Ako bolo sľúbené v závere predošlej časti Prepínanie 3 – Prepínanie medzi fyzickou rovinou a rovinou mágie (Trojfázové prepínanie), v tomto príspevku si ešte zhrnieme, z akých dôvodov je veľmi dôležité nepodliehať emóciám a taktiež zachovanie si primeraného odstupu od ľudskej logiky pri práci v úrovni mágie.

Prečo nepodliehať emóciám

Dôvod č. 1: Aby neboli rušené „vstupné kanály“.

Pri výučbe napríklad je úplne iné, keď na výučbu prídeme prepnutí, než keď sa dovalíme ako barbari, ako roztržitá hŕbka emócií. Slová potom iba prechádzajú okolo nás. Míňajú nás. Ale keď sme prepnutí, slová majú šancu sa dotknúť nášho vnútra a majú šancu v našom vnútri niečo otvoriť, „otvoriť klapky“, ako sa u nás hovorí. A po druhé, keď sme prepnutí, nerušíme sa energeticky navzájom s kolegami.

Podobne ako pri výučbe, tak aj v praxi pri preciťovaní musíme byť prázdna nádoba, inak nič neprijmeme – pohár sa naplní iba našimi vlastnými „produktmi“. Najmä začiatočníci, ktorí ešte nemajú dosť odlietané na metle a nemajú ešte vycvičený mozog a „senzory“, tak tie jemné a veľmi subtílne vnemy energií a aj vnútorný hlas intuície sú pre nich strašne ľahko prehlušiteľné a nezachytiteľné, keď sú preplnení a zahltení sami sebou.

V teréne nás asi najčastejšie môže vyrušiť emócia strachu. Strach z poznaného a z nepoznaného by sme mali mať vo veľkej miere spracovaný. Našim verným pomocníkom ostáva intuitívny strach, ale ani ten nás nesmie rozhodiť a vyhodiť z konceptu. Intuitívny strach sa od obyčajného ľudského strachu líši práve spôsobom, ako ho cítime, tou „príchuťou“. Ten rozdiel sa potrebuje naučiť každý u seba rozpoznať. Intuitívny strach sa asi dá vnímať skôr ako iba taký zlý pocit na pozadí. Obyčajný strach je intenzívnejší, rád „dobiedza“ a najradšej by bol, keby sa mu podarilo človeka paralyzovať alebo donútiť utiecť. Intuitívny strach sa podobá viac na „zlý pocit“, akoby taký podvedome zdvihnutý varovný prst.

Podstata veci je, aby nás žiadna emócia (ani strach, ani napr. radosť z toho, že sa nám niečo podarilo) nerozhodila, nevyhodila z konceptu a aby sme si pevne udržali vnútorné rozpoloženie potrebné pre plnohodnotné fungovanie. O tom je ovládnutie emócie – teda že ma emócia nepremôže.

Prepnutie neznamená, že sa emócie stratia. Prepnutie znamená, že viem všetko využiť na prácu. Aj prepnutý môžeš pocítiť, že prichádza strach, a to je v poriadku, ale dá sa naučiť aj otočiť ho regresne a využiť jeho silu. Ak sa už emócia objaví, nesnaž sa s ňou bojovať, na to minieš veľa energie, lepšie je naučiť sa využiť tú silu, ktorú má v sebe emócia, a cez ňu napríklad programovať.

Dôvod č. 2: Aby neboli rušené „výstupné kanály“.

Akákoľvek emócia je tiež určitý druh energie a vyžaruje smerom von do priestoru. A keď sa nám nedopatrením primieša do práce (pri programovaní, pri nabíjaní predmetu, pri liečení klienta, atď, jednoducho pri vysielaní energie), prenesie sa to do práce a ovplyvní to výsledok práce.

Udržujme si úplnú neutralitu a odosobnenie a trénujme si koncentráciu. pretože ani nemusíme vedieť, ako nám tam zrazu skočí nejaká myšlienka a naše vnútro na milisekundu zasvieti nesprávnym spôsobom a celá robota je “v kýbli”.

V lepšom prípade sa nám takto nič nepodarí urobiť a iba si pokazíme celú prácu, v horšom prípade môžeme všetko zhoršiť a podnietiť vznik nejakého problému – bude to bližšie popísané v treťom bode.

Okrem toho sa niekedy stáva, ak vstúpime do priestoru neokrôchane ako báger vyžarujúc niečo svoje, prepíšeme sebou priestor a potom už nič nenapozorujeme, ani keby tam tesne predtým pôsobili jemnohmotné svety v celej svojej kráse. Alebo ich nezachytíme, ani keby nám klopali na čelo, lebo sme zahltení sami sebou a svojimi vecami, čo už bolo spomenuté v prvom bode o rušení „vstupných kanálov“.
A niektoré emócie absolútne nekorešpondujú a rušia sa s inými druhmi energetík.
Pre toto všetko si od našej emocionality potrebujeme získať úplný odstup.

Dôvod č. 3: Sebaochrana

Ďalší veľmi dôležitý fakt je, že prepínanie je aj faktor sebaochrany. Jedna vec je, že vyžarovaním emócií môžeme zbytočne upútať na seba pozornosť. A ďalšia vec je, že emócie a ich pozostatky v éteri sú našou „stopou“ a môžu sa stať otvorenou cestičkou do nášho vnútra. Po tejto cestičke sa nám do vnútra dokáže dostať a cielene zaútočiť iný mág, alebo ju môže využiť jemnohmotná bytosť ako získanie potravy. Alebo to môže byť iba obrana tej bytosti, ak sme sa nevhodne správali.

