Úvodom

Tento príspevok je o niečo dlhší než moje bežné príspevky. Tentoraz som ho však nechcel skracovať iba preto, aby sa čítal rýchlejšie. Téma, o ktorej píšem, je pre mňa príliš osobná a zároveň príliš dôležitá na to, aby som z nej vybral iba niekoľko myšlienok.

Chcel som v ňom zachytiť čo najviac z toho, nad čím premýšľam, keď uvažujem o budúcnosti Selekcie. O jej vývoji, tradícii, mojich učiteľoch, mágii, ktorú som od nich dostal, o tom, čo sme počas rokov vytvorili my, ale predovšetkým o ľuďoch, ktorí raz prídu po nás.

Preto vás prosím, aby ste mi tentoraz odpustili jeho dĺžku. Niektoré myšlienky jednoducho potrebujú viac priestoru, ak ich človek nechce iba vysloviť, ale chce ich aj skutočne dopovedať.

A možno práve pri téme, aká bude Selekcia v deň, keď ma raz budú sprevádzať na mojej poslednej ceste, som cítil potrebu povedať všetko, čo k nej dnes povedať chcem.

Keď premýšľam o budúcnosti Selekcie

Niekedy premýšľam nad vecami, na ktoré neexistuje jednoduchá odpoveď. A čím som starší, tým častejšie sa moje myšlienky neobracajú iba k minulosti Selekcie, ale aj k jej budúcnosti.

Často uvažujem nad tým, aká bude Selekcia raz, keď tu už nebudem, – keď ma raz budete sprevádzať na mojej poslednej ceste.

Aká bude v deň, keď ma moji kolegovia budú sprevádzať na mojej poslednej ceste? A aká bude o desať, dvadsať či päťdesiat rokov neskôr?

Nie je to úvaha o smrti. Smrť považujem za prirodzenú súčasť života a počas svojej magickej cesty som sa jej venoval azda viac než väčšine iných tém.

Je to predovšetkým úvaha o čase, zmene a pokračovaní diela, ktoré nikdy nemôže zostať navždy také, aké ho poznáme dnes.

Selekcia sa menila vždy

Keď sa obzriem späť, uvedomujem si, že ani dnešná Selekcia už nie je tou Selekciou, ktorá vznikala pred desaťročiami.

Menili sa ľudia. Menili sa podmienky. Menili sa možnosti komunikácie, spôsob výučby i svet okolo nás.

Zmenila sa aj samotná vnútorná štruktúra Selekcie. V roku 2013 sme pristúpili k jej výraznej zmene, pretože sa menila doba a my sme nemohli zostať stáť na mieste. To, čo vyhovovalo Selekcii v jednom období jej existencie, už nemuselo zodpovedať potrebám obdobia nasledujúceho.

Nebolo to odmietnutie našej minulosti ani tradície. Práve naopak. Bola to snaha umožniť Selekcii, aby mohla ďalej fungovať a rozvíjať sa v podmienkach novej doby.

Tradícia totiž podľa mňa neznamená, že všetko musí zostať navždy nezmenené. Tradícia môže prežiť práve preto, že dokáže rozpoznať, čo je potrebné zachovať a čo je potrebné zmeniť.

A myslím si, že aj toto je skúsenosť, ktorú by sme mali odovzdať tým, ktorí raz prídu po nás.
Možno aj oni budú stáť pred okamihom, keď si budú musieť povedať: doba sa posunula a Selekcia sa musí posunúť spolu s ňou.

Prišli počítače, internet, sociálne siete, video hovory a dnes umelá inteligencia. Veci, ktoré by ešte pred niekoľkými desaťročiami pôsobili ako fantastika, sú dnes bežnou súčasťou nášho života.

Keď Selekcia vznikala, internet bol u nás ešte len čerstvo narodeným bábätkom. Len málokto ho používal a ešte menej ľudí si dokázalo predstaviť, ako zásadne raz zmení náš každodenný život. Mobilný telefón nebol samozrejmosťou, sociálne siete neexistovali a predstava, že budeme viesť výučbu alebo rozhovor s človekom vzdialeným stovky či tisíce kilometrov a pritom sa navzájom vidieť na obrazovke, patrila skôr do sveta fantastiky.

