Smrti do očí opäť hľadel som.

Ležal v miestnosti obklopený ľuďmi.
Díval sa okolo seba a počúval, čo kto hovorí. Jeho telo horelo a on bol pri vedomí. Komunikoval s každým a tak jasne, že všetci boli v údive. V tomto stave by mal byť v hlbokom bezvedomí a nie plynulo a jasne komunikovať s jasnou mysľou, akoby sa nič nestalo.
Takto dej pokračoval. Samozrejme padali úvahy o tom, že treba zavolať RZP pretože teplota sa šplhala nad 41 C a v prirodzene klimatizovanej miestnosti jeho telo vytváralo sálavú horúčavu.

Potom to náhle prišlo. On sa ležiac usmial a nijako nereagoval. Z humorom sa rozlúčil s každým kto tam bol a čakal. V tom si aj ostatný všimli čo sa deje aj keď to hneď nechápali. Dych smrti pocítili všetci jej neklamný zápach sa rozniesol v miestnosti a všetci sa striasli od toho náhleho zvláštneho chladu.
S úsmevom na tvári sa díval smrti do očí. Tak, ako mnoho krát už pred tým. V myšlienkach prebehla zvláštna komunikácia medzi nimi.
„Tak čo už ma zoberieš odtiaľto“?
Opätovala úsmev a ticho odpovedala.
„Nie ešte ani tentoraz nie, len som sa prišiel pozrieť pretože si ma privolal tým v akom si stave, ale nechám ťa tu a ešte sa uvidíme viackrát kým Ti vyhoviem“.
Ticho ako prišla tak aj odišla. O malú chvíľku po nej nebolo ani stopy.
Dej života ľudí v tej miestnosti bežal ďalej.

No na druhý deň o 8:45 hod. sa rozozvučali zvony dvoch kostolov. Oznámili, že večer predchádzajúceho dňa opustil svet živých ďalší človek.

Ja smrti opäť hľadel som do očí a usmieval som sa. Tento krát úsmev opätovala veď sa už tak dôverne poznáme.

Tagy: Len tak