Moje myšlienky sa rozprestierali tak hlboko, aký hlboký bol. Vesmír v tej chvíli v mojom pojatí. Zážitok, ktorý som mal pri stretnutí s tou neznámou civilizáciou, vo mne zanechal veľmi veľa rôznych pocitov. Vedel som, že raz sa tam budem chcieť vrátiť a spoznať tú civilizáciu a inteligenciu, ktorá tam sídli. Veľmi ma zaujali a veľmi hlboko na mňa zapôsobilo to všetko, čo mi povedali. Dozvedel som sa veľmi veľa z toho, čo všetko ma ešte čaká vo vesmíre, kým doletím do cieľa.

Hlavne som však vedel, že sa nebudem môcť ničomu vyhnúť z toho, čo ma čaká. Pretože potom sa mi môže stať, že planétu miniem a budem ju hľadať ešte veľmi dlho. A tiež by sa mohlo stať, že kým ju potom nájdem, bude už neskoro. A môže sa stať aj to, že kým tam dorazím, tak tá planéta bude zničená. A preto som sa po čase vrátil zo svojich úvah späť, aby som sa dohodol s počítačom, aké korekcie má urobiť na našej lodi. Tie boli potrebné vzhľadom na skutočnosti všetkého toho, čo som sa dozvedel od tých bytostí. Neporozprával som Vám všetko, pretože by sme tým predbehli dej a to ja nechcem. Chcem aby ste sa veci dozvedali tak, ako som ich zažil, alebo ako ich viem opísať, či chcem opísať.

Počítač začal veľmi intenzívne pretvárať loď. Zaujíma Vás, ako je to možné? Nuž tak to Vám vysvetlím, ale kvôli pochopeniu musíme zablúdiť do minulosti, do čias kedy moja a aj iné takéto kozmické lode vznikali. To však tiež učiním až v inej časti, ale čiastočne samozrejme aj tu. Moja loď bola upravená podľa mojich požiadaviek. Pripravená na boj a aj na cestovanie, ktoré malo byť veľmi dlhé. Po oznámení, že máme všetko v poriadku, som sa rozhodol, že skontrolujem všetko ešte aj osobne. Prechádzal som sa po lodi. Došiel so do časti, ktorá mala vytvorené podmienky tak, že tam nebol čas ani priestor. Dokázali sme vytvoriť priestor tak, že čas sa zastavil a život šiel ďalej. Teda nie v metabolickej forme, ale vo vývojovej áno. To znamená, ak tam zavriete vedca z jeho výskumami po, dvadsiatich rokoch vyjde von tak, ako vošiel, ale mozog sa aj tak dokáže rozvíjať, chápať, konať a na telo to pritom nebude mať žiaden vplyv. Toto však pochopíte vtedy, ak vaša civilizácia dôjde ku tomuto poznaniu technológie. A potom sa budú konať cesty do hlbín vesmíru podobnej tej mojej.

Vošiel som do týchto priestorov. V špeciálnych kontajneroch som viezol bytosti, ako som bol ja, ale aj bytosti, ktoré boli iné ako ja. Iné nie na pohľad, ale vnútrom. Boli to vojnoví zajatci, ktorí mali slúžiť na novej planéte. Tieto bytosti boli uložené do spánku. Nebolo to kruté, či neľudské konanie. Vo svete, z ktorého som pochádzal, to bolo normálne. Napadli nás kvôli jedinej veci, zabiť a prežiť. Tým, že zabíjali, sa napĺňali ich životné potreby pre ich život. Smrťou jedného sa predlžoval život druhého. Aj dnes si uchovávame mnohí možnosť žiť takýmto spôsobom. Ale nekonáme tak Prečo?