A dnes? Internet nosíme prakticky neustále vo vrecku. Informáciu, ktorú sme kedysi hľadali celé dni alebo týždne v knihách, dokážeme nájsť za niekoľko sekúnd. Môžeme komunikovať s človekom na druhom konci sveta, máme prístup k obrovskému množstvu literatúry a dnes už vstúpila do nášho života aj umelá inteligencia.

Pamätám si obdobie, keď naši členovia cestovali na výučbu stovky kilometrov. Prichádzali autom či autobusom dokonca z Bonnu alebo Berlína, aby mohli osobne sedieť s nami v učebni a zúčastniť sa výučby. Bola to cesta, ktorá si vyžadovala čas, peniaze, plánovanie a neraz aj značnú dávku odhodlania.

Dnes môže ten istý človek zostať stovky kilometrov ďaleko, zapnúť počítač a o niekoľko okamihov je prostredníctvom videohovoru pri výučbe s nami. Samozrejme, fyzicky v našej učebni nesedí, ale môže učiteľa vidieť, počuť, komunikovať s ním, pýtať sa a bezprostredne reagovať takmer tak, akoby sedel priamo pred ním.

To je obrovská zmena, ktorú sme kedysi nemali k dispozícii. A zároveň je to krásny príklad toho, prečo sa musí spolu s dobou meniť aj spôsob, akým odovzdávame magické poznanie.

Keby sme totiž trvali na tom, že jediná správna výučba je tá, pri ktorej musí žiak precestovať stovky kilometrov a fyzicky sedieť pred učiteľom len preto, že sme to tak robili kedysi, nechránili by sme tradíciu. Iba by sme odmietali možnosti, ktoré nám priniesla nová doba.

A možno o niekoľko desaťročí budú mať naši nasledovníci možnosti výučby, ktoré dnes považujeme za rovnako nepredstaviteľné, ako by bol pre nás kedysi dnešný videohovor.

Za čas existencie jednej Selekcie sa teda svet zmenil spôsobom, ktorý by sme si pri jej vzniku sotva dokázali predstaviť.

A keď sa svet dokázal takto zásadne zmeniť za niekoľko desaťročí, ako bude vyzerať o ďalších päťdesiat či sto rokov?

Neviem.

A práve preto nemôžeme vedieť ani to, aká presne bude mágia budúcnosti a aké možnosti budú mať mágovia, ktorí vtedy povedú Selekciu.

Môžeme im však zanechať poznanie, skúsenosti a pevné základy – a dôveru, že s nimi dokážu naložiť podľa potrieb svojej doby.

A napriek tomu Selekcia zostala Selekciou.

Práve preto si myslím, že najväčšou chybou by bolo predstavovať si jej budúcnosť ako dokonale zakonzervovaný obraz dneška.

Taká budúcnosť ani nie je možná.

Každá doba zanechá svoju stopu

Budúci mágovia budú žiť v inom svete, než v akom žijeme my.

Ja sám som mal možnosť zažiť ešte obdobie Anách a mágiu doby, ktorá bola úplne iná než tá dnešná. Bola to doba bez internetu, mobilných telefónov a všetkých technológií, ktoré dnes považujeme za samozrejmosť. Dokonca ani pevná telefónna linka nebola v každej domácnosti samozrejmosťou.

Mágia sa vtedy odohrávala v inom prostredí a v inom rytme života. Ľudia komunikovali inak, informácie sa získavali inak a aj možnosti samotnej magickej práce boli prispôsobené svetu, v ktorom sme žili.

Dnes si uvedomujem, že niektoré prvky tej starej mágie už prakticky nemáme kde použiť.
Nie preto, že by boli nesprávne alebo že by stratili svoju niekdajšiu hodnotu, ale jednoducho preto, že svet, pre ktorý vznikli, už neexistuje. Spôsob života sa zmenil natoľko, že niektoré techniky mágie zostali už iba spomienkou na určitú dobu.

