Mágia nežije v rukách, ale v duši, ktorá vie, kedy konať a kedy čakať. Najväčší rituál sa vždy odohráva v srdci, nie v chráme. Kto sa bojí vlastného tieňa, nikdy nezapáli svetlo poznania – a predsa práve v tieni sa rodí sila, ktorá vedie k múdrosti.

Prečo som začal písať Knihy mágie – od ústneho odovzdávania k živému učeniu

Ako vznikla myšlienka Kníh mágie

Učenie mágie bolo od pradávna odovzdávané predovšetkým ústnym podaním. Takto to poznáme zo starých tradícií, ktoré k nám prichádzajú cez generácie – majster hovoril, žiak počúval a učenie sa prenášalo priamo cez slová, osobnú skúsenosť a energiu. Práve takýmto spôsobom fungovala väčšina starých magických škôl, zasväteneckých spoločenstiev i duchovných smerov.

Bolo to jedno z tých stretnutí, ktoré sa konali pri príležitosti prijatia nového kolegu. Tentoraz medzi nás prichádzal Ascher – a dnes už všetci vieme, že svoju cestu dotiahol až na Veľkňaza.

Tento príspevok pojednáva o náhľade do minulosti, keď starobylé civilizácie poznali techniky uzatvárania tieňov, a zároveň aj o tom, ako s nimi pracujeme dnes v modernej mágii.

V starovekých tradíciách, najmä v Egypte, sa verilo, že Tieň je samostatná súčasť človeka, ale aj samostatná bytosť schopná pretrvávať po smrti. Tieto „tiene“ sa mohli osamostatniť a pôsobiť v priestore ako strážcovia, sprievodcovia alebo dokonca hrozby.

Na mojej stránke www.asarat.sk v časti O mne, uvádzam aj vetu: „Veľký mág musí najskôr poznať staré do hĺbky – a až potom môže vstúpiť do priestoru nového.“Je to myšlienka, ktorá vo mne dozrievala dlhé roky a považujem ju za dôležitú nielen pre mňa osobne, ale aj pre všetkých, ktorí kráčajú cestou mágie. Práve preto sa k nej chcem vrátiť a rozvinúť ju v tomto príspevku.

Úvod

Na začiatku cesty každý žiak spoznáva, že mágia nie je len súbor techník, ktoré sa učíme.
Je to cesta duše, ktorá v sebe nesie vlastný rukopis. Tak ako sa na hmotnej úrovni podpisujeme menom, aj na úrovni duchovnej a energetickej zanechávame stopu – magickú pečať duše.