Nuž raz ktosi o mne čosi povedal a ja to sem vsuniem. Dúfam, že nerobím nič zlé. Citát znie: Keďže sa rozhodol pre takúto existenciu, podlieha i on inkarnačným procesom vo forme tak, ako ju poznáme. Jednou zaujímavosťou je však aj to, že tento proces dokáže predĺžiť na dvoj až trojnásobok klasického života. Nieje mi dobre známe, prečo takto nečiní. Viem však, že pri jednom z rozhovorov vyslovil názor, citujem: “Nestojí to za to, aby som obetoval život kvôli niekoľkým rokom, o ktoré tu môžem byť v jednom procese dlhšie, a nestojí to ani za to, aby som sa vrátil ku stavu daného druhu nesmrteľnosti, keď viem, akú bolesť tým spôsobím sebe, pri videní toho, že odo mňa odchádzajú tí, na ktorých mi záleží a ja tu ostávam. Viem síce, že po čase sa vrátia a ja ich znova nájdem a tak isto viem, že každá bolesť raz pominie, ale neviem, či to má zmysel, keď viem, že i ja sa viem vrátiť so všetkými svojimi schopnosťami a vedomosťami, ktoré mám. Pretože viem, že ak by sa stalo, že si neviem spomenúť, sú tu znovu tí, ktorých som kedysi učil a uvedú ma pri mojom návrate na cestu, po ktorej som kráčal tak, ako sa to stalo aj pri mojom poslednom návrate sem späť. A ak mám byť úprimný, ver mi, že niekedy je lepšie nevedieť a nemať, ako žiť ako niekoľkonásobná bytosť v jednom tele so skutočne až neskutočnými schopnosťami a pritom vidieť, že tí ktorí nevedia a nemajú, sa majú vďaka tomu, čo sme ľudstvu dali, ďaleko lepšie a prežívajú svoje životy v ďalekosiahlejšej harmónii a pokoji, ako ja a takí ako som ja. Som si plne vedomí, že dokážem dosiahnuť nesmrteľnosť v ktorejkoľvek chvíli života, ale skutočne neviem, či na to mám ešte právo.” (Citát som použil z prejavu Veľmajsterky Artime. Tieto slová čítala na jednom stretnutí. Citát zapožičaný s dokumentov archívu. )

To bolo to, čo sa deje aj dnes na inej úrovni. Mnohí dokážeme žiť, dá sa povedať nekonečne. Keď však odmietneme túto možnosť, dochádza k tomu, že nastávajú rôzne problémy. Musím sa priznať, že aj ja som bol tu a tam odkázaný na použitie tejto sily. Ale to všetko sa dočítate. Teraz sa však vrátime späť na loď. Jednu takúto bytosť som prebudil. Potreboval som zásobu živín a energie. Vedel som si zobrať presne toľko, koľko som potreboval. Odviedol som ju do časti, v ktorej som sa zdržoval ja. Tam som ju umiestnil do špeciálneho stojana a napojil som ju na počítač, ktorý snímal jej životné funkcie. Následne som pristúpil a dobil svoju energiu jej životnou energiou. Prebral som jej silu a vitalitu. Bolo z čoho, pretože pred tým patrila medzi najúspešnejších bojovníkov a bola plná energie, ktorú nabrala na našej planéte počas bojov.

