Mala som okolo 23 rokov, keď som pracovala v jednej zahraničnej firme ako administratívna pracovníčka a popritom som si dorábala univerzitu.
Pred mrakodrapom na 5 avenue sa opäť objavilo vládne auto s eskortou a z limuzíny vyšiel neznámy mladý muž, ktorý smeroval cez vchod priamo ku výťahu, pri ktorom ho čakal už sluha a viezol ho na x-té poschodie za jeho dlhoročným učiteľom, priateľom a nadriadeným..
Sedím si len tak v oáze Sahary a predo mnou vidím studničku. Pozriem dnu a na jej dne, pod hladinou priezračnej vody vidím kamienky. Niektoré malé, niektoré veľké.
Je pokojná noc. Všetci pokojne spia. Ja píšem slová prehovárajúce práve k tebe. Áno, k tebe. Vonku svieti mesiac a ty pozeráš z malého domčeka na kopčeku pri jazere na oblohu a oči Ti zalievajú slzy.
Dlho som zvažoval, či uvediem tento článok, fikciu, ale dnes som sa práve tak rozhodol.
Skúsme si smrť definovať len ako nejakú silu. Nedefinujme ju ako bytosť konkrétnu, ale bytosť abstraktnú, ktorá je všade a pritom nikde.
Bola neskorá noc. Myšlienky toho dňa, tie všetky informácie, zaplavovali malú škárku mojej unavenej mysle. Premýšľal som nad jednou myšlienkou, ktorá ma síce napadla už voľakedy dávno v minulosti, no napriek tomu ma veľmi zaujala a to hlavne z toho uhla pohľadu, že som na ňu zabudol a v tento deň mi ju niekto, na kom mi záleží tak ako aj na tebe človek, pripomenul.