Je noc. V podvedomí počujem nejaký zvláštny buchot. Spím, alebo som hore? Snívam, alebo to počujem naozaj? Stále viac si uvedomujem, že ten zvláštny klepot sú kvapky dažďa dopadajúce na strechu. Vzduch je nádherne čistý a keďže mám okno otvorené, počas prebúdzania počujem šum vetra v konároch stromov. Pomaličky sa prebúdzam a rozmýšľam, aký bude deň. Vonku prší a to znamená, že to nebude bohvie čo, všade budú kaluže a mokro. No aj tak sa musím pozbierať z postele, dať sa do poriadku a ísť von na jedno stretnutie. V skutočnosti sa už veľmi teším, na toto stretnutie som čakal veľmi dlhú dobu. Aj v minulosti som sa zúčastnil podobných stretnutí, ale v tomto mal byť určitý náboj niečoho zvláštneho, niečoho iného, niečoho, čo prináša akoby nový rozmer do môjho života. Pritom to stretnutie malo byť len kratučké a informatívne. V skutočnosti sa odohrá na verejnosti a sotva niekoho zaujme. Čo už môže byť zaujímavé na tom, že jeden mladý chalan – už nie dieťa, ale ťažko ho ešte nazvať dospelým mužom – sa stretne niekde na ulici so starším pánom a prehodí s ním pár slov. Čas sa vliekol zrazu tak pomaly… Minúty sa nechceli hýbať dopredu a ja som sa stále díval na hodinky, kedy už budem môcť ísť. Ale čas sa oklamať nedá. Tak, ako sa nedá urýchliť, nedá sa ani spomaliť. Nakoniec tá chvíľa predsa prišla. Zobral som si teplejší sveter, pozrel sa na oblohu. Medzi oblakmi sa už predieralo slnko, počasie sa chcelo tváriť, že už nebude také škaredé a ja som sa hundrajúc si popod nos, že dúfam, že nezmoknem, vybral na to stretnutie.

Stretli sme sa akoby náhodou a zastavili sa na kus reči. Ja a môj učiteľ. S odstupom času, keď sa tak zamýšľam, pýtam sa: bol on vlastne mojím učiteľom? Alebo som o tom len sníval, lebo som chcel mať učiteľa? Paradoxom je, že aj keď nás delilo možno vyše 60 rokov a ja som si ho veľmi vážil, on sa ku mne mnohokrát v súkromí staval tak, akoby som bol ja jeho učiteľ. Všetko si to samozrejme vynahradil, keď sme boli na verejnosti. Moja nervová sústava dostala mnohokrát zabrať a často takýmto spôsobom skúšal moju odolnosť a vieru v cieľ, za ktorým som išiel. Boli to roky, keď názor človeka bol presne daný, keď vierovyznanie bolo zakázané a keď vyjadriť slobodne svoj názor zo širšieho uhla znamenalo zabezpečiť si rekreačný pobyt v uránových Jáchymovských baniach.
No a niekde tu sa začína tento príbeh, hoci jeho začiatok sa datuje ďaleko, mnoho rokov dozadu. Keby sme chceli ísť úplne na začiatok, museli by sme sa dostať až k dňom, keď ho prvýkrát doniesli domov. Teda mňa – toho, o kom je tento príbeh. Už vtedy ma navštívil jeden z tých, ktorí poznali môj osud. Prišiel aby ma videl a učinil ochrany, ktoré považoval za nutné, aby som bol chránený, pokiaľ sa sám nebudem vedieť brániť.

Už od útleho detstva som vedel, počul a videl veci, o ktorých iné deti v tom veku ani netušili. Kým iní sa báli strašidiel a podobne, ja som sa bál toho, keď som ich nevidel, lebo to vo mne vyvolávalo pocit neistoty a strachu z neznámeho. Pokiaľ som videl tiene a astrálne bytosti, bolo to v poriadku, ale ak som ich nevidel, správal som sa adekvátne k tým trom až piatim rôčkom. Bol to môj prvý kontakt so svetom tieňov, v tom veku som prvýkrát uvidel bytosti, ktoré sa pohybovali a ja som ich opisoval svojmu kamarátovi keď sme na škôlkarskom dvore stáli držiac sa za ručičky. Možno je zvláštne, že si toto obdobie pamätám, ale pamätám si ho hlavne preto, že odvtedy sa už kontakt so svetom tieňov nikdy neprerušil. Ďalším krokom do sveta toho, čo vy nazývate svet smrti, bola smrť človeka, ktorý bol prvý pri mne, keď ma doniesli po prvýkrát domov. Nebol som pri tom, keď umieral a predsa som detailne videl jeho smrť, videl som posledné chvíle jeho života. Keď sa na to tak pozerám, musím konštatovať – rád by som tak jednoducho odišiel. Pamätám si presne pohreb, ktorý sa konal na dvore jeho domu, keďže dom smútku vtedy ešte neexistoval. Videl som ho ležať v truhle. Aj v tejto chvíli ho mám pred očami. Videl som veci, ktoré iní nevideli a vzhľadom na môj vek som ich pochopil až omnoho neskôr. Jednou z tých vecí bola aj smrť ako taká. Už v tomto momente som ju vlastne poznal, spoznal som jej princíp, jej silu, i keď v konečnom dôsledku som ju nemal šancu pochopiť do jej skutočných rozmerov. Ale položme si otázku: vie Európan pochopiť smrť ako takú? Je skutočne na Zemi človek, ktorý vie pochopiť smrť? Odpoveďou sú možno aj riadky tohto zvláštneho príbehu. Príbehu, ktorý sa možno stal, ale možno sa v skutočnosti nikdy neodohral, len dej života sa takto odvíjal.

tento príbeh má pokračovanie, ak bude záujem zverejním aj pokračovanie.

Tagy: Asarat, spomienky