Iste vás zaujíma, či to bola žena a či to bol muž. To čo som si vybral, bola žena. Pretože bola nositeľkou sily. Aj teraz je vlastne žena nositeľom života. V tom danom prípade to však bolo o inom. Potom, ako som doplnil svoju silu, s ktorou v prepočte na pozemské roky som vydržal dvesto až tristo rokov, som ju odviedol do vedľajšej miestnosti, kde som pre ňu dal vytvoriť špeciálne miesto so všetkým pohodlím. Znova som sa odobral na miesto, kde spali mnohí v umelom spánku. Vybral som ďalšie dve a po prebratí som ich odviedol ku prvej. Potrebovala načerpať silu. Vedel som, že svojim poskytnú silu bez problému. Presne to sa aj stalo. Mali totiž schopnosť reprodukovať túto silu navzájom prakticky nevyčerpateľne. Pre ne to znamenalo niečo ako transfúzia, ktorá sa zmení v plnohodnotnú energiu. Všetky tri sa potom poobzerali okolo seba. Po krátkej chvíli sa zorientovali a začali sa správať ako doma. Využívali všetky vymoženosti, ktoré tam mali. Kreslá, ležadlá, teplo (niečo, ako horské slnko, ale na úplne inom princípe) a našli si svoje miesta, kde sa rozhodli ubytovať. Toto pre ne bolo veľmi dôležité. Pretože tieto priestory – dnes sa to dá nazvať, že to boli miniatúrne cely. Slúžili, aby sa do nich vošlo a spalo. Tieto sa automaticky prispôsobili potrebám obyvateľa. Boli dôležité aj z toho dôvodu, že v týchto celách vylučovali do svojho okolia energiu, ktorú sústredili v tom priestore. Tá energia zostávala v tom priestore a po príchode majiteľa spätne slúžila ako nabíjačka. Obyvateľa napĺňala silou. Bola to takáto zvláštna výmena a čistenie energií. Priestor sa aj zvnútra prispôsobil potrebám toho, kto ho obýval. Takýmto spôsobom mohli žiť veľmi dlho. Prakticky až nekonečne. Mali v sebe však jeden gén, ktorý ich nútil k tomu, aby túto silu získavali v inej forme. Tento gén je spoločný aj u nášho druhu. Rozdiel je však v jeho využití. Niekoho táto sila ovláda a niekto ju vie ovládať.

My sme túto silu ovládali, ale na druhej planéte došlo ku epidémii zvanej Hughu. Tento vírus zapríčinil mutáciu génu a následkom toho sa začala meniť DNA génov. Toto spôsobilo to, že sa začal rozvíjať vampirizmus. Jedinci sa navzájom zabíjali a postupne oživovali. Mutácia mala za následok, že títo obyvatelia cítili neskutočný hlad. Nie fyzický, ale psychický a útočili na svoje okolie. Nabíjali sa energiou tých druhých a nemohli prestať. Zmutovaný gén ich hnal dopredu a všetci strácali súdnosť. Tí, ktorí si ju zachovali sa snažili zasiahnuť, než však prišli na to, čo sa vlastne stalo bolo, už neskoro. Nedalo sa nič urobiť. Tí, ktorých to postihlo nedokázali pochopiť, že sú iní a že im treba pomôcť. Ich obranou sa stal proti útok. Strácali nad sebou kontrolu a bezhlavo útočili. Zabíjali pre pocit moci a vzrušenia. Nie pre potrebu, ale vyslovene pre naplnenie niečoho, čo bolo v ich vnútri a nevedeli ani len určiť, že čo to je. Cítili to, ale nebránili sa tomu. Začali zotročovať svoje okolie a svojich blízkych. Tí, čo mali moc v rukách, ju poľahky usmernili k tomu, aby získali nadvládu za niekoľko krátkych výmen času (dní).

Zotročili celú planétu. Ale veľmi rýchlo zistili aj to, že nositeľmi tej tajomnej energie sú zväčša ženy . Zamerali sa preto na túto oblasť. Behom krátkej doby rozdelili planétu na sektory, kde časť pracovala a časť žila pre to, aby sa stala energetickým pokrmom. Tých jedincov, ktorý neboli pohodlní, pozabíjali a neoživili. Vytvorili si tak prostredie, kde niekoľkí vládli a iní slúžili ich potrebám. Za to občas dostali k dispozícii to, čo sa zvýšilo zo stola.?! Tým, ktorých zotročili, vytvorili prostredie podobné tomu, ktoré som vytvoril ja na lodi pre tie bytosti, ktoré som zobudil. Po čase sa však na ich planéte začali zásoby míňať a preto sa začali útoky na okolité planéty. Tieto útoky mali rôzny charakter. Do popredia sa však dostali zbrane. Zbrane sa vyvíjali a modifikovali veľmi rýchlo.

