Za zmienku stojí fakt, že prvá pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia sa podľa dostup-ných prameňov uskutočnila na lekárskej škole v egyptskej Heliopole v 5. tisícročí pred Kristom.

Zmienky o takomto posudzovaní sa objavujú pred 2700 rokmi v starom Egypte, konkrétne Im-hotep, kde bola vyvinutá aj technika balzamovania mŕtvol. V roku 1302 v Bologni a v roku 1600 v Prahe (slovenský rodák Ján Jessenuius) sa uskutočnila prvá historicky doložená súdno – lekárska pitva pre overenie správnosti diagnózy úmrtia.
Mnohí z nás si však smrť predstavuje ako moment, kedy vedomie opustí ľudské telo, alebo kon-čí. Naše telo si po smrti prejde zložitým radom procesov. Mozog napríklad na mimoriadne krát-ku chvíľu spanikári a vydá toľko mozgovej aktivity, ako nikdy predtým. Potom sa však náhle zastaví a človek je mŕtvy. A čo je zaujímavé, práve v tomto obrovskom impulze mozgovej aktivity sa deje „tunel s bielym svetlom na jeho konci“. Naše telo začne chladnúť asi o teplotu 1,7 stupňa za hodinu. Telo nemá prísun kyslíka, bunky preto začnú hniť. Koža zbledne, pretože krv sa stiahla do dolných končatín (ak osoba leží). Za pár dní sa do človeka pustia baktérie, začne smrdieť a telo navštívia červy. Teraz si poviete, spopolnenie je lepšie.
Mnoho ľudí sa bojí smrti, no skôr sa boja neznámeho. Pre náš mozog je skrátka nemožné pred-staviť si, že nefunguje. Možno by bolo zaujímavé prirovnať smrť k spánku. Keď zaspávame, postupne o sebe strácame vedomie, keď sa zobúdzame – to tiež netušíme. Jediné čo počujeme je otravný budík, no nemáme ani len poňatia, ako sa darilo nášmu vedomiu pred zlomkom sekundy.

Keď som komunikovala na tému smrť s inými kolegami, veľmi výstižné bolo vyjadrenie „aj keď je stále mimoriadne pravdepodobné, že po smrti už nebude nič, vôbec ti to nemusí byť ľúto, lebo po tvojom úmrtí si už aj tak nebudeš nič pamätať“.

Spomeniem ľudí v kóme, čo je extrémne zmenený stav spôsobený zranením, chorobou, otravou, metabolickými zmenami, psychickými príčinami. „Najväčší strach komatóznych ľudí nie je nevyhnutne zo smrti, ale z toho, že sa cítia byť uväznení v pasci: buď vo vnútorných stavoch, ktoré nemôžu byť dokončené, alebo v negatívnych stavoch so žiadnou cestou ako uniknúť.“

V tejto kapitole je dôležité spomenúť aj to, že je rozdiel, keď umiera bežný človek a keď umiera mág, alebo kňaz, či iný duchovný človek. Väčšina duchovných sa na prechod medzi životom a smrťou a samotnú smrť pripravuje dlhodobo vopred, teda aby sa vedel od života bez problémov odpútať. Keď umiera mág, ako prvé musí uvoľniť svoju silu a ak chce, tak ju presmeruje na niekoho konkrétneho. Vtedy sa duša a emočné telo uvoľní, stáva sa bežným človekom. No ak mág sa nechce vzdať svojej sily pred smrťou, môže mať na to dva dôvody. Jeden, že chce svoju silu preniesť do domovskej paralely, alebo si myslí, že tou silou odvráti neodvrátiteľný koniec. Aj mágovia, ktorí pracujú s energiou záhrobia veľmi ťažko umierajú. Ich telá sú nabité silou smrti a už za života sa stali akýmisi upírmi, ktorí žili z energií okolia a pritom akoby boli mŕtvi. Duša mága akoby bola uviaznutá v mŕtvom tele a nedokáže zastaviť proces života.
Umieranie je tu sťažené, pretože pri prechode do smrti duša musí prekonať väčšiu silu, aby sa dokázala uvoľniť z tela.
Napríklad pri Alzheimerovej chorobe (narušenie centra mozgu – sídlo duše), emočné telo reaguje na okolité podnety veľmi citlivo. Tým, že duša stráca vplyv na emočné telo, teda pripravuje sa na oddelenie od emočného tela, akoby nechávala emočnému telu rôznymi výkyvmi nálad človeka väčší priestor (aj keď duši je jedno, čo sa s telom deje) je umierajúci veľmi citlivý, plačlivý. Pri umierajúcom stavy ako precitlivenosť, agresivita či hnev sú sprievodným javom toho, že duša sa pripravuje na oddelenie od emočného tela.
No niekedy môže byť smrť priam vyslobodením, príjemnou udalosťou. Keď sú ľudia oživovaní a srdce sa im zastavilo a aj keď nešlo o stopercentnú smrť, bolo to to najbližšie, ako sa k smrti kedy priblížime ako živí ľudia. Tí ktorí to prežili, pri konfrontácii viedli debaty o tom, ako to vlastne celé prebehlo. Najväčší spor bol o dĺžku celého umierania. Niekto povedal že to bolo v momente, ďalší zasa že to prebehlo postupne.

No a pre tých, ktorí chcú smrť prekabátiť je možné zmrazovanie ľudských tiel – kryonika/kryoprezervácia, kde pomocou kryospánku dokážeme oddialiť smrť, teda človek sa nechá zmraziť dovtedy, kým nevymyslia liek na vyliečenie. „Dnešná vízia zmrazovania ľudských tiel je asi taká, že napríklad pri chorobe typu rakovina, pri ktorej keď príde posledná minúta a človek zomrie, tak sa dá ešte umelo oživiť, tomuto stavu sa hovorí termodynamická smrť. Je to pomyselný moment, kedy sa vyrovnajú hodnoty tepla, ktorými na seba pôsobia ľudské telo a prostredie. Ak ,podľa kryoniky, telo v takomto stave zamrazíme a kedysi „neskôr“ ho rozmrazíme, bude možné ho znovu oživiť. No jedným z problémov je, že na kryospánok môže ísť človek až po legálnej smrti, čiže keď srdce prestane biť. „
Je správne, aby sa človek hazardom so životom mohol zachrániť pred smrťou a zviesť boj s ňou pri prebúdzaní?