A práve moja skúsenosť s Anách ma učí, že to isté sa raz môže stať aj s niektorými technikami, ktoré dnes v Selekcii považujeme za úplne prirodzené. Budúce generácie ich možno zachovajú, možno ich prispôsobia svojej dobe a možno niektoré prestanú používať úplne.

Nemusí to znamenať zánik mágie. Môže to byť jednoducho dôsledok toho, že mágia, rovnako ako človek, existuje v konkrétnom svete a konkrétnej dobe.

„Budú mať k dispozícii technológie, ktoré si dnes možno ani nedokážeme predstaviť…“

Budú inak komunikovať, inak získavať informácie a možno aj inak pristupovať k vzdelávaniu.

A bolo by zvláštne očakávať, že mágia zostane týmto zmenám úplne nedotknutá.

Veď ani my dnes nepraktizujeme mágiu presne tak, ako ju praktizovali ľudia pred stovkami rokov.
Používame ich poznatky, symboly, skúsenosti a myšlienky, ale žijeme vo svojej dobe.

Pokojne by som túto zmenu prirovnal k starovekému Egyptu. Aj tam existovali náboženské, rituálne a magické praktiky úzko späté so spôsobom života vtedajšej spoločnosti, s jej vierou, chrámami, kňazstvom, panovníkom i predstavou o svete a posmrtnom živote.

Čo z tejto živej praxe zostalo dnes? Zachovali sa texty, symboly, pamiatky a poznanie, vďaka ktorým sa o nej môžeme veľa dozvedieť. Ale svet, v ktorom tieto praktiky prirodzene žili a plnili svoju pôvodnú úlohu, už dávno neexistuje. Nemôžeme jednoducho preniesť človeka dnešnej Európy do spoločnosti starovekého Egypta a očakávať, že bude žiť a praktizovať mágiu presne tak ako človek pred tisíckami rokov.

A neznamená to, že vtedajšie praktiky boli zlé. Patrili svojej dobe. Tá však pominula a spolu s ňou sa zmenili podmienky, v ktorých človek žije.

Rovnako sa raz môže budúcnosť pozerať aj na niektoré naše dnešné magické postupy. Možno zostanú zaznamenané v knihách a archívoch ako svedectvo toho, ako sme pracovali my, ale praktický život ich už nebude potrebovať alebo ich nebude možné používať rovnakým spôsobom.

Mágia môže niesť poznanie minulosti, ale nemôže v minulosti uviaznuť, ak chce zostať živá.

Rovnako budú musieť žiť vo svojej dobe aj tí, ktorí prídu po nás.

Preto si viem predstaviť, že raz bude Selekcia využívať prostriedky, ktoré by nám dnes pripadali nezvyčajné. Možno sa zmení spôsob výučby. Možno technológie umožnia veci, ktoré dnes nedokážeme uskutočniť. A možno niektoré dnešné postupy budú budúcim generáciám pripadať rovnako archaické, ako nám dnes pripadajú niektoré metódy našich dávnych predchodcov.

Nemám s tým problém.

Vývoj nie je nepriateľom tradície.

Problém by nastal až vtedy, keby sme si vývoj pomýlili so stratou vlastnej identity.

Čo sa môže zmeniť a čo by zostať malo?

Toto je pre mňa asi najdôležitejšia otázka.

Nechcem, aby budúci veľkňazi Selekcie iba opakovali moje rozhodnutia preto, že ich kedysi urobil Ašarat.

Nechcem, aby zo Selekcie vzniklo múzeum mojej práce.

Každý človek, ktorý ju raz povedie, bude mať svoju osobnosť, svoje skúsenosti, svoje názory a vlastnú predstavu o jej smerovaní.

A tak je to správne.

Ak niekomu raz odovzdáme zodpovednosť, musíme mu zároveň umožniť, aby tú zodpovednosť skutočne niesol. Nemôžeme od neho očakávať, že bude iba vykonávateľom rozhodnutí človeka, ktorý tu už dávno nie je.

Ale sú veci, ktoré podľa mňa tvoria samotnú podstatu Selekcie.

