Každý priestor rozpráva vlastným jazykom energií

Sú ľudia, ktorí vojdú do miestnosti a nič zvláštne nevnímajú. Sadnú si, vybavia, čo potrebujú, a odídu.

Potom sú však ľudia, ktorí už po niekoľkých sekundách cítia, že každý priestor má svoju vlastnú atmosféru. Niektoré miesta nás upokojujú, iné nám berú energiu, ďalšie v nás vyvolávajú zvláštny nepokoj, hoci navonok vyzerajú úplne obyčajne.

Po rokoch práce s energiami som si uvedomil jednu zaujímavú vec.

Priestory si pamätajú.

Nie ako človek.
Nie vedome.
Ale energeticky.

Každý človek, ktorý miestom prejde, v ňom zanechá malú stopu svojich emócií. Keď sa takéto emócie opakujú roky alebo desaťročia, vytvoria charakteristickú energiu daného miesta.

Prečo sa v kostole cítime pokojne?

Mnohí ľudia hovoria, že po vstupe do kostola pocítia pokoj.

Nemusí to byť iba architektúrou alebo tichom.

Stáročia tam ľudia prichádzajú hľadať nádej, modlia sa, prosia, ďakujú a nachádzajú vnútorné stíšenie.

Tieto pocity sa podľa môjho názoru do priestoru postupne zapisujú.

Zaujímavé však je, že nie všetky miesta v kostole pôsobia rovnako.

Napríklad okolie spovednice na mňa často pôsobí oveľa ťažšie.

Práve tam ľudia odovzdávajú svoje výčitky, strach, pocit viny či vnútorné trápenie.

Nie je preto prekvapením, že energia tohto miesta môže byť výrazne odlišná od zvyšku chrámu.

Keď od bolesti zostáva úľava

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ambulancie alebo liečebné priestory budú plné nepríjemných energií.

Moja skúsenosť je však niekedy opačná.

Veľmi zaujímavé je napríklad prostredie ambulancií, kde sa vykonáva akupunktúra.

Ľudia síce prichádzajú s bolesťami, napätím alebo zdravotnými problémami.

Odchádzajú však s pocitom úľavy.

Ich organizmus sa uvoľní, bolesť ustúpi a človek odchádza pokojnejší, než prišiel.

Práve tieto pozitívne emócie podľa mňa postupne vytvárajú svetlejšiu a harmonickejšiu energiu celého priestoru.

Pomáha tomu aj to, že pacienti prichádzajú na objednaný čas a dlho nečakajú v čakárni.

Negatívne emócie sa tam preto nestihnú vo väčšej miere nahromadiť.

Cintorín – miesto, kde sa stretáva smrť so životom

Mnohí ľudia sa cintorínov boja.

Ja ich vnímam trochu inak.

Áno, je tam energia smútku, spomienok a smrti. To nemožno poprieť.

Zároveň je tam však aj príroda.

Stromy.
Kvety.
Vtáčí spev.
Rastliny.
Vietor.

To všetko prináša energiu života.

Práve preto podľa mňa cintorín nie je iba miestom smrti.

Je to miesto, kde sa zvláštnym spôsobom stretávajú dva svety.

Smrť pripomína pominuteľnosť.

Príroda nám zároveň ukazuje, že život neustále pokračuje.

Energia priestoru vzniká človekom

Často premýšľam nad tým, či energiu vytvára samotná budova.

Osobne si myslím, že oveľa väčší podiel na nej majú ľudia.

Ich myšlienky.
Ich emócie.
Ich bolesť.
Ich radosť.
Ich nádej.

Každý z nás zanecháva na miestach, ktorými prechádza, neviditeľnú stopu.
A keď sa rovnaké emócie opakujú celé roky, vznikne energia, ktorú citlivejší ľudia dokážu vnímať.

Záver

Možno si niekto povie, že je to iba predstavivosť.
Možno áno.
Možno nie.

Ja sa nesnažím nikoho presviedčať.
Len opisujem to, čo počas rokov pozorujem a čo opakovane vnímam na rôznych miestach.

Možno práve preto dnes, keď niekam vstúpim, najskôr chvíľu mlčím.
Nesnažím sa priestor hodnotiť.
Najprv ho nechám, aby ku mne sám prehovoril.

A možno práve vtedy človek zistí, že každý priestor má svoj vlastný príbeh.

PS:

Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk