem to považovať za zradu môjho učenia.

Skôr za dôkaz, že som ich učil správne.

Pretože ak by som od svojich žiakov požadoval, aby nikdy neprekročili hranice môjho poznania, vlastne by som ich odsúdil na to, aby zostali tam, kde som skončil ja.

A to by bolo podľa mňa zlyhaním učiteľa.

Žiak, ktorý raz dokáže prekonať svojho učiteľa, nie je jeho prehrou. Môže byť jeho najväčším úspechom.

Nie každá pochybnosť však znamená pokrok

Tu musím upozorniť aj na opačný extrém.

Niektorí ľudia začnú spochybňovať všetko ešte skôr, než sa vôbec pokúsia niečo poriadne naučiť.

Odmietajú postupy mágie, ktorým nerozumejú, a svoje vlastné predstavy považujú za lepšie iba preto, že sú ich vlastné.

Takýto prístup však nemá veľa spoločného so skutočným poznaním mágie.

Aby sme mohli niečo v mágii zodpovedne posudzovať, musíme sa s tým najskôr dostatočne oboznámiť.

Nemôžeme odmietnuť určitú magickú techniku ako nesprávnu iba preto, že nám na prvý pohľad nedáva zmysel.

Rovnako ju však nemôžeme považovať za správnu iba preto, že je stará alebo pochádza od uznávaného učiteľa.

Obidva prístupy sú podľa mňa chybné.

Rozumná pochybnosť nie je automatické odmietanie.

Je to ochota skúmať, porovnávať a v prípade potreby zmeniť vlastný názor.

A práve tá posledná časť býva niekedy najťažšia.

Pretože priznať si, že sme sa mýlili, môže byť náročnejšie než naučiť sa ďalšiu magickú techniku.

Knihy mágie musia zostať živé

V Selekcii rozlišujeme medzi poznaním, ktoré sa ďalej rozvíja, a časťami učenia, ktorých pôvodnú podobu zachovávame.

Aj preto má náš systém svoje pravidlá, tradície a spôsob odovzdávania poznania.

Považujem za dôležité, aby sa zachovalo to, čo vytvorili generácie pred nami.

Ale zároveň som presvedčený, že poznanie nesmie prestať rásť.

Keby sme dnes učili iba to, čo poznali naši predchodcovia, a odmietali všetko nové, postupne by sme zo živého učenia vytvorili iba historickú pamiatku.

A historická pamiatka, akokoľvek vzácna, ešte nie je živou školou mágie.

Živá škola mágie musí dokázať odovzdávať svoje magické tradície a zároveň vytvárať priestor na nové skúsenosti, nové otázky a nové poznatky.

Samozrejme, nie každá nová myšlienka musí byť automaticky správna.

Ale mala by dostať možnosť byť preskúmaná.

Tradície nám hovoria, odkiaľ prichádzame. Nemali by nám však zakazovať premýšľať o tom, kam môžeme dôjsť.

Záver:

Keď sa prestaneme pýtať, prestaneme sa učiť

Dnes ja nepovažujem pochybnosť za nepriateľa poznania.

Skôr za jeden z nástrojov, ktoré nám pomáhajú rozlišovať medzi tým, čo skutočne vieme, čo si myslíme a čomu iba veríme.

Počas života som sa naučil množstvo vecí. Niektoré poznatky si uchovávam dodnes, iné som musel prehodnotiť a pri ďalších stále hľadám odpovede.

A nevidím dôvod, prečo by sa to malo zmeniť.

Nemyslím si, že vek alebo dosiahnuté postavenie automaticky znamenajú koniec učenia.

Práve naopak.

Čím viac skúseností človek získava, tým lepšie by mal rozumieť aj hraniciam vlastného poznania.

Preto by som chcel svojim žiakom, ale aj všetkým čitateľom, odovzdať jednu jednoduchú myšlienku.

Vážte si svojich učiteľov. Zachovávajte poznanie, ktoré vám odovzdali. Učte sa staré techniky a spoznávajte tradície.

Ale nikdy sa nevzdávajte vlastného rozumu.
Ak niečomu nerozumiete, pýtajte sa.
Ak máte pochybnosti, skúmajte.
Ak sa pomýlite, priznajte si to.
A ak raz prídete na niečo, čo váš učiteľ nepoznal, nebojte sa pokračovať ďalej.

Pretože skutočnou úctou k učiteľovi mágie nie je zostať navždy v jeho tieni, ale dokázať rozvíjať poznanie mágie, ktoré vám odovzdal.

A možno práve v tom spočíva jeden z najväčších rozdielov medzi človekom, ktorý sa mágiu iba naučil, a človekom, ktorý sa ju nikdy neprestal učiť.

PS:
Ak raz niektorý z mojich žiakov zistí, že som sa v mágii niečom mýlil, nech sa nebojí to povedať.
Nech však zároveň dokáže vysvetliť, prečo si to myslí, a podložiť svoje závery poznaním a skúsenosťami.

Nechcem, aby po mne zostali iba knihy, ktoré budú ďalšie generácie bez rozmýšľania opakovať.
Chcem, aby po mne zostali ľudia, ktorí budú schopní v poznaní pokračovať.
Pretože ak sa raz moji žiaci v mágii dostanú ďalej než ja, potom moje desaťročia výučby neboli zbytočné.

PS2:
V nasledujúcom príspevku s názvom „Kedy má učenie právo zaniknúť?“ sa vrátim k vlastným skúsenostiam z môjho niekdajšieho výcviku a vysvetlím, prečo som sa po rokoch rozhodol niektoré jeho metódy v Selekcii definitívne ukončiť. Zamyslím sa nad tým, prečo úcta k učiteľom a tradíciám nemusí znamenať povinnosť odovzdávať ďalším generáciám všetko, čím sme sami prešli.Začiatok formulára

PS3:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk