Keď schopnosť konať ešte neznamená právo konať

Jednou z najťažších otázok, s ktorými sa mág počas svojej praxe stretne, nie je otázka, či dokáže zasiahnuť, ale či má právo zasiahnuť.

Začiatočníka často zaujíma predovšetkým účinnosť. Chce vedieť, či určitá technika funguje, ako sa vykonáva a aký výsledok môže priniesť. S pribúdajúcimi skúsenosťami však prichádza oveľa nepríjemnejšia otázka:

Mám to vôbec urobiť?

A práve touto otázkou sa podľa môjho názoru začína skutočná zodpovednosť mága – skutočného mága.

Mágia totiž nie je iba súbor techník. Ak ju človek chápe ako možnosť vedome pôsobiť na seba, svoje prostredie alebo životné okolnosti, potom musí zároveň prijať skutočnosť, že každé takéto pôsobenie má svoje hranice.

Najcitlivejšia z nich sa objavuje tam, kde sa naše rozhodnutie začne dotýkať života iného človeka.

Kde sa končí pomoc a začína zásah?

Na prvý pohľad sa môže zdať, že odpoveď je jednoduchá. Ak niekomu chceme pomôcť, robíme predsa niečo dobré.

Lenže samotný dobrý úmysel ešte nezaručuje správnosť konania.

Predstavme si človeka, ktorý prežíva partnerskú krízu. Mág môže byť požiadaný, aby pomohol obnoviť vzťah. Lenže čo presne znamená „obnoviť vzťah“?

Ak má práca smerovať k tomu, aby sa človek upokojil, lepšie pochopil vlastné emócie alebo dokázal komunikovať so svojím partnerom, stále pracujeme predovšetkým s tým, kto nás o pomoc požiadal.

Úplne iná situácia nastáva, keď má byť cieľom prinútiť druhého človeka, aby sa vrátil.

Vtedy už nejde iba o pomoc žiadateľovi.

Začíname rozhodovať o vôli niekoho, kto nás o nič nepožiadal.

A tu podľa mňa leží jedna z najdôležitejších hraníc magickej etiky.

Aj preto sa osobne partnerskými záležitosťami v mágii nezaoberám. Práve v tejto oblasti je totiž veľmi ľahké prekročiť hranicu medzi pomocou človeku a snahou ovplyvniť vôľu niekoho druhého.
Ak ma niekto požiada, aby som zariadil návrat konkrétneho partnera, jeho lásku alebo zmenu jeho rozhodnutia, už by som nepracoval iba s človekom, ktorý ma o pomoc požiadal. Zasahoval by som aj do života človeka, ktorý mi na takýto zásah žiadny súhlas nedal.

Slobodná vôľa nie je prekážkou, ktorú treba obísť

Slobodná vôľa človeka by nemala byť chápaná ako nepríjemná prekážka stojaca medzi mágom a požadovaným výsledkom.

Je to hranica.

Ak človek nechce určitý vzťah, nechce kontakt, rozhodol sa odísť alebo si zvolil inú životnú cestu, môžeme s jeho rozhodnutím nesúhlasiť. Môžeme ho považovať za nesprávne. Dokonca môžeme byť presvedčení, že si tým škodí.

Stále je to však jeho život.

Mág by sa preto mal veľmi vážne pýtať, či sa pomocou svojej práce nesnaží nahradiť rozhodnutie druhého človeka vlastným rozhodnutím.

Pretože potom už nejde o pomoc.

Ide o manipuláciu.

„Ale ja viem, čo je pre neho dobré“

Toto je jedna z najnebezpečnejších viet, aké si môže človek povedať.

Nielen mág.

Rodič ju môže povedať o svojom dospelom dieťati. Partner o partnerovi. Učiteľ o žiakovi. Duchovný vodca o svojich nasledovníkoch.

A mág o človeku, ktorému chce pomôcť.

Problém spočíva v tom, že nikto z nás nepozná celý život druhého človeka.

Vidíme iba jeho časť.

To, čo sa nám dnes javí ako katastrofa, môže byť udalosťou, ktorá človeka prinúti zmeniť život. Rozchod môže byť bolestivý, ale zároveň môže ukončiť nefunkčný vzťah. Strata zamestnania môže byť tragédiou, ale môže človeka priviesť k úplne novej životnej ceste.

To neznamená, že utrpenie máme romantizovať alebo odmietať pomoc.

Znamená to iba jedno:

Nemali by sme automaticky predpokladať, že poznáme správny výsledok cudzieho života.

Súhlas ako základná hranica

V Selekcii dlhodobo zastávam jednoduchú zásadu:

Do života človeka sa nemá zasahovať bez jeho súhlasu.

Táto zásada môže niekomu pripadať príliš obmedzujúca. Pre mňa je však práve naopak prejavom zodpovednosti.

Ak človek požiada o pomoc, vzniká priestor, v ktorom môžeme pracovať. Ani vtedy však podľa môjho názoru nedostávame neobmedzené právo robiť čokoľvek.

Súhlas s pomocou nie je bianko šek.

Ak ma niekto požiada o pomoc so svojím strachom, nedal mi tým automaticky súhlas zasahovať do života jeho partnera, rodiny, zamestnávateľa alebo kohokoľvek ďalšieho.

Rozsah zásahu by mal zodpovedať rozsahu súhlasu.

To je veľmi dôležitý rozdiel.

Počúvanie – jedna zo základných zásad Selekcie

V Selekcii učíme žiakov už od samotných začiatkov pojem, ktorý nazývame Počúvanie.
Na prvý pohľad môže znieť jednoducho, ale v skutočnosti v sebe nesie jednu z najdôležitejších zásad práce mága.

Mág má urobiť iba to, o čo bol požiadaný. Nič viac.

Ak ma človek požiada o pomoc s konkrétnym problémom, moja úloha nie je začať skúmať jeho život a podľa vlastného uváženia riešiť ďalšie veci, o ktorých si ja myslím, že by mu mohli pomôcť.
Môžem si niečo všimnúť. Môžem mať pocit, že existuje ďalší problém. Môžem byť dokonca presvedčený, že by som mu vedel pomôcť aj v niečom inom.

Ale nebol som o to požiadaný.

A práve tu nastupuje Počúvanie.

Ak človek požiada o jednu konkrétnu vec, mág má riešiť túto jednu konkrétnu vec. Ak počas práce zistí niečo ďalšie, môže na to človeka upozorniť, vysvetliť mu svoj pohľad a ponúknuť ďalšiu pomoc. Rozhodnutie však musí zostať na človeku samotnom.

Nemôžem si povedať:

„Viem, že ma o to nepožiadal, ale ja viem lepšie, čo potrebuje.“

V tej chvíli už totiž nepočúvam človeka, ktorému mám pomáhať. Začínam presadzovať vlastnú vôľu a vlastnú predstavu o tom, čo je pre neho dobré.

Preto v Selekcii učíme, že súhlas s jedným zásahom nie je súhlasom so všetkým, čo mág počas práce považuje za vhodné urobiť.

Počúvanie teda neznamená iba počuť slová človeka. Znamená rešpektovať aj rozsah jeho požiadavky a hranice jeho súhlasu.

Ak ich prekročím, hoci aj s presvedčením, že konám pre jeho dobro, prestávam rešpektovať jeho slobodnú vôľu.

A potom už nejde o to, či som mu chcel pomôcť.

Prekročil som jeho hranice.

A čo človek, ktorý o pomoc požiadať nemôže?

Práve tu sa jednoduché pravidlá začínajú komplikovať.

Čo dieťa?
Čo človek v bezvedomí?
Čo človek nachádzajúci sa v situácii, keď nedokáže svoju vôľu vyjadriť?

Etika nie je matematika, v ktorej na každý problém existuje jedna rovnica.

Preto treba rozlišovať medzi ochranou pred bezprostredným nebezpečenstvom a rozhodovaním o ďalšom živote človeka.

Ak niekoho vytiahneme z cesty pred prichádzajúcim automobilom, nepýtame sa najskôr na jeho súhlas. Chránime život.

To však neznamená, že tým získavame právo rozhodovať, koho si má vziať, kde má žiť alebo akú životnú cestu si má zvoliť.

Aj výnimočné situácie preto musia zostať výnimkami.

Osud nie je hotový scenár

Keď používam slovo osud, nemyslím tým nevyhnutne predstavu knihy, v ktorej je od narodenia do smrti zapísaná každá sekunda nášho života.

Osud vnímam oveľa dynamickejšie.

Je výsledkom našich rozhodnutí, okolností, možností, ľudí, ktorých stretávame, náhodných udalostí a mnohých ďalších faktorov.

Každé rozhodnutie otvára niektoré možnosti a zatvára iné.