Úcta k človeku.
Slobodné rozhodovanie.
Zodpovednosť za vlastné konanie.
Rešpektovanie hraníc druhého človeka.
Seriózne vzdelávanie namiesto rýchlych návodov na „moc“.
Ochota skúmať, pochybovať a overovať.

A vedomie, že mág nemá byť človekom, ktorý stojí nad ostatnými, ale človekom, ktorý nesie väčšiu zodpovednosť za to, čo robí.

Techniky sa môžu meniť.
Organizačná štruktúra sa môže meniť.
Môžu sa meniť aj zákony Selekcie, pretože aj tie vznikajú pre potreby konkrétnej doby a spoločenstva, ktoré v nej žije. To, čo je správne a potrebné dnes, nemusí v rovnakej podobe vyhovovať Selekcii o päťdesiat či sto rokov.
Spôsob výučby sa môže meniť.
Dokonca aj niektoré naše dnešné názory môžu budúce generácie prehodnotiť.

Nemeniť by sa však mala samotná podstata hodnôt, na ktorých Selekcia stojí.

A podľa mňa je to nielen prirodzené, ale aj potrebné. Keby sme sa totiž iba riadili knihami mágie, ktoré vytvorili ľudia pred nami, a celé generácie by sme iba opakovali to, čo niekto vo svojej dobe napísal a vytvoril, nikam by sme sa neposunuli. Boli by sme iba opakovačmi minulosti. Neposúvali by sme sa ďalej duševne, magicky ani emočne.

A práve v tom je veľký rozdiel medzi nami a ľuďmi, ktorí tieto knihy kedysi písali. Oni neboli iba opakovačmi svojich predchodcov. Hľadali, skúmali, experimentovali, premýšľali, získavali vlastné skúsenosti a vytvárali niečo nové. Tým posúvali dopredu nielen seba, ale aj samotnú mágiu.

Keby iba opakovali to, čo vytvorili generácie pred nimi, mnohé knihy, školy, systémy a techniky, ktoré dnes považujeme za súčasť magickej tradície, by možno nikdy nevznikli.

Opakovač môže dokonale ovládať to, čo vytvoril niekto pred ním, ale samotnú mágiu tým nikam neposúva. Tvorca na poznaní svojich predchodcov stavia, pridáva vlastnú skúsenosť a zanecháva ďalší stupeň, z ktorého môžu raz vychádzať tí, ktorí prídu po ňom.

Preto podľa mňa skutočná úcta k starým majstrom nespočíva v tom, že ich budeme donekonečna kopírovať. Spočíva aj v tom, že budeme mať odvahu urobiť to, čo robili oni – pokračovať v hľadaní a posunúť poznanie svojej doby zase o kúsok ďalej.

Knihy a učenie našich predchodcov nám môžu dať základy, skúsenosti a poznanie, z ktorého môžeme vychádzať. Nemali by sa však stať hranicou, za ktorú sa už nikto neodváži vykročiť. Veď aj to, čo dnes nazývame starou mágiou, musel kedysi niekto vytvoriť, vyskúšať, rozvinúť a odovzdať ďalším.

A nezabúdajme na jednu podstatnú vec – vo svojej dobe to nebola stará mágia. Bola to moderná mágia a ľudia, ktorí ju vytvárali, boli modernými mágmi svojej doby. Pracovali s poznaním, skúsenosťami a možnosťami, ktoré mali k dispozícii, a pokúšali sa posunúť ich ďalej.

Až plynutie času z ich modernej mágie urobilo to, čo dnes nazývame starou mágiou.

Rovnako aj naša dnešná moderná mágia bude raz pre niekoho starou mágiou. A možno práve preto máme povinnosť nezanechať budúcim generáciám iba to, čo sme sami dostali, ale pokúsiť sa k tomu pridať aj niečo vlastné.

Pretože ak by každý mág iba opakoval svojich predchodcov, nikdy by nevzniklo nič, čo by ďalšie generácie mohli raz nazvať starou mágiou.