Niekedy si dokonca nemusíme nič hneď všimnúť a nemusíme sa začať cítiť nepríjemne okamžite, môže sa to postupne rozvíjať po hodinách a potom v priebehu ďalších dní sa stav stále zhoršuje. Takýto energetický útok alebo parazit nám prinajmenšom bude kvalitne znepríjemňovať život (strata energie, vyčerpanosť, náladovosť, anhedónia, nervozita, hnev, depresia, nepriaznivé životné okolnosti, atď.), v horšom prípade nám to môže obrátiť celú psychiku hore nohami a skončíme na psychiatrii a skončili sme aj s mágiou, vylúčené nie je ani to najhoršie, že by nás to stálo život.

Aby sme sa však vyhli paranoji, štatisticky k astrálnemu útoku vôbec nedochádza tak často, ako dochádza napríklad len k obyčajnému náhodnému vplyvu. Môže to byť vplyv prírodný – vplyv silnej geopatogénnej zóny, do ktorej sme neopatrne vstúpili, alebo vplyv pochádzajúci len zo samotnej prítomnosti jemnohmotných bytostí – nejde o útok, je to iba naša reakcia na špecifickú energetiku. Neskúsený mág zistí už neskoro, že má problém. Skúsený mág to zistí už skôr, vycíti už z diaľky, že tam niečo nie je v poriadku.

Dôsledky útoku i vplyvu môžu byť niekedy dosť zlé, lebo rozhodia nervovú sústavu a idú po našich slabinách, prejavujú sa najviac práve na našich najslabších miestach, na našich nezvládnutých emóciách. A tým sa opäť dostávame na začiatok – k dôležitosti zvládnutia introspekcie a kvalitnej práce s emóciami.

Nepodliehanie logike

Okrem ľudských emócií si tiež musíme získať odstup aj od ľudskej logiky. Ľudská logika nemá v úrovni mágie čo robiť v tom zmysle, že nám nemá čo analyzovať a hodnotiť, čo je možné a čo nie je možné. Je to veľká záťaž, ktorá nám môže brániť naladiť sa na jemné energetiky, alebo ak sa aj úspešne naladíme a naše vnútro niečo správne vníma, mozog môže vnímané skutočnosti prehlušiť, deformovať, odmietnuť, zaraziť už v zárodku, a to len pre to, že si ich nedokáže logicky vysvetliť alebo nevie asociovať s ničím, čo pozná. Lebo mozog má rád iba to, čo považuje za známe a z veľkej miery “ohmatkané”.

VK Ašarat sa raz vyjadril, že mágia sa nachádza niekde medzi ničím a niečím. Táto veta má viac zmyslov, ale pri tejto téme to znamená, že sa nesmieme báť povoliť uzdu fantázii, ale zároveň nesmieme uletieť mimo reality. Medzi fantáziou a logikou si potrebujeme udržať balans, aby sme na tejto tenkej hranici skutočného a neskutočného dokázali majstrovsky a pravdivo fungovať.

Kvalitné prepnutie teda zabezpečuje, že sa emóciami a prehnanou logikou nenecháme ovládnuť a dokážeme vykonávať činnosti, ktoré práve potrebujeme vykonať.

Až keď dokončíme, čo potrebujeme, môžeme prepnúť späť, zapísať si našu skúsenosť a hlbšie zanalyzovať, čo a ako a prečo sa udialo. Toto je dobré urobiť čo najskôr po ukončení tréningu/práce (najneskôr na druhý-tretí deň), pretože časom naše zážitky vyblednú a aj keď kľúčové spomienky zhruba ostanú, zabudneme veľa dôležitých momentov a súvislostí.

Čo sa týka samotných myšlienok – tak, ako sme už hovorili v časti o koncentrácii, samotné myšlienky nevadia. Je lepšie ak sa držia „témy“, ale dokonca aj ak sa ku nám nejaké zatúlajú hoci aj mimo kontext, pri dobrom prepnutí nespustia v nás emóciu, lebo bežia iba na pozadí. Pri dobrom stave prepnutia si ich ani nevšímame, ani nás nevyrušujú, ani si ich nepripúšťame – sú ako niekde v diaľke, alebo ako keby boli lenivé. Akoby my sme boli hore vo vežičke a oni pobehujú niekde dole po nádvorí, no my sme hore a máme stále výborný a jasný výhľad. Prúd myšlienok sa nikdy na 100% nezastaví. Nech si pokojne bežia, ale my sme im naším prepnutím a tým, že im nevenujeme pozornosť a zostávame v neutrálnom rozpoložení, tak sme im odsekli cestu od svojho vnútra. Preto nikdy nedoľahnú až k nám a nezarezonujú v našom vnútri. Myseľ zostáva jasná a čistá, a vôľa sebaistá a plne drží kontrolu nad všetkým.

Ja osobne som dostala do vienka dosť intenzívnu myšlienkovú činnosť mozgu (svoj hlas v hlave volám aj rádio, vnútorný monológ či vnútorný rozprávač/komentátor) a učiť sa nepoddať sa mu je výzva… No po istom čase som začala s potešením naozaj vidieť, že sa pri prepnutí to moje rádio výrazne oslabí a hlava sa fakt vyjasní. Ešte som momentálne v štádiu skúmania, čo je u mňa vhodnejšie – či rádio potrebujem utlmiť, alebo ho budem vedieť nechať bežať bez toho, aby ma vytrhávalo z prepnutia a naladenia, alebo ho prípadne dokonca vycvičiť ako formu komunikácie s intuíciou/dušou.