Najvyšší predstavitelia galaxií sa zišli na poradu, čo robiť. Mali však veľmi odlišné názory na to, čo treba urobiť a nevedeli dôjsť k vzájomnej dohode. Vojna ako taká bola už skoro nepoznaným pojmom, pretože sme dlhé generácie žili v miery. A preto bolo ťažké, dohodnúť sa medzi galaxiami, ako riešiť vzniknutý problém. Tí, ktorí toto všetko rozpútali, však vedeli, že tak či tak musia zasiahnuť, pretože raz ku dohode dôjde a to môže znamenať ich skazu. Preto sa rozhodli napadnúť túto medzi galaktickú radu. Napadli ju vírusom, ktorý vyvolal epidémiu Hughu. Účastníci po veľmi krátkej dobe začali byť agresívni, napádali sa, až sa v hneve rozišli.

A tu bol počiatok doposiaľ najväčšej medzi galaktickej vojny, ktorá mala za následky moje cestovanie vesmírom. Táto vojna bola taká, že sa zachovali onej legendy aj tu na planéte, ktorú sme vtedy nepoznali. Naši potomkovia si informácie o nej podávali ďalej až sa skreslene zachovala, ako povera v rozprávkach, ako bájna vojna bohov, či titanov. Odvtedy však prešli miliardy rokov. Vojna prepukla veľmi intenzívne a použili sa najmodernejšie druhy zbraní. Pri našich rozvinutých technológiách to nebol problém, vychŕliť určité množstvo bojových lodí. Tieto potom útočili na strategické ciele na povrchu planéty. To, čo bolo pod povrchom, bolo treba dobiť klasicky. Našimi zbraňami tej doby, na podiv s rozvinutou technológiou, boli bodné a sečné zbrane. Bolo to kvôli tomu, že len takto sa dala zabezpečiť bezpečnosť útočníkov a súčastne nepoškodiť to čo bolo v podzemí. A takto sa aj získavala sila, po ktorú si prišli. Vesmír sa otriasal všade, proti sebe povstali a vyhlásili si vojnu štyri galaxie s vyše tisícšesťsto planétami Zomrelo mnoho miliónov obyvateľov planét a zostalo na žive niekoľko málo tisíc jedincov na jednej aj na druhej strane. Malo to tiež za následok, že táto vojna nás prinútila prejsť čiastočne na ich štýl boja, kde sme sa naučili preberať silu nepriateľa na seba.

Podstatný rozdiel však bol v tom, že my sme silu ovládali a nenechali sme sa silou ovládať. Naučili sme sa zladiť svoje poznanie so silou energií a so silou, ktorú sme získali. Dopĺňali sme sa teda, ako oni a toto nám zostalo až do dnešných dní. Dokážeme získať silu a zotrvať takto po mnoho generácií. Treba si však uvedomovať nebezpečenstvo vírusu Hughu, ako aj vírusu Hughu-D, ktoré tu sú. Vírusy nikto úplne nezničil a vaše technológie ho sotva v dnešnej dobe dokážu určiť a nájsť. A ja teraz, akoby znovu cestujem vesmírom a toto všetko mi znova prebieha v mysli. Sú to moje spomienky, ktoré Vám dávam takto k dispozícii.

Vrátil som sa po prehliadke ostatných častí späť do svojej centrály. Skontroloval som cez obrazovku znovu všetko, každé zákutie na svojej – našej kozmickej lodi. Následne som potvoril tajné dvere, aby som vošiel do tajomnej tajnej miestnosti. Táto miestnosť nebola zariadená moderne, ale typicky účelovo podľa toho, ako sme mali zariadené miestnosti tam doma. Tí, ktorí ma poznáte, viete ako to myslím. Podobne sa snažím zladiť veci aj v dnešnej dobe. Výdobytky modernej technológie sa prelínajú s históriou. Ten, kto rozumie dizajnérstvu sa chytí za hlavu a povie neskutočne nezladené a otrasné. Tí, ktorí majú radi tajomné a majú fantáziu, sú očarení. A tí, ktorí tam v padnú po prvý krát a nevedia, do čoho idú, tak tí zase žasnú.