Práve preto som už v jednom zo svojich predchádzajúcich príspevkov, ktorý som uverejnil
20. júla 2026 pod názvom „Moja Kniha mágie a učenie mágie musia ostať živé, ak chcú niečo živé priniesť“, napísal myšlienku, ktorú považujem za veľmi dôležitú: Kniha mágie musí zostať živá, ak chce niečo živé priniesť.

A rovnako to podľa mňa platí o mágii ako takej.

Existujú stovky kníh o mágii. Môžeme ich študovať, môžeme sa z nich učiť a môžeme si vážiť poznanie ľudí, ktorí ich napísali. Ale ak mág zostane iba pri ich opakovaní a nikdy sa nepokúsi získané poznanie rozvíjať, overovať vlastnou praxou a posúvať ďalej, potom sa prestáva vyvíjať. A mág, ktorý sa prestane vyvíjať, začne stagnovať.

Preto dúfam, že ani budúce generácie Selekcie nebudú moje knihy vnímať ako niečo, čo sa nesmie meniť, dopĺňať alebo ďalej rozvíjať. Oveľa viac by ma potešilo, keby z nich vychádzali, ale zároveň dokázali vytvoriť niečo vlastné a odovzdať Selekciu ďalšej generácii o kus bohatšiu, než ju sami dostali.

Preto dúfam, že ani budúce generácie Selekcie nebudú moje knihy vnímať ako niečo, čo sa nesmie meniť, dopĺňať alebo ďalej rozvíjať. Myslím tým predovšetkým Knihu mágie I., ktorú som vždy chápal ako živé dielo. Má sa vyvíjať spolu s poznaním, skúsenosťami a praktickou mágiou ďalších generácií.

Oveľa viac by ma potešilo, keby z nej budúci mágovia vychádzali, ale zároveň dokázali vytvoriť niečo vlastné a odovzdať Selekciu ďalšej generácii o kus bohatšiu, než ju sami dostali.

Dnes má moja autorská Kniha mágie I. približne 1 300 strán formátu A4. Je to veľa, ale vôbec to nemusí byť jej konečný rozsah. Možno k nej ďalšie generácie pridajú svoje vlastné stránky, nové poznatky, skúsenosti a techniky, ktoré my dnes ešte nepoznáme alebo ich ani poznať nemôžeme.

A práve to by som považoval za správne. Nechcel by som, aby raz niekto povedal: „Kniha má 1 300 strán, Ašarat ju takto zanechal a už sa jej nikto nesmie dotknúť.“ Práve naopak. Bol by som rád, keby sa o mnoho rokov dalo povedať, že časť tejto knihy napísala moja generácia, ďalšie stránky pridala generácia po nás a ďalšie zase tí, ktorí prišli po nej.

Potom by Kniha mágie I. nebola iba mojou knihou. Stala by sa skutočnou živou knihou Selekcie, do ktorej jednotlivé generácie vkladajú poznanie svojej doby a odovzdávajú ju ďalej bohatšiu, než ju samy prevzali.

A možno práve počet strán, ktorý bude mať o sto rokov, nebude najdôležitejší. Dôležitejšie bude, koľko generácií mágov do nej dokázalo pridať niečo skutočne vlastné a hodnotné.

Pri Knihe mágie II. by som bol podstatne opatrnejší. Dnes ju vnímame inak a jej obsah nepovažujem za niečo, čo by sa malo meniť podľa momentálnych názorov či potrieb každej generácie.

Ale celý tento článok je vlastne o priznaní si jednej skutočnosti: neviem, ako bude vyzerať svet ani mágia o päťdesiat či sto rokov. A preto nechcem ani budúcim generáciám odkazovať, že nesmú nikdy prehodnotiť niečo iba preto, že Ašarat kedysi povedal, že to má zostať nemenné.

Možno o mnoho desaťročí dospejú k záveru, že aj niektoré časti Knihy mágie II. potrebujú nový pohľad. Ak sa tak stane na základe poznania, skúseností a zodpovednej práce, a nie iba preto, že je jednoduchšie staré zahodiť než mu porozumieť, budú na to mať rovnaké právo, aké sme mali my, keď sme rozvíjali mágiu, ktorú nám odovzdali naši učitelia.

