Zamýšľam sa nad životom a prežívaním.. Nad tým, koľko času v našej existencii proste len “prečkáme” bez toho aby sme si skutočne uvedomovali, že žijeme.

Žijeme tak akosi smerom do vonku, nepozeráme sa do vnútra. V podstate si mnohokrát počas celého dňa neuvedomíme a skutočne neprežijeme ani jednu sekundu. Lebo proste nie je na to čas. Telefonáty, schôdzky, informácie hrnúce sa na nás z každej strany. Bez chvíľky ticha, bez chvíľky pre seba samého.

Poznám jednu osôbku, ktorá vie prežívať veci naplno. Do všetkého čo robí, si dokáže premietnuť “to svoje” a do všetkého ide s nadšením, radosťou a naplno. Nesťažuje sa, že je to príliš ťažké alebo nudné. Spraví si to zábavnejším alebo sa do toho tak zahĺbi, že ju to nakoniec začne baviť. Nekorčuľuje po zamrznutom povrchu, ale dokáže sa ponoriť a plávať v akejkoľvek hĺbke. Prežíva každú sekundu tak, akoby mala byť posledná.

Či už ide len o “obyčajný” západ slnka – aj ten sa dá vychutnať s pokorou a kľudom v srdci kdekoľvek. Aj na balkóne paneláka, aj na Španielskej pláži. Ide len o to, ako to vo svojom vnútri prežijeme a precítime.

Je veľký rozdiel medzi pojmami žiť a existovať…