Mal som tam všetko ako z rozprávky. Jedna veľká miestnosť, ktorá však pôsobila skutočne útulne. Bolo to ako v príbehu Sila Ghílu (viď. na stránke v sekcii história). Mal som tam výdobytky našej technológie spolu s rôznymi prvkami, ktoré v sebe mali ukrytú silu v rôznych formách. Zrkadlo, cez ktoré som sa dostal všade, kam som chcel. Tu mám na mysli všade, čo už bolo poznané, teda do minulosti. Nemohol som však nič meniť. Minulosť už bola vo svete paralely a ten svet sa stále dopĺňal a nedal meniť. Mal som tam moderné zariadenie s počítačovou technológiou, ale aj laboratóriá od modernej doby až po jej vznik. V tejto miestnosti som si znova obnovoval sily, ktoré som nevyužíval po celý čas letu. Na to som mal vyčlenenú časť miestnosti. Všetko však bolo tak, že som všetko prakticky videl a o všetkom som mal prehľad.

Tam, kde som však stál počas letu, v tom neznámom bielom svete ma upozornili, že bude dobré obnoviť si tieto schopnosti, pretože ich budem potrebovať. Vošiel som teda dnu, obliekol som si svoj habit a začal som si dopĺňať silu. Zopakoval som si všetko to, čo som vedel. Vyslovoval som formulky a skúšal som pohrať sa s energiami. Pracoval som s nimi čoraz intenzívnejšie a osvojoval som si znova silu, ktorú som musel odložiť z bezpečnostných dôvodov. Cítil som, ako vo mne narastá vnútorná sila a všetko sa podrobuje mojej vôli. Moje telo začalo meniť konzistenciu mojej telesnej schránky. Začal som sa zbavovať fyzických častí a stával som sa nehmotným. Po niekoľkých minútach som bol pre každého nehmotný a vedel som pri tom zostať úplne taký, ako som bol. Ja som však vedel všetko zachytiť, precítiť, dotknúť sa a aj sa dotýkať a všetko precítiť tak, ako keby som bol hmotný.

Preniesol som sa von mimo svojej lodi a sledoval som zvonka, čo sa deje. Teraz som už nepotreboval skafander a ani nič podobné. Svoju silu som hneď vyskúšal na svojich pasažieroch, ktorých som viezol. Prebudil som bojovníkov, ktorí neboli zbavení ničoho, čo sa týkalo ich sily. Boli len pozbavený vedomia, ako takého. Nebudem sa tajiť, že to boli tí, ktorí zničili všetko a mnoho tých ktorí mne boli blízky. Teraz som mal možnosť postaviť sa im, ako rovný s rovným. Preniesol som ich na jednu hviezdu. Tam som im vrátil všetko, čo mali vtedy, keď ma napadli – vlastne nás napadli.

Svoju kozmickú loď som nechal na inej hviezde a počítač si uložil do pamäti, koho má v prípade môjho neúspechu aktivovať, aby dokončil započaté dielo. Našimi zbraňami sa stali naše emócie, ktoré prerástli v ohromnú silu. Díval som sa ako sa moji súperi prebúdzajú a dal som im dostatok času, aby sa rozpamätali na všetko, čo sa stalo. Ponechal som im čas na plné aktivovane sily. Mali jedinú nevýhodu. Ak by prežili, zostali by na hviezde možno milióny rokov. Boli totiž nesmrteľní z pohľadu smrteľnosti, ako ju poznáte. Jediný, kto ich v tomto momente mohol ohroziť na živote, sme boli my sami navzájom. Pozreli na mňa chopili sa zbraní a zaútočili.

