Sú témy, na jeden príbeh. Sú ale aj také, ku ktorým sa budem vracať častejšie. Dnešok venujem jednej z takýchto tém. Tou témou sú emócie, každý z nás má istú predstavu, ktorá ho napadne pri slove emócia. Často toto slovo počujeme v televízii alebo ho čítame v knihách. Opisujú tam, ako nie je dobre ak vás ovládnu emócie. Že vám tieto emócie zatemnia úsudok, nie ste schopný vtedy jednať ako vy, a nemali by ste sa nimi nechať ovládať. Je už jedno, či sa jedná o kladné alebo záporné emócie. Možno si pomyslíte, čo je na tom, keď sa nechám ovládnuť emóciou šťastia? V daný, moment si nemyslím, že by to bolo zle, no všetci vieme ako rýchlo takéto emócie vyprchajú. A zrejme si predstavíte tieto emócie v krátkodobom ovládnutí nasej mysle, potom si už myslíte, že sa správate normálne, a žijete svoj život ďalej.

Dnes budem hovoriť, ale o inom vplyve emócií. Dvoch emócií, ktoré sú na vrchole tých ostatných, o dvoch základných emóciách, z ktorých sa odvíjajú tie ostatne. A keďže sú nad tými ostatnými, aj ich vplyv na nás život je oveľa zásadnejší ako pri iných emóciách.

Písať budem o emócií strachu, a emócií lásky. Na to, aby som vám lepšie predostrel, spôsob akým myslím svoje slová. Rozpoviem vám dva krát ten istý príbeh ale aj keď bude rovnaký bude v hĺbke podstaty úplne iný.

Vidím svoju tvár, tvár, ktorá sa mi vôbec nepáči, moje vlasy mi stoja každý niekde inde. Pod očami mam kruhy a v očiach prázdno. Kútiky úst zvesene, cítim sa úplne bez života. Tvár mam popolavú. Ležím vo svojej izbe, je pustá, mam v nej bordel a nič nie je na svojom mieste. Za oknami prší, na budíku svieti čas štyri päťdesiat deväť, čas sa posunie na päť nula nula, a môj budík sa rozozvučí už po tretí krát, malátne sa prevalím a vylezie z postele. V tom pomyslím na ťažký deň v práci do ktorej neznášam chodiť, plnej ľudí s ktorými nemám nič spoločné. Hneď mam mizernú náladu, začujem brechot susedovho psa. Toho zákerného čokla, ktorého by mali utratiť, a hneď by bol môj život krajší. Pozriem von oknom, všade je sivá obloha, tesne po východe slnka. Prší, a ľudia sa len tu a tam ukážu. Vidím jeden mladý pár, chlapec drží nad hlavou dievčatá svoj kufrík, z toho obrazu mi je ešte viac zle, cítim sa osamelo, vidím že mam pred sebou ďalší hrozný deň. Teraz druhý obraz:

Vidím svoju tvár, tvár ktorá sa mi páči. Mám zaujímavé rysy, a vlasy úplne rozlietané, vždy si robia čo chcú. Som ako postava v obľúbenej knihe. Moja tvár je plná života.

Na budíku svieti čas, štyri päťdesiat deväť, začnem sa v posteli mrviť ešte skôr ešte skôr ako sa čas prepne na päť nula nula, ako náhle začne budík zvoniť, ponaťahujem sa a postavím, rozhliadnem sa, vonku prší, to sa mi páči. Dážď dáva všetkému nový nádych, nádych života. V izbe mam totálny chaos, ale ten chaos ma svoj poriadok, vždy viem kde čo mam aj keď to mame lezie na nervy. Usmejem sa, ach mama mam ju rad. Dnes idem do prace, nie je ideálna ale robím v nej veci najlepšie ako viem. Som iný ako zvyšok kolegov, každý z nás je v niečom iný, ale práve to nás navzájom spája. Vonku za ozve brechot susedovho psa, s úsmevom si spomeniem na malého psíka mojej tety. Dnes by som ich mal ísť navštíviť pozriem sa von. Vidím ľudí, ako v daždi pobehujú aj napriek zlému počasiu idú za svojim cieľom. Všimnem si mladý pár, chlapec drží svoj kufrík nad hlavou svojho dievčaťa, hmmm, chráni ju i napriek riziku, že mu všetko v ňom zmokne, veď čo záleží na tom. V porovnaní s tým, aby ochránil svoju milú, to nie je nič.
Zájdem do kúpeľne, usmejem sa sám na seba, „Ahoj chlape, vyzeráš fakt dobre dnešok zvládneš“ Niekde som čítal, že takéto ranné povzbudenie samého seba pomáha. A od vtedy to robím každý deň, a môžem potvrdiť, že je každý môj deň lepší.

Jeden obraz, z dvoch rôznych uhlov pohľadu. V prvom obraze som pohltený emóciou strachu, celý môj pohľad na svet je ním poznačený. V druhom obraze, je zas v mojich očiach svetlo lásky a života. Ani si to nemusíme uvedomiť, no dve rovnaké veci na prvý pohľad. A pritom úplne iné v samotnej podstate. Tým ako sa na svet pozeráme, tým si ho utvárame. Do akej mieri, je len na nás samotných. A len my môžeme nás uhol pohľadu zmeniť. Alebo sa ho stále držať. Vyberieme si život v strachu. Vyberieme si život v láske? Je to len na nás. Dôležité, je ale rozhodnutie. Urobiť niečo, čo sme nikdy neurobili, preto aby sme získali niečo, čo sme nikdy nemali.