Prišla si v búrke, k príbytku môjmu.

Stojíš tam pri bráne, pozvem ťa ďalej.

V úsmeve nadzemskom kráčaš podstienkou,

Na schodoch hrá sa dieťa, hľa, moja dcéra… hovorím pyšne.

Vše ponímajúc kývneš a ideš ďalej, hľa, nevideli sme sa už viac ako tisíc rokov…

Prítomnosť tvoja dáva mi pokoj, poznanie a silu.

Tak dlho sme sa nevideli, a život plynie ďalej,

z múdrosti tvojej trošku nám nalej…

Bažíme po majetku, pýcha nás ničí,

A duša stratená do prázdna kričí…

Prišla si práve v čas, sme takí prázdni, treba sa prebudiť,

Predkovia slávni…

Každá minúta s tebou má cenu roka.

Ja v tele pozemskom, slza vypadne z oka.

Viem, už musíš odísť, odkaz odovzdám vo sférach spodných.

Zostalo ticho, aj búrka zmĺkla a slza naďalej vyteká z oka.

Treba sa vzchopiť, ísť svojou cestou v prachu a blate,

Z posledných prvých… ostatní posvete stratení v priestore.

Keď v tomto živote do očí mi pozriete,

Zjavenie uvidíte…