Predpokladám, že Vás zaujíma, aké to boli zbrane. Nuž v skutočnosti nič laserové, či podobné filmové výdobytky. Našimi zbraňami bola naša sila a meč. Úplne obyčajné meče na pohľad. Tvar a veľkosť boli prispôsobené majiteľovi. Ich tvrdosť však bola ohromná. Nezlomili sa pri nijakom náraze o nič. Ich ostrosť bola zachovaná po celý čas existencie meča. Zničiť sa nedali klasickým spôsobom. Zanikali vo svojej forme po smrti majiteľa (po určitej dobe v závislosti od druhu) a znovu vznikali pri jeho narodení. Ak aj niekto náhodou nájde takýto meč, môže počítať s tým, že majiteľ žije a bude ho hľadať. Meč ho poslúchne na prvý podnet myšlienky, ak sním príde do určitej vzdialenosti do styku. Ak ho odovzdáte, majiteľ meča Vám prejaví úctu a vďačnosť. Ak sa tomu bude brániť, meč Vás zabije. Sila ktorá je v mečoch a nožoch ukrytá je ohromná. Aj dnes majú mnohí ľudia fóbiu z nožov a mečov a im podobných zbraní či nástrojov a nevedia z čoho pochádza. A pri tom sa stačí pozrieť miliardy rokov dozadu a možno by našli odpoveď aj na iné fóbie. Teda keď píšem, že sa chopili zbraní, mal som na mysli takéto meče.

Boj začal.
Zaútočili presne tak, ako stále. Nečakane a prudko. Bez slova, či prejavu nejakej emócie. Udreli veľmi silno. Zhluky energií ma odhodili ďaleko od miesta kde som stál. Následne sa preniesli ku mne (nemôžem napísať, že vzduchom, keď je tam vzduchoprázdno). Ich meče mierili presne. Aký však boli rýchli oni taký som bol aj ja. Prudko sme sa teda zrazili. Použil som aj ja silu energií, ktorá bola vo mne. Nečakali to a na toto neboli pripravení. Ich meče narazili na nepreniknuteľnú bariéru. Túto som vytvoril tak silnú, aby som mal dosť času uniknúť. Takto sme spolu bojovali niekoľko wsertov (myslí sa pozemských hodín). Po čase sa rozdelili sa a začali útočiť novou taktikou. Spôsobom udriem a zmiznem ti z očí. Na tento moment som čakal. Tento štýl mne vždy vyhovoval a aj v následnej budúcnosti. Aj teraz mi vyhovoval pretože som ho poznal. Mal som ho vo svojej hlave, ale pretože vo svojej zemi som nebol bojovník, ale to čo vy nazývate …. ???? nuž skúste dať dokopy: lekár, pápež a archivár, a aj …, ktorý pozná všetky tajomstvá a učí ich spoznávať iných. Čo za zvláštnosť z toho vyjde? To, čo bojovalo na jednej z mnohých hviezd. Moja zručnosť rástla v tomto boji neustále. Čím sme dlhšie bojovali, tým viac som silnel. Moja sila a zručnosť rástli. Keď teda zmenili taktiku boja a rozdelili sa, bojoval som chvíľami proti jednému a hneď proti desiatim.