Napokon aj samotná existencia Knihy mágie II., ktorá má rozsah 820 strán A4 je určitým dôkazom toho, že človek môže svoje rozhodnutia v priebehu času prehodnotiť. Pôvodne som totiž techniky, ktoré sú dnes jej súčasťou, vôbec nechcel sprístupniť širšiemu okruhu mágov.
Vzhľadom na ich náročnosť a možné nebezpečenstvo som ich plánoval zanechať iba konkrétnym ľuďom a to Tare a Thanatosovi, o ktorých som bol presvedčený, že sú pripravený ich pochopiť a niesť zodpovednosť za ich používanie.

Lenže čas plynul, menila sa doba, menila sa Selekcia a menil sa aj môj pohľad. Postupne som dospel k názoru, že väčším rizikom než ich zodpovedné zachovanie by mohlo byť to, že by spolu s niekoľkými ľuďmi jedného dňa jednoducho zmizli. Aj preto som napísal Knihu mágie II. a jej obsah som rozdelil a zapečatil podľa jednotlivých úrovní – Veľmajster, Kňaz a Veľkňaz. Týmto spôsobom som umožnil prístup k príslušným častiam aj ďalším kolegom, ktorí už daný stupeň dosiahli. Ostatné časti pre nich zostávajú zapečatené a postupne, ako dosahujú zodpovedajúci stupeň, si môžu odpečatiť ďalšiu časť knihy. Tak sa poznanie zachováva pre budúcnosť, no zároveň zostáva chránené a sprístupňuje sa iba tým, ktorí dosiahli úroveň potrebnú na jeho pochopenie a zodpovedné používanie.

Tak, ako vidíte zmenil som svoje pôvodné rozhodnutie a vznikla Kniha mágie II.

Nepovažujem túto zmenu názoru za popretie toho, čomu som veril predtým. Vtedajšie rozhodnutie malo svoje dôvody a vtedajší Ašarat ho považoval za správne. Neskôr som však mal viac skúseností, videl som ďalší vývoj Selekcie a dospel som k inému záveru.

A možno je práve toto dôležitý odkaz aj pre tých, ktorí raz budú rozhodovať po nás: zodpovednosť neznamená za každú cenu zotrvať pri rozhodnutí len preto, že sme ho kedysi urobili.
Niekedy znamená mať odvahu prehodnotiť ho, ak sa zmenili okolnosti a máme na to vážne dôvody.

Preto by bolo zvláštne, keby som ja sám počas svojho života mohol meniť pohľad na vlastné dielo, ale budúcim generáciám by som odkázal: „Vy už na to právo nemáte.“

A možno práve v tom spočíva skutočné odovzdanie Selekcie ďalšej generácii: neodovzdať jej iba knihy, ale aj dôveru, že raz bude vedieť rozhodovať bez nás.

Ale ak by sa pri tomto vývoji stratili základné hodnoty, na ktorých Selekcia stojí, potom by zostala možno organizácia s rovnakým názvom, rovnakým znakom a rovnakou históriou – ale už by to nebola Selekcia, ktorú sme budovali.

Budú ma raz vôbec poznať?

Aj nad tým niekedy premýšľam.

Dnes ma poznajú ľudia, ktorí so mnou roky pracovali, sedeli pri jednom stole, diskutovali, nesúhlasili so mnou, smiali sa so mnou a niekedy sa so mnou možno aj pohádali.

Poznajú človeka.

Ale čo bude o päťdesiat rokov?

Možno už zostane iba meno v Kronike.
Fotografia.
Knihy.
Staré články.
Rozhodnutia, pri ktorých už nikto nebude poznať okolnosti ich vzniku.

A možno bude niektorý budúci žiak čítať moje texty a hovoriť si:

„Prečo to ten Ašarat robil práve takto?“

A možno s niečím nebude súhlasiť.

Dúfam, že nebude.

Pretože ak budúce generácie iba bez rozmýšľania opakujú všetko, čo sme napísali my, potom sme ich nenaučili myslieť.

A ja by som bol oveľa radšej, keby sa ma raz niekto pokúsil pochopiť, než keby ma začal nekriticky nasledovať.