Ak teda mág zasahuje do života človeka, nezasahuje do jednej izolovanej udalosti.

Môže meniť celý reťazec ďalších udalostí.

A práve preto by mal byť opatrný.

Nikdy nepoznáme všetky následky

Predstavme si veľmi jednoduchý príklad.

Niekto chce konkrétne pracovné miesto a požiada mága o pomoc.

Mohli by sme povedať: čo môže byť zlé na tom, keď mu pomôžeme?

Lenže toto miesto má dostať niekto.

Ak svoju požiadavku postavíme ako „nech toto konkrétne miesto dostane práve tento človek bez ohľadu na ostatných“, už nevstupujeme iba do života jedného človeka.

Vstupujeme do života všetkých, ktorých sa výsledok týka.

Preto je podľa mňa eticky úplne odlišné pracovať na tom, aby človek našiel vhodnú pracovnú príležitosť, než pracovať na tom, aby konkrétny človek prišiel o miesto a získal ho niekto iný.

Výsledok môže na prvý pohľad vyzerať podobne.

Etický princíp je však úplne iný.

Najproblematickejšia oblasť: city a vzťahy

Azda nikde nie je otázka slobodnej vôle taká viditeľná ako pri partnerských vzťahoch.

Ľudia od mágie odpradávna očakávali lásku.

Chcem, aby ma miloval.
Chcem, aby sa ku mne vrátila.
Chcem, aby opustil inú ženu.
Chcem, aby na mňa nedokázala prestať myslieť.

Práve tu by sa mal mág zastaviť.

Pretože ak je cieľom zmeniť city konkrétneho človeka proti jeho vlastnému rozhodnutiu, potom nejde o vytvorenie lásky.

Ide o snahu ovládať.

A láska, ktorú musíme vynútiť, prestáva byť tým, čo pod slovom láska obyčajne rozumieme.

Oveľa zodpovednejšie je pracovať s človekom, ktorý o pomoc požiadal – s jeho schopnosťou vytvárať vzťahy, prekonať minulosť, otvoriť sa novému vzťahu alebo pochopiť vlastné chyby.

Nech výsledok vznikne zo slobodného stretnutia dvoch ľudí.

Nie z rozhodnutia tretej osoby.

Ani ochrana nám nedáva neobmedzené právo

Veľmi citlivou témou je tiež ochranná mágia.

Človek má podľa môjho názoru právo chrániť seba a svoj priestor.

To však ešte neznamená, že pod názvom „ochrana“ môžeme ospravedlniť akýkoľvek útok.

Je rozdiel medzi:

„Nech mi tento človek nemôže škodiť.“

a

„Nech sa tomuto človeku stane niečo zlé.“

Prvé stanovuje hranicu.

Druhé už smeruje proti človeku.

Zodpovedná ochrana by preto mala podľa možnosti smerovať k zastaveniu škodlivého pôsobenia, nie k pomste.

Pomsta prezlečená za spravodlivosť

Ľudia veľmi ľahko dokážu vlastný hnev nazvať spravodlivosťou.

Ublížil mi, preto si zaslúži trest.
Oklamal ma, preto nech sa mu to vráti.
Ponížil ma, preto nech pocíti to isté.

Takéto emócie sú ľudsky pochopiteľné.

Ale mág by mal práve vtedy dokázať rozlíšiť medzi svojím emocionálnym stavom a vedomým rozhodnutím.

Ak konám v hneve, často nehľadám spravodlivosť.

Hľadám uspokojenie vlastnej bolesti.

A magická schopnosť nesmie byť nástrojom, ktorým si človek vybavuje osobné účty.

Čím väčšia schopnosť, tým väčšia zodpovednosť

V mágii sa často hovorí o sile.

Menej sa hovorí o schopnosti silu nepoužiť.

Pritom práve to považujem za jeden zo znakov vyspelosti.

Začiatočník môže mať potrebu dokazovať si, čo všetko dokáže.

Skúsený mág by mal vedieť, že niekedy je najlepším zásahom žiadny zásah.

Nie zo strachu.
Nie preto, že by nevedel konať.

Ale preto, že pochopil dôsledky svojho konania.

Sebakontrola je podľa mňa rovnako dôležitou súčasťou magického vývoja ako samotné techniky.

Mág nie je sudcom cudzieho života

Toto považujem za jednu z najdôležitejších zásad.

Mág môže radiť.
Môže upozorniť.
Môže ponúknuť pomoc.
Môže človeku ukázať možnosti.

