Počas viac ako tridsiatich rokov výučby mágie som stretol desiatky ľudí. Niektorí prišli iba na krátky čas, iní zostali dlhé roky. Niektorí zistili, že mágia nie je ich životnou cestou, ďalší sa stali pevnou súčasťou Selekcie.

Občas sa ma niekto opýta, na čo som ako učiteľ najviac hrdý.

Možno niekoho prekvapím, ale nie sú to moje knihy. Nie sú to hierarchické stupne, ktoré som dosiahol. Nie sú to ani desiatky odborných prác, ktoré som počas rokov napísal.

Najviac som hrdý na ľudí, ktorí dokázali prekonať sami seba.

Skôr než budem pokračovať, chcem povedať jednu dôležitú vec.

V Selekcii je dnes mnoho kolegov a kolegýň, na ktorých som úprimne hrdý. Každý z nich má svoj vlastný príbeh, svoju cestu a svoje víťazstvá. Mnohí z nich si zaslúžia moju úctu za vytrvalosť, charakter, pokoru aj obrovský kus práce, ktorý na sebe odviedli.

Ak ich dnes všetkých nespomeniem, nie je to preto, že by som na nich zabudol.

Je to iba preto, že som sa tentoraz rozhodol napísať o troch mojich bývalých „mačiatkach“.

Áno, presne tak sme ich kedysi s úsmevom volali.

Nebolo to posmešné pomenovanie.

Naopak.

Bolo v ňom veľa sympatie, pretože keď prišli medzi nás, boli veľmi utiahnutí, tichí a často si vôbec neverili. Úprimne povedané, ani my sme netušili, kam až ich, ich vlastná cesta raz zavedie.

Dnes, keď sa po rokoch obzriem späť, musím povedať jediné.

Prekvapili nás všetkých.

Anat – víťazstvo nad vlastným strachom

Anat prišla do Selekcie ako človek, ktorý bojoval s veľkým strachom z vystupovania pred ľuďmi. Pamätám si, koľko času sme spolu venovali tomu, aby svoj strach postupne zvládla.

Nebola to otázka týždňov.

Nebola to ani otázka mesiacov.

Bola to dlhá cesta.

Dnes má za sebou vysokoškolské štúdium, úspešne ukončila konzervatórium a spieva v zbore.

Možno si niekto povie, že je to obyčajná vec.

Ja však viem, čo všetko musela prekonať, aby sa tam dostala.

Práve preto som na ňu hrdý.

Nie preto, že spieva.

Ale preto, že zvíťazila nad vlastným strachom.

To všetko sa prirodzene odrazilo aj na jej ceste v Selekcii. Dnes je na hierarchickom stupni
HS5 a zastáva funkciu MNR – Majsterka Nižšieho Rádu. Nevnímam to však ako cieľ jej cesty, ale ako prirodzené potvrdenie toho, kam sa ako človek postupne dopracovala.

Regulus – keď človek nájde svoje poslanie

Regulus nikdy nepatril medzi ľudí, ktorí potrebovali byť stredobodom pozornosti.

Postupne však objavil oblasť, v ktorej našiel svoje miesto.

Liečiteľstvo.

Dnes patrí medzi veľmi dobrých liečiteľov a zároveň je mojím asistentom. Svojou prácou dokazuje, že skutočný rast neprichádza zo dňa na deň.

Prichádza rokmi trpezlivosti, práce a pokory.

Aj jeho osobný rast sa postupne premietol do jeho postavenia v Selekcii. Dnes je na hierarchickom stupni HS5 a zastáva funkciu MNR – Majster Nižšieho Rádu. Nie je to iba označenie funkcie.
Je to výsledok rokov práce, trpezlivosti a ochoty neustále na sebe pracovať.

Cháron – keď sa sen stane realitou

Na Cháronovi ma od začiatku zaujala jedna vlastnosť.

Mal úprimnú túžbu pomáhať ľuďom.

Pamätám si, že som mu raz povedal:

„Ak vydržíš a budeš poctivo pracovať, pomôžem ti dostať sa tam, kam chceš.“

Nebola to jednoduchá cesta.

Prišlo obdobie, keď na rok prerušil svoju výučbu. Mal svoju osobnú krízu.

Mnohí by to možno vzdali.

On sa však vrátil.

Pokračoval.

Postúpil na HS6.

Dnes už dva roky profesionálne pomáha ľuďom a živí sa tým, o čom kedysi iba sníval.

A dnes už sám učí dve začínajúce kolegyne.

Keď ho pri výučbe pozorujem, často si spomeniem na časy, keď bol jedným z našich „mačiatok“.

Ich úspechy nie sú mojou zásluhou

Možno teraz niekto očakáva, že napíšem, čo všetko som pre nich urobil.

Nenapíšem.

Pretože by to nebola pravda.

Ich úspechy nie sú mojou zásluhou.

Ani zásluhou Selekcie.

Ich úspechy sú výsledkom ich vlastného rozhodnutia nevzdať sa.

To oni prekonávali svoje strachy.
To oni vstávali po pádoch.
To oni venovali stovky hodín štúdiu, výučbe a práci na sebe.

Ja som ich iba sprevádzal.

Niekedy som ukázal smer.
Niekedy som ich povzbudil.
Niekedy som ich musel skritizovať.
Niekedy som ich musel zastaviť.

Ale tú cestu museli prejsť oni sami.

A práve preto som na nich taký hrdý.

Najväčšou odmenou učiteľa nie je obdiv

Po rokoch som pochopil, že najväčšou odmenou učiteľa nie sú pochvaly.

Nie sú to funkcie.
Nie sú to tituly.

Najväčšou odmenou je okamih, keď vidí človeka, ktorý si kedysi neveril, a dnes pomáha ďalším ľuďom.

Vtedy si uvedomím, že výučba mala zmysel.

Nie preto, že vznikol ďalší mág.

Ale preto, že vyrástol ďalší dobrý človek.

A možno práve preto som po všetkých tých rokoch najviac hrdý nie na knihy, ktoré som napísal.

Ani na funkcie, ktoré zastávam.

Som hrdý na ľudí, ktorí dokázali prekonať samých seba.

A myslím si, že väčšiu odmenu si učiteľ ani nemôže priať.

Ich úspech neprišiel preto, že som ich učil ja. Prišiel preto, že boli ochotní pracovať sami na sebe.
Ja som im mohol ukázať smer, ale každý krok museli urobiť vlastnými nohami.
A práve preto si ich úspech vážim ešte viac. Možno som ich učil mágiu. Ale oni ma naučili niečo rovnako dôležité – že neexistuje väčšie víťazstvo, ako keď človek prekoná samého seba.
 

P.S.:

Ak vás zaujíma mágia, paralelné svety, posmrtný život, moje knihy alebo ďalšie odborné články, pozývam vás navštíviť moju stránku www.asarat.sk, kde nájdete desiatky tém venovaných mágii, výučbe mágie a dlhoročnému výskumu v tejto oblasti.

Ak sa popri mágii zaujímate aj o liečivé rastliny, prírodnú medicínu a tradičné spôsoby podpory zdravia, navštívte aj stránkuwww.prirodna-medicína.selekcia.sk , kde spolu s kolegami pravidelne uverejňujeme odborné články zo sveta byliniek, prírodnej liečby a tradičného liečiteľstva.