V poslednej časti – poslednej kapitole z práce o emóciách a prepínaní – sa nakoniec zamyslime nad otázkou nájdenia správneho „pomeru“ medzi rôznymi oblasťami života. Pretože tu, počas našej pozemskej púte životom, existuje jeden zdroj, ktorý je obmedzený, najcennejší, a nikdy to, čo z neho minieme, už nevrátime späť – čas.

V dnešnej modernej dobe sa môžeme stretnúť s pojmom „work-life balance“, teda téma rovnováhy medzi pracovným a osobným životom. Je jasné, že ak budeme pracovať od svitu do mrku, budeme úspešní. Ale ujde nám kopec zážitkov s blízkymi a krásy života. A to isté platí, keď sme si pridali ešte jeden život, život mága.

Celé to funguje ako v ekonomike – náklady obetovaných príležitostí vs. zisk. Vždy to bude niečo za niečo. Ak chcem niečo dosiahnuť, musím niečo obetovať.

Úskalím je však tváriť sa, že niektorá zložka neexistuje, aby sme sa zbavili určitých problémov. Tým sa náš život dostáva do nerovnováhy a to sa nám niekde „zúčtuje“. Pretože všetko vo vesmíre sa snaží silu vykompenzovať protisilou, nerovnováhu vyrovnať, navrátiť späť do rovnováhy. Za všetko sa platí, niečo za niečo.

Keď sa naučíme prepínať, možnože niekoho to začne lákať zotrvávať viac času v tomto bezstarostnom stave bezemočnosti. Prečo by som sa mal trápiť, keď sa nemusím? Keď už viem, ako sa netrápiť? Síce cítim, že mi niečo chýba a mám nejaký problém, ale veď stačí zatvoriť oči a tvárme sa, že je to fajn…

A keď sa mi začne dariť na poli mágie a otvoria sa mi krásy svetov, možno sa začnem pýtať, či záleží ešte vôbec na rodine? Alebo na práci? Veď sú s ľudským životom len starosti…

Stávali (stávajú) sa aj také prípady, že ľudia začali ulietať iba do tých ezoterických oblastí, a to ich viedlo k tomu, že zanechali prácu, pokazili si vzťahy, prestali sa starať o svoje telo a fyzicky i psychicky chradli… Všetky tie emócie, dojmy, myšlienky, logiku a všetko to ľudské, čo prepnutím odložíme, si treba vždy po skončení tréningu/práce aj vyzdvihnúť naspäť a riešiť bežné životné problémy bežným spôsobom, nie tým, že ich budem stále len vytesňovať prepnutím aj vtedy, keď som vo fyzickej rovine. To by nebolo riešenie, ale únik. V konečnom dôsledku to môže vyústiť do straty citlivosti na emočné podnety, čiže z človeka sa postupne stane akýsi robot, ktorý nereaguje na nikoho a na nič a začne život a ľudskú stránku vedome vytesňovať zo svojho života, čo rozhodne nie je príkladom rovnováhy. Následne sa potom sypú vzťahy, rodina, atď.

Aby sme mali stabilitu, náš život by mal stáť na viacerých pilieroch. Ani stolička sa neudrží na jednej, dokonca ani na dvoch nohách. Nemali by sme sa sústrediť výlučne len na jednu oblasť, lebo ak sa zrúti náš jediný pilier, zrúti sa nám všetko. Ale ak máme aj iné pevné a fungujúce piliere, podržia nás. Nenechajme si nikdy kvôli pracovnému životu zničiť rodinný život, kvôli rodinnému životu narušiť pracovný život, kvôli mágii zničiť osobný a pracovný život, kvôli osobnému životu zničiť úspechy v mágii, a tak ďalej.

Rovnako, ako by sme nemali byť iba pohltení fyzickým životom, zarábaním, povrchnými zábavkami, a Duša by trpela, tak isto by sme nemali utiecť od fyzického života do nejakých vysnívaných ružových obláčikov.

Veď sme sa narodili na to, aby sme zbierali skúsenosti a aby sme sa učili prekonávať problémy a naplno prežili všetko, čo život ponúka. A on ponúka aj veľa krásy a šťastných momentov, ktoré nás napĺňajú silou ísť ďalej. A môžeme mať dôležitú úlohu aj v živote iného človeka.

Ale útekom, zbavením sa zodpovednosti za svoje problémy a svoj život, zostávame stagnovať na Špirále Duší. Nemyslime si, že sa niečomu dokážeme vyhnúť… Naša Duša si svoje životné úlohy bude musieť zopakovať. Pre Dušu je najväčším trápením nenapredovať, nevyužiť svoju možnosť posunúť sa o krok vpred.

Takže nezabudnime, že prepínanie je nástroj pre získanie rovnováhy v živote, nie pre jej narušenie. Všetko treba brať s mierou a dohliadnuť, aby sa nám jednotlivé roly v živote nemiešali, alebo aby nás to nestiahlo iba jedným smerom.

„I jed v malom množstve môže byť i liek, no i liek vo veľkom množstve môže byť i jed.“

Záver

Páčia sa mi body „starého“ systému výučby. Zacitujme Ašarata:

1. „Umieranie – lebo keď neumrieš, nedokážeš sa opätovne zrodiť v novom živote daného života.
2. Prepínanie – lebo keď neprepneš, nedokážeš za sebou nechať nepodstatné a venovať sa podstatnému.
3. Programovanie – lebo keď nevieš vytvoriť program, prvé dva body sú Ti k ničomu.
4. Emócie – lebo keď nevieš ovládať svoje emócie a nakladať s nimi podľa potreby, nedokážeš ani umierať, ani prepínať a ani programovať.“

Tieto všetky body a spolu s nimi ďalšie aspekty ako trpezlivosť, tolerancia, počúvanie, atď… všetko so všetkým navzájom súvisí a je to zdĺhavá, denno-denná, drobná mravenčia práca na sebe.

Ale opäť zacitujme slová Tary z jej publikácie Zasvätenia: „Avšak skutočne tieto základy základov plne docení len ten, kto na svojej ceste došiel za určitú hranicu a zistil, že by nikdy nemal šancu sa tam dopracovať, keby vtedy jeho učitelia tak nebazírovali na tých nudných základoch.“

Preto, drahí kolegovia, dodajme si chuti a neustávajme v tejto práci, pretože v živote neexistuje stagnácia. V živote všetko buď rastie, alebo upadá. Ak si myslíme, že stagnujeme, tak nestagnujeme, ale upadáme. A ešte aj počas „času mlčania“ môžeme aspoň pracovať na nedokonalostiach ľudskej povahy a všetka naša snaha sa nám zúročí.

Čo bude našou odmenou? Vidieť svoj rast a posun, cítiť úctu voči sebe samému aj voči druhým, pociťovať, že sme v rovnováhe a že sme získali silu a schopnosti zvládať a prekonávať prekážky, ktoré sa prekonať dajú.

Per aspera ad astra.