Určite sa už nektorým z vás stalo, že ste sa v noci zobudili celí paralyzovaní. Či sa vám to stane pri zaspávaní alebo až počas spánku. Poznáte ten pocit, keď sa nemôžete vôbec pohnúť, telo vôbec neprijíma signál z mozgu. Proste nekooperuje. K tomu sa ešte pridruží neschopnosť dýchať. A nemôžete ani nič povedať. Nastáva panika. Mozog kričí o pomoc, ale z úst nevychádza ani jediná slabika. Cítite, ako sa celým svojim bytím snažíte pohnuť čo i len obočím. Ale márne. Proste nič. Ok, podaktorí si teraz poviete, veď to nie je nič také zlé. Veď to za chvíľu pominie. Áno, súhlasím. Dá sa to prežiť, dá sa na to zvyknúť. Veď raz za uhorský rok to je pohodička. Problém nastáva, keď sa vám to začína opakovať v pravidelných intervaloch. Začínate sa zamýšľať nad sebou, čo sa to vlastne so mnou deje?

Horší scénar nastáva, keď okrem spomínanej paralýzy, sa tam aj niečo motá, čo tam nemá byť. Ak cítite prítomnosť niečoho alebo resp. niekoho ďalšieho vo vašej blízkosti. Už zhruba od mojich 10tich rokov si pamätám takéto paralýzy.  Najčastejšie ich sprevádzal pocit, že niekto nadomnou stojí a pozoruje ma, bolo ich tam viacej okolo mojej postele.

No tentoraz to „niečo“ bolo dosť neodbitné, nepríjemne začalo otravovať. Panika začala narastať, keď som začínala mať pocit, že sa ma to chce zmocniť. Aspoň takto to môj mozog vyhodnotil. Rozvalilo sa to na mne, pridŕžalo mi ruku nech sa nepokúšam ani pohnúť. Môj mozog vysielal telu pokyny k obrane, ale márne. Pamätám si, ako sa mi podarilo ani neviem ako, ovládnuť jednu ruku a schmatnúť to „niečo“ za ruku. Úplne som videla aj pociťovala svojou rukou ruku toho niečoho, pokožku aj s chlpmi. Pripadalo mi to ako ľudská ruka, ale predsa nie celkom. Energiu to malo veľmi negatívnu, ťažkú. A to mi už naozaj nebolo všetko jedno. Pomyslela som si, tak toto nie, toto naozaj nedovolím. Nič takéto sa mi diať predsa nebude. No stále prepojenie medzi mojim mozgom a telom nefungovalo. V tej chvíli ma napadlo, že ešte môže zaúčinkovať zakričať jediné meno. Ašarat. Ašaraaaaaat. Najprv v hlave som kričala ostošeť z celých síl. Potom to prešlo už do šepotu. Podarilo sa mi sformulovať slovo, meno. Paralýza oslabovala, dokonca sa mi podarilo posadiť na posteli. A po asi piatom výkriku to niečo konečne zmizlo nevedno kam. A nechalo ma sedieť na posteli vyjavenú z celého zážitku. Bol to len sen, nočná mora či niečo viac? Preskakuje mi už statne z toho tepla? Zvyšok noci som prespala pri zažnutej lampe, samozrejme. Urobila som si ochranné zabezpečenia pomocou energií v izbe a dúfala, že vydržia aspoň na nejakú dobu. Niečo ako ochrannú energetickú membránu do dverí izby. Na druhý deň som volala Ašaratovi a vyrozprávala celú príhodu. A veru, dobre som urobila. Pohotovo mi navrhol že sa na mňa pozrie.
Dohodli sme sa na termíne a ja som vôbec netušila čo ma čaká. No kým nadišiel deň D, to niečo ma znovu poctilo návštevou. Vo veľkej zlosti so sprievodným pokrikom (ako do boja) mi to vybuchlo ochrannú membránu vo dverách a vtrepalo sa za mnou do izby. Až na chrbte som cítila tú tlakovú vlnu.
To mi už vôbec nebolo všetko jedno, kontaktovala som teda o jednej hodine ráno kolegyňu Taru s prosbou o pomoc a okamžitý zásah. Na dialku sa na mňa napojila a urobila potrebné opatrenia na rýchlu ochranu.
Musím sa priznať, že som bola veľmi nervózna. S malou dušičkou som prišla na dohodnuté stretnutie. Teda prišli sme dve. Ja a kolegyňa Maat. Totiž keďže mi bez dlhého rozmýšľania povedala že„kolegyňa sa nenecháva v štichu“.