Nechcem po sebe pomník

Nikdy som Selekciu nevnímal ako pomník jednému človeku.

Selekcia vznikala prácou mnohých ľudí. Každý, kto v nej zanechal kus svojej práce, skúseností a poznania, sa stal súčasťou jej príbehu.

Dôkazom toho je dnes aj vyše sedemdesiat odborných magických prác, ktoré dnes v Selekcii máme.
Koľko ich bude v čase, keď ma raz budú sprevádzať na mojej poslednej ceste? Neviem. Verím však, že ich bude omnoho viac.

A ich hodnotu nevidím iba v ich počte. Pre mňa je oveľa dôležitejšie, že nejde o kompiláty toho, čo napísali iní autori. Sú to osobné práce mágov, ktorí niečo študovali, skúmali, prakticky overovali, premýšľali nad tým a napokon svoje poznanie spracovali tak, aby po nich mohlo zostať aj pre ďalších.

Dnes nie je problém pripojiť sa na internet a za krátky čas si stiahnuť desiatky či stovky kníh o mágii. Môžeme tak zhromaždiť obrovskú knižnicu a pritom sme sami do poznania mágie nepriniesli vôbec nič nové.

Umením nie je zhromažďovať to, čo vytvorili iní. Je to samozrejme dôležité zhromažďovať a študovať to, čo vytvorili iní. Umením však je na získanom poznaní postaviť niečo vlastné.

Napísať odbornú magickú prácu, v ktorej mág zachytí svoje skúsenosti, poznanie, vlastný výskum alebo nový pohľad na určitú oblasť mágie, znamená zanechať po sebe niečo viac než iba meno v zozname členov.

Taký človek bol mágom Selekcie svojej doby. Žil jej život, podieľal sa na jej vývoji a svojou prácou vytvoril ďalšiu možnosť pre tých, ktorí prídu po ňom.

A nezabúdajme ani na to, že nie každý človek má dar písať. Nie každému ide ľahko preniesť svoje skúsenosti, myšlienky a poznanie na papier. Niekto dokáže počas života napísať desiatky odborných prác, iný možno iba jednu.

Ale ak človek, pre ktorého písanie nie je prirodzené, prekoná sám seba a zanechá po sebe hoci len jednu vlastnú odbornú magickú prácu, aj to si zaslúži našu úctu.

Pretože nezáleží iba na množstve strán ani na počte napísaných prác. Dôležité je, že sa pokúsil časť svojho poznania a skúseností zachytiť a odovzdať tým, ktorí prídu po ňom.

Možno práve jeho jedinú prácu otvorí o päťdesiat rokov mág, ktorý jej autora nikdy nepoznal.
Napriek tomu sa prostredníctvom nej stretne s jeho myšlienkami, skúsenosťami a mágiou doby, v ktorej žil.

A vtedy po človeku nezostane iba meno v Kronike. Zostane po ňom aj kúsok jeho vlastného poznania.

Takýmto spôsobom každý mág, ktorý po sebe zanechá vlastnú prácu, zanecháva zároveň malú časť seba a života Selekcie svojej doby budúcim generáciám mágov.

A práve toto považujem za jeden z najkrajších odkazov, ktoré môže mág Selekcii zanechať.

Možno raz niekto otvorí odbornú prácu človeka, ktorý tu už desaťročia nebude, a nájde v nej myšlienku, od ktorej sa sám odrazí. Rozvinie ju, doplní vlastnou skúsenosťou a posunie zase o krok ďalej.

Vtedy poznanie nezomiera spolu so svojím autorom. Žije ďalej.

A možno práve takto bude raz žiť aj Selekcia – nie ako zbierka starých textov a spomienok na ľudí, ktorí tu kedysi boli, ale ako neustále pokračujúca práca mnohých generácií mágov, z ktorých každá do nej vloží niečo zo seba a zanechá svoj vlastný odkaz tým, ktorí prídu po nej.

Ja som mal možnosť stáť pri mnohých dôležitých udalostiach jej histórie a niesol som za jej smerovanie veľkú časť zodpovednosti.

Ale Selekcia nie som ja.

