Toto nie je štandardná správa zo stretnutia, ale je to moje poznanie či pochopenie, ktoré sa ma hlboko dotklo. Vlastne je to článok ktorý som sa rozhodla dať sem na Blog.
A je to presne o tom čo mi stretnutie dalo. O skúškach sme povedali snáď všetko a aj napriek tomu že rešpektujem vaše rozhodnutie, ja sama v sebe a so sebou spokojná nie som, mojou výhodou však je že si vo všetkom dokážem nájsť niečo pozitívne a poučiť sa, len potrebujem čas.
Samotná ceremónia bola presne taká ako som si predstavovala keďže mám rada tradície dokonalejšie to už asi ani nemohlo byť. Ale to o čom píšem v článku je niečo čo je tak hlboké a tak dotýkajúce sa môjho vnútra, že to prevyšuje či prevažuje všetko, čo som v ten víkend zažila.

Pred dvomi rokmi som napísala článok o svojom prijímaní do spoločenstva Selekcia, kde okrem iného píšem, že som sa vrátila domov.
Dnes píšem článok o svojom zasvätení a myslím na to či sa naozaj správam k Selekcii ako k svojmu domovu. Či mám k nemu dostatočný rešpekt a úctu a tu niekde som sa stratila. Uvedomila som si totiž že chodíme do Selekcie ako do domu , do firmy, do práce či do centrály, ale Selekcia je bytosť ktorá je našou podstatou a tvorí celok, ktorého každý sme súčasťou. Chodíme na stretnutia každý sám za seba zo svojím Ja a nedokážeme odložiť naše fyzické telá a dať priestor svojím bytostiam. Učíme sa prepínať, ovládať svoje emócie, odkladať svoj fyzický život, ale nevieme sa prepnúť do bytostí. Viem, že teraz mnohí so mnou nesúhlasia, ale skúste sa zamyslieť – vzdávame väčšiu úctu a rešpekt svetu tieňov ako Ašaratovi či Tare.
Stále ich vnímame fyzickým zrakom a nedokážeme si ani predstaviť veľkosť a dôležitosť bytosti Ašarata či Tary. Ako teda môžeme mať rešpekt a úctu k sebe navzájom?

Ako všetko tak aj toto začína u každého z nás. Nie celkom rešpektujem a vážim si svoju bytosť resp. seba ako bytosť tak ako by som mohla toto vnímať k ostatným. Aby nedošlo k nesprávnemu pochopeniu, nemám na mysli takú prirodzenú úctu a rešpekt vo fyzickom svete, ale rešpekt a úctu, ktorá vychádza z nášho vnútra ktorá je vlastne prejavom vzájomnosti a spojenia jednej bytosti k druhej. Mám na mysli úctu a rešpekt kde nie som Ja, ale sme my.

Pri akte zasvätenia, keď Anubis pristúpil ku mne, uvedomila som si že ho nedokážem vnímať a vidieť inak len fyzickým zrakom, a tak to bolo aj keď som sa rozhliadla okolo seba. Takže niekde asi nastala chyba vo mne v mojom vnímaní a chápaní svojho domova.
Použijem metaforu, so svojou dcérou máme vzájomné puto, prepojenie, ktoré sa nezmenší ani keď sa napr. hádame, pretože pramení priamo z našich duší, z našich bytostí. A presne takto chcem mať puto so Selekciou ako s bytosťou a aj z každým jej členom. Myslím, že práve to vzájomné prepojenie je dôležitejšie, ako to kto čo vie ovláda na čo má danosť atd… to všetko sa dá natrénovať, ale vidieť v sebe navzájom bytosti to natrénovať nejde, to proste musí prísť z nášho vnútra a to sa stane až vtedy keď sa spojíme s vlastnou bytosťou.

A na záver ak dovolíte poďakovania:
Moja hlboká poklona a úcta všetkým, ktorí ceremoniál pripravovali a aj tím ktorí sa ho zúčastnili. Bol to pre mňa zážitok, ktorý sa dotkol mojej duše, mojej bytosti.
Zvláštne poďakovanie patrí mojím spolužiakom kolegom za tie dva roky mi pomohli naozaj veľmi veľa.
Môjmu učiteľovi Veľmajstrovi Ascherovi ďakujem, pretože bez neho by moja cesta bola oveľa ťažšia.
Veľkňazom, Tara, Ašarat, Anubis za všetko ďakujem.

Tagy: čierna mágia, Mágia, výučba mágie, zasvätenie v mágii