Vždy však niekto musí spraviť chybu ako prvý. Mal som šťastie a nespravil som ju ja. V jednom boji s mečmi, čo sa vždy pokladalo a pokladá za finálny boj, som zrazil hlavu prvému súperovi. Jeho sila okamžite prúdila do mňa. Po tomto som vedel, že všetko je len otázka času. Porazil som všetkých dvanástich súperov a absorboval do seba ich silu. Tá sila bola taká ohromná, že mi trvalo niekoľko wsertov, pokiaľ som sa vyrovnal s týmito silami. Následne som sa preniesol na svoju loď. Mal som málo času. Presnejšie osem wsertov na to, aby som vypil nápoj, ktorý anuloval vírus Hughu . Tento nápoj som si musel pripraviť z jednej z tých, ktoré som viezol. Vybral som si tú, u ktorej bolo jasné že má v sebe proti látky. Odviedol som ju do svojej komnaty, kde som ju presne podľa rituálu zabil. Musel som získať protilátku. Po požití protilátky mi zostala moja sila a vírus Hughu ma už neohrozoval. To, čo zostalo s uvedenej otrokyne (aj v našom svete sme tento pojem poznali vďaka vírusu Hughu), som uložil do špeciálneho kontajnera. Jej telo bude ešte potrebné. Musel som ostať v tejto svojej komnate a presvedčiť sa, že všetko je so mnou v úplnom poriadku. Počítač na môj pokyn zabezpečil dvere tak, aby som sa nedostal von. Iste Vás napadne, že keď som bol nehmotný, ako je možné, že som sa nevedel dostať von?

Bolo to na základe technológie, ktorá zabezpečila existenciu len vnútri. Ak sa jedinec dostal von bol úplne …. nuž akoby nebol. Toto ešte opíšem v inej časti, kde aj spomeniem jedného svojho kolegu a priateľa, ktorého sa zmocnil vírus Hughu a o boji voči tomuto vírusu. Zo svojho miesta som naďalej kontroloval všetko, čo som potreboval vedieť, rozprával som sa s počítačom . Ukazoval mi detaily boja, ktorý som zvádzal na hviezde. Stále som sa zdokonaľoval vo všetkom, čo ku mne patrilo. V boji som si osvojoval znova svoje sily. Vrátil som sa ku svojím knihám a začal som znova všetko zapisovať. Znovu som sa začal zaoberať výskumom a hľadal som protilátku proti vírusu Hughu-D. Proti tomuto typu totiž ešte nebola protilátka poznaná.

Takto som strávil veľa času. Vôbec ma to nehnevalo, veď konečne som robil to, čo ma bavilo. Do tejto práce som sa zahĺbil a tak mi čas nevadil. Mal som ho tak veľa. Z práce ma vytrhol až počítač, ktorý ma upozornil na nebezpečenstvo silnej magnetickej búrky, ktorú sme dovtedy ešte nepoznali. Táto búrka sa správala tak, že vznikla, ako výboj ktorý bol sotva zbadateľný a zväčšoval sa ohromne rýchlo. Sťahoval do svojho okolia všetko a ničil vo svojom jadre. Pod pojmom všetko mám na mysli konkrétne všetko do veľkosti desaťtisíc metrov štvorcových. Takúto búrku som dovtedy neregistroval. Neviem, ako by sme dopadli, ale sme preleteli tak, že sme jednoducho vyrátali jej predpokladaný možný dosah. Predpokladaný aj pre to, že sa nedalo určiť pokiaľ sa bude rozpínať, akú vyvinie intenzitu, rýchlosť rozpínania a podobne. Vyšlo to a preleteli sme v momente, keď sa začalo všetko sťahovať do seba a ona sama v sebe zanikať.

Vtedy som vyšiel von zo svojej tajomnej komnaty a znova som sa ujal vedenia lode. Začal som s kontrolu sektorov a zrazu sa spustil alarm. Niektorí väzni sa kvôli búrke dostali von. Zmocnili sa časti mojej lode. Nebolo to také, aby hneď ohrozili dôležité časti, ale nevedeli sme presne určiť, čo všetko sa môže stať celkovo. Tu sme si uvedomili, že sa stala chyba. Počítač aj ja sme analyzovali obranu z vonka, ale na vnútro sa pozabudlo aj z hľadiska zabezpečenia a ničenia vnútorného nepriateľa. Uvedomili sme si teda, že nevieme všetko s istotou o vnútornom útoku a jeho zabezpečení. Počítač okamžite vyhodnotil, čo všetko treba urobiť a začal konať. Zabezpečil sektory, ktoré boli v ich dosahu. Elektronike teda nemohli ublížiť, ale dokedy? Nemal som teda na výber, musel som sa pripraviť na boj vo vnútri lode.