Všetci sme sa stretli podvečer. Po dlhšej príprave a oboznámení s postupom sme sa pustili do toho. To, čo sa dialo sa ťažko popisuje. Trebalo by to zažiť na vlastnej koži. Hoci vám to teda vôbec neprajem sa dostať do takejto situácie. V miestnosti sme boli štyria. Kolegovia Ašarat, Tara, Maat a ja. Maat predčítavala vopred napísanú kliatbu dokola a dokola. Snažila som sa vnímať jej slová, ale nedalo sa mi to zvládať popri sústredení sa na Ašaratovu a Tarinu prácu. Na začiatku kolegyňa Tara vytvorila okolo nás všetkých ochranný kruh a povolala všetky sily, ktoré mohli (mali) prísť pomôcť. Behom pár sekúnd sa teplota v miestnosti ochladila aspoň o päť stupňov. Kolega Ašarat najprv sedel na stoličke oproti mne a napájal sa na mňa. Miestami vstal a chodil okolo mňa. Šepkal pre mňa nezrozumiteľné mantry. Gestikuloval rukami. Miestami som mala pocit, že sa mi prehrabáva v aure. Akoby niečo vyťahoval. S kolegyňou Tarou sa navzájom pri mne striedali a doplňovali. Pamätám si, že sa mi v jednom momente príšerne zatočila hlava. Kebyže nesedím, určite sa zosypem. A keď pracovali za mojou hlavou, cítila som ako mi prudko prúdi a stúpa energia po chrbtici smerom hore až do hlavy. Mala som pocit, akoby ma naťahovali na škripci. Energia mi tlačila hlavu smerom dozadu, prehýňala som sa v chrbtici. Až som mala pocit, že sa prelomím dozadu cez operadlo stoličky. Ale nebolo to nepríjemné. Aj môj strach opadol. Prežívala som to naplno. Mala som otvorené oči, lebo som nechcela nič zmeškať, keďže som tvor veľmi zvedavý. V predposlednej fáze si kolega Ašarat sadol opäť predo mňa. Dlho na mňa pozeral. Mal veľmi sústredený a prísny výraz v tvári. V tom som začala pociťovať, že ja nie som celkom ja. Zrazu som sa dívala na neho akoby očami niekoho iného. Zrýchlil sa mi dych aj tlkot srdca. Celé telo mi ovládla nervozita. Začala som pociťovať v sebe určitý vzdor. Kolega Ašarat začal rukou robiť pohyby, akoby niečo zo mňa namotával a ťahal von zo mňa. Môj vzdor a odpor k nemu viacej a viacej narastal. Mala som mu chuť vynadať a nakričať ne neho. Ale plne som si uvedomovala, že to nie sú moje vlastné pocity voči nemu. Uvedomovala som si, že na neho veľmi škaredo zazerám a mračím sa. Neskôr mi toto potvrdila aj kolegyňa Maat. Vraj som sa v tvári vôbec na seba nepodobala. Bola som niekým úplne iným. Postupne mi začalo hučať v ušiach ako turbíny. A mala som pocit, že mi odletí poklop. Hneď potom nastala zmena. Doslova ma obliala vlna láskavej pokojnej energie. A v tom momente som pocítila, ako sa mi po lícach kotúľajú obrovské slzy. Asi som sa trochu aj triasla, lebo kolegyňa Tara sa uisťovala, či som v poriadku. Bola som. Cítila som, ako mi odľahlo. Akoby mi padol kameň nie len zo srdca, ale z celej mojej bytosti. Lietala som si v tomto pocite a len matne som vnímala, že mi kolegyňa Tara okrem iných vecí aj uhládza auru. Nakoniec som dostala do ruky ochranný talizman. A dostala som inštrukcie na najbližších pár dní.

Neviem čo k tomuto všetkému ešte dodať. Každopádne to bol pre mňa najúžasnejší zážitok počas mojej prítomnosti tu v Selekcii. Pravdepodobne preto, lebo bol na vlastnej koži. A vidieť priamo takto pri práci kolegov Ašarata a Taru mi bolo cťou. Zároveň ma motivovali pracovať denno denne na sebe, aby som sa im v budúcnosti aspoň trochu priblížila. Majú môj hlboký obdiv. Ďakujem im za bezprostrednú pomoc. Lebo ako povedala už kolegyňa Maat na začiatku – „kolegyňa sa nenecháva v štichu“ 🙂 A snáď sa aj čoskoro dozviem čo to „niečo“ bolo a prečo prišlo pootravovať práve mňa.

Tagy: čierna mágia, Mágia, magická prax, magické ochrany, ochrana pred mágiou, príbehy z magickej praxe