Keď sa stal Majstrom a postúpil na náš pomyselný štvrtý stupeň, teoreticky by sa vraj mohol vrhnúť na výučbu svojich mladších kolegov a v dnešnej dobe by som to prirovnal k tomu, že sa stal doktorandom na vysokej škole. Avšak musím povedať, že tomu tak nebolo. Po dosiahnutí majstrovského stupňa a jeho obhájení musel opustiť svojich spolupútnikov, učiteľov i kolegov a odišiel do sveta na rok až niekoľko rokov, kde sa musel živiť vyslovene svojím odborom, zbierať skúsenosti a týmto celej hierarchii dokázať, že si svoj majstrovský stupeň zaslúžil. Táto doba nikdy nebola kratšia ako jeden rok a neraz sa stávalo, že niektorí majstri zostali už v bežnom živote navždy. Toto si vôbec nemýľme s tým, že by zlyhali, neuspeli a pod. Treba to chápať tak, že oni sa rozhodli plniť poslanie pre spoločnosť ako Majstri, našli sa v tom odbore, nepotrebovali hierarchicky stúpať v spoločnosti za každú cenu a plne chápali význam toho, že sú majstrami vo svojom odbore. Aby som to trochu priblížil niektorým mladým kariérne zameraným kolegom: po skončení štúdia na vysokej škole, trebárs si zoberme medicínu, nie každý pokračuje ďalej na docenta a profesora, ale mnohí proste ostanú ako obvodní lekári pomáhať chorým ľuďom. Ľudia si ich vážia a celá hierarchie tak isto. Treba pochopiť, že každý je dôležitý práve tam, kde je, každý si zaslúži rovnakú úctu, či už sa nachádza na úrovni 1 alebo 9.

Presuňme sa teraz predsa len k tomu bodu, že sa náš Majster, ktorý bol takto vyslaný do sveta, sa po nejakých dvoch rokoch vrátil, aby mohol pokračovať vo svojej ceste vo vnútri spoločnosti. Možno vás to prekvapí, ale nebol prijatý naspäť automaticky, aj keď nikdy vlastne neodišiel, ale aby mohol dostať priestor na svoju ďalšiu realizáciu, aby sa mohol vrátiť do podzemia k nejakému učiteľovi, učiť a sám sa učiť, musel opäť preukázať svoje nové schopnosti a znalosti získané vonku vo svete. V našej terminológii – musel preukázať pridanú hodnotu, ktorú chce priniesť do spoločnosti. Pretože na základe týchto pridaných hodnôt sme sa logicky posúvali vpred aj my.
Potom bol zaradený a prijatý a teraz to už môžeme nazvať tak, že sa z neho stal akoby doktorand na vysokej škole, stal sa plnohodnotným asistentom niektorého vyššieho Majstra. Podotýkam, že nebol automaticky povýšený na stupeň 5 – Majstra nižšieho rádu, ale ostával naďalej Majstrom, avšak povedzme, že jeho titul teraz zahŕňal už aj právo učiť mladších kolegov. Ako každý, aj on musel začať od piky a mohol učiť len ľudí v rámci prvého a druhého stupňa. Tí, ktorí máte dobrú pamäť, sa možno pozastavíte nad tým, že prvý stupeň sa vlastne neučil. Žiaci na prvom stupni sa síce priamo neučili, ale v rámci voľného času im nikto nebránil v komunikácii s ich Majstrom o nejakej konkrétnej problematike. Nikto nikomu nezakazoval, aby sa v rámci takejto komunikácie rozprával s Majstrom o svojich pocitoch a poznatkoch, keď prichádzal do styku s rôznymi artefaktmi a pod. Takto prebiehala úvodná neformálna výučba 1. stupňa a formálna výučba 2. stupňa.
Náš majster mal k dispozícii obvykle 3-4 žiakov. V rámci výučby prinášal nové vedomosti a popri výučbe, ktorú dostával od svojho vyššieho majstra, sa spoluzúčastňoval aj na výučbe trojkárov a pod dohľadom vyššieho majstra boli vyčlenené úseky na výučbu tej pridanej hodnoty, ktorou dopĺňal svoje pôvodné zameranie. Takto sa nám vlastne vytváral nový fenomén – že nám trojkári odchádzali na štvrtý stupeň múdrejší o nové poznatky a lepšie pripravení odísť do sveta. Nemohlo sa teda stať, že trojkár sa potom držal na úrovni 17-teho storočia a ako majster sa zrazu ocitol v 20-tom storočí. Kontinuálne sa učili pripravovať sa na dobu, do ktorej mali byť po štúdiách znovu vrátení. Tu by som rád upozornil na to, akí kľúčoví boli majstri spoločnosti v rámci výučby. Pretože jednak učili mladších kolegov, ale súčasne rozširovali a dopĺňali obzor aj kolegom starším a hierarchicky vyšším, pretože prinášali nové poznatky z vonkajšieho sveta.

Musíme poukázať na to, na čo sa v Selekcii občas zabúda – že každý sa môže a má učiť od každého, pretože každý z nás je svojím spôsobom jedinečný a vedomostne sa vieme navzájom obohacovať. Rád by som ctených kolegov upozornil, aby si uvedomili, že každá stavba musí stáť na pevných základoch a naša hierarchická stavba tiež stojí na pevných základoch a základňa musí byť silná. Pevne verím, že jedného dňa si všetci kolegovia uvedomia, že v daný moment je podstatné a dôležité prísť na stupeň Majstra a veľmi dôležité je vedieť na tomto stupni dlhodobejšie zotrvávať. Možno sa vám to bude zdať pritiahnuté za vlasy, ale musím povedať, že som poznal mnoho Majstrov, ktorí mali vedomosti Veľkňazov, ale žiaľ som poznal aj Veľkňazov, ktorí s biedou ledva obsiahli vedomosti Majstrov. A teda položím otázku: chceme mať veľa Veľkňazov, ktorí nebudú mať vedomosti, iba titul, alebo chceme pevnú štruktúru, ktorá bude stáť na pleciach kvalitných majstrov a vďaka tomu budeme silní? Keď budova stojí na silných základoch, je schopná vydržať stáročia. A aj preto kedysi mnohí kolegovia zotrvávali na svojich postoch dlhodobo a odmietali povýšenia nie preto, že by sa na niečo nasilu hrali, ale preto, že chápali potrebu kedy jedného nahradí iný. S najväčšou pravdepodobnosťou zavedieme – alebo vy ste sa už ocitli v dobách, keď sme zaviedli – v rámci hierarchie zastúpenie vrcholovo jedným Veľmajstrom a jedným Kňazom v rámci jednej sekcie a tým pádom bude vymedzené, že nové poznatky môžete získavať, ale do vyšších postov budú vybraní len tí najlepší jedinci.

Tagy: História, spoločenstvo Selekcia