Zavrel som sa do svojej komnaty a vyšiel som von až vtedy, keď som bol pripravený na nový boj. Najprv som sa ich pokúsil vyzvať, aby sa vzdali a tak podobne hoci som vedel, že to bude k ničomu. Potom som sa pokúsil dostať ich von z lode, aby sme bojovali mimo lode. Nič z toho nevyšlo. Určili pravidlá boja spôsobom, ak sem neprídeš, postupne nájdeme spôsob, ako loď zničiť a ovládnuť. Vošiel som do priestorov, ktoré ovládli. Na môj úžas som zistil, že dve z tých otrokýň, ktoré mali byť v inej časti, sa nejakým počinom dostali ku nim. V boji sme sa zrazili okamžite. Zo začiatku to bol boj vyrovnaný, ale nepočítal som s alternatívou, že ich tam bude viac než som videl. Podarilo sa mi poraziť štyroch. Vo chvíli, keď som prestal sledovať okolie, sa mi za chrbtom zjavil ďalší a jednoducho mi chcel zraziť hlavu. Aj by sa mu to v pohode podarilo, ale stalo sa čosi, čo nikto nečakal. Jedno z tých dievčat zdvihlo meč a zaútočilo na môjho súpera. Následne tak učinila ja druhá. Útok tak prekvapil každého z nás, že sa ani nebránil. Boli ako dvojičky, z dvoch strán mu súčastne zrazili hlavu. Okamžite vytryskla z neho sila, ktorá však akoby ovisla vo vzduchu. Oni ju nedokázali absorbovať a ja som ju nemal dostať, pretože som ho neporazil. Po chvíli sa však sila predsa dostala do mňa.

Otrokyne zložili zbrane a sklonili hlavy na znak toho, že sa znova vydávajú späť do mojich rúk. Pristúpil som ku nim a bez slova som im odovzdal časť sily. Rovnomerne obom. Silu ktorá patrila im. Stali sa nesmrteľnými bytosťami, ako som bol ja. Dostali slobodu a možnosť ísť na náhradnej lodi tam, kam budú chcieť. Ich rozhodnutie však bolo zvláštne. Zostať so mnou a pokračovať na ceste. Rozhodli sa však, že si vybudujú v tých priestoroch, kde sa to všetko odohralo svoj domov a podľa svojich potrieb a dostanú všetko, čo potrebujú.

Nechápal som, prečo sa rozhodli zostať, ale vysvetlenie bolo úplne jednoduché. Ani oni sa nemali kam vrátiť. Ich planéta bola tak isto zničená, ako tá moja. Vytvoril som im teda priestor v lodi, kde si našli svoj nový domov. Dostali k dispozícii absolútne všetko, čo potrebovali a o čo prejavili záujem. Dostali dostatok otrokýň na dopĺňanie svojej energie a mohli si vytvoriť aj svoj svet bez obmedzenia zámien bytostí (toto pochopia žiaci selekcie). Bol som s nimi v kontakte, ale zatiaľ som ich nepúšťal do všetkých sekcií lode. Čoraz viac si však získavali moju dôveru. Náš vzťah sa začal prehlbovať aj v zmysle citového a telesného kontaktu. Po čase som im ponúkol možnosť prístupu aj do iných sekcií lode. Otvorili sa im dvere všade, kam sa chceli dostať. Na moje počudovanie zostali tam, kde boli a neopúšťali tieto priestory. Po čase sa stali mojimi prvými žiačkami. Učil som ich všetko, čo sme na našej planéte mali a čo som ovládal aj ja. Oni zase učili mňa všetko čo vedeli oni. Takto sme pokračovali na našej ceste ďalej……..

Tagy: dávna história, zabudnutá história