Ale nemal by sa postaviť do pozície niekoho, kto rozhoduje, ako má cudzí človek žiť.

V okamihu, keď si mág začne myslieť, že jeho poznanie alebo schopnosti mu dávajú vyššie právo rozhodovať o ostatných, vstupuje na veľmi nebezpečnú cestu.

Nie preto, že by nevyhnutne chcel škodiť.

Práve naopak.

Najväčšie prekročenia hraníc sa niekedy dejú s presvedčením:

„Robím to pre jeho dobro.“

Dobrá otázka pred každým zásahom

Po rokoch praxe považujem za užitočné položiť si pred zásahom niekoľko jednoduchých otázok:

Kto ma o tento zásah požiadal?
Koho všetkého môže ovplyvniť?
Mám súhlas človeka, ktorého sa priamo týka?
Pomáham mu, alebo rozhodujem namiesto neho?
Snažím sa vytvoriť možnosť, alebo vynútiť konkrétny výsledok?
Konám pokojne, alebo ma vedie strach, hnev, žiarlivosť či túžba po pomste?

A napokon možno najťažšia otázka:

Dokážem prijať aj možnosť, že správne je tentoraz neurobiť nič?

Ak si mág tieto otázky prestane klásť, môže byť technicky veľmi schopný, ale jeho schopnosti začínajú byť nebezpečné.

Etika nie je slabosť mágie

Niekedy sa etické obmedzenia chápu ako niečo, čo mágovi zväzuje ruky.

Ja ich vnímam presne opačne.

Schopnosť urobiť niečo a napriek tomu sa vedome rozhodnúť, že to neurobím, nie je slabosť.

Je to prejav kontroly.

Človek, ktorý dokáže konať iba podľa svojich okamžitých túžob, nemá svoju silu pod kontrolou.

Je ovládaný vlastnými emóciami.

Etika preto nestojí proti mágii.

Je jednou z vecí, ktoré odlišujú vedomú prácu od bezhlavého používania techník.

Zodpovednosť nemožno preniesť na systém ani učiteľa

Žiadny etický kódex nedokáže opísať každú situáciu, ktorá môže počas života nastať.

Ani učiteľ nemôže žiakovi pripraviť odpoveď na všetko.

Pravidlá môžu ukázať hranice a skúsenosti predchádzajúcich generácií môžu varovať pred chybami. Nakoniec však pred konkrétnym rozhodnutím stojí vždy konkrétny človek.

A ten nesie zodpovednosť za to, čo urobí.

Nestačí povedať:

„Takto ma to naučili.“

Alebo:

„Technika to umožňovala.“

Možnosť niečo vykonať ešte nie je ospravedlnením na jeho vykonanie.

Najvyššou formou pomoci nemusí byť zásah

Počas života sa stretávame s ľuďmi, ktorým by sme najradšej odstránili všetky prekážky z cesty.
Najmä ak nám na nich záleží. Lenže človeku niekedy nepomôžeme tým, že zaňho vyriešime jeho problém.

Pomôžeme mu tým, že pri ňom zostaneme, poradíme mu, ukážeme mu možnosti a necháme ho, aby urobil vlastné rozhodnutie.

Pretože aj právo urobiť chybu patrí k slobode človeka.

Môžeme niekoho upozorniť, že podľa nás ide zlým smerom.

Nemusíme mu však vziať volant z rúk.

Záver: nie všetko, čo môžeme, máme aj urobiť

Etické hranice zásahov do osudu iných ľudí nemožno podľa mňa zhrnúť do jednoduchého zoznamu zákazov.

Ich podstatou je postoj.

Je to rešpekt k tomu, že druhý človek nie je objekt našej magickej práce. Je samostatnou bytosťou so svojou vôľou, svojimi rozhodnutiami, svojimi chybami a svojou cestou.

Mágia nám možno dáva nástroje, ktorými môžeme ovplyvňovať určité okolnosti.

Nedáva nám však vlastnícke právo na životy druhých.

A čím viac človek vie, čím viac skúseností získava a čím väčšie možnosti má, tým väčšia by mala byť jeho opatrnosť.

Pretože skutočná otázka zrelého mága podľa mňa neznie:

„Dokážem to?“

Ale:

„Mám právo to urobiť?“

A niekedy je najzodpovednejšou odpoveďou:

„Dokázal by som zasiahnuť. Ale tentoraz nezasiahnem.“

PS:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk Začiatok formulára