A práve schopnosť pokračovať bezo mňa bude raz jedným z najdôležitejších dôkazov, že sme ju vybudovali správne.

Spoločenstvo, ktoré stojí iba na jednom človeku, zomiera spolu s ním.

Spoločenstvo, ktoré stojí na myšlienkach, hodnotách, poznaní a ľuďoch schopných prevziať zodpovednosť, môže pokračovať.

Raz príde deň, keď už rozhodovať nebudem

Neviem, kedy ten deň príde.
A ani to nepotrebujem vedieť.

Raz však príde chvíľa, keď budú o budúcnosti Selekcie rozhodovať ľudia, ktorí dnes možno ešte len začínajú svoju cestu. A možno dokonca ľudia, ktorí sa ešte ani nenarodili.

Budú robiť dobré rozhodnutia.
Budú robiť aj chyby.

Tak ako sme ich robili my.

Možno sa vydajú cestami, ktoré by som si ja nevybral. Možno niektoré moje rozhodnutia zmenia. Možno niektoré veci, ktoré dnes považujeme za samozrejmé, úplne opustia.

A ak pritom zachovajú to najpodstatnejšie, budem to považovať za prirodzené pokračovanie vývoja.

Pretože od budúcnosti nemôžeme žiadať, aby bola kópiou minulosti.

Môžeme iba dúfať, že pochopí, prečo sme niektoré veci považovali za dôležité.

A keď ma raz budú sprevádzať na poslednej ceste a Selekciu už povedie Tara…

Možno tam budú stáť kolegovia, ktorých dnes poznám.
Možno medzi nimi budú ľudia, ktorých dnes ešte nepoznám.

A potom sa vrátia domov.

Na druhý deň vyjde slnko, ľudia pôjdu do práce, svet bude pokračovať a Selekcia bude musieť pokračovať tiež.

A presne tak by to malo byť.

Neželal by som si, aby sa mojím odchodom uzavrela jedna veľká kniha a niekto povedal:

„Ašaratovou smrťou sa príbeh Selekcie skončil.“

Oveľa radšej by som bol, keby niekto otvoril ďalšiu prázdnu stranu a povedal:

„Pokračujeme. Aj napriek tomu, že tu Ašarat už nie je. Pokračujeme v tom, čo spolu s ostatnými vybudoval, ale budeme písať už svoju vlastnú kapitolu príbehu Selekcie.“

Nie preto, aby zachovali Ašarata.

Ale preto, aby zachovali a ďalej rozvíjali to dobré, čo vytvorili generácie ľudí pred nimi.

Veď aj my, ktorí tvoríme Selekciu v čase, keď píšem tieto slová, sme nositeľmi viac než tristo ročnej známej tradície Spoločenstiev Mágie. Tradície, ktorej niť sa napriek všetkým zmenám, udalostiam a ľuďom, ktorí počas stáročí prichádzali a odchádzali, až do dnešného dňa nepretrhla.

Aj keď priznávam, že v jednom období to bolo veľmi tesné. Z pôvodných členov Spoločenstva Anách som dnes zostal posledným žijúcim členom a zároveň jeho Najvyšším Veľkňazom. Istý čas tak tá pomyselná niť minulosti prechádzala už iba cez jediného človeka.

Dnes však môžem s pokojom povedať, že ani Anách už nestojí iba na mne. Aj do jeho vnútra prišli noví členovia, ktorí sa stali ďalšími nositeľmi jeho odkazu, poznania a pamiatky na spoločenstvo, ktoré bolo súčasťou našej histórie dávno pred vznikom dnešnej Selekcie.

A práve v tom vidím skutočný význam kontinuity. Tradícia nemôže zostať uzavretá v poslednom žijúcom pamätníkovi. Musí byť odovzdaná ďalej, pretože inak by spolu s ním jedného dňa zanikla.

Dnes už teda viem, že keď raz odídem aj ja, nebude to znamenať, že spolu so mnou odíde Anách alebo sa pretrhne niť, ktorú som dostal od svojich učiteľov. Už ju nedržím sám. Držia ju aj ďalší.

A presne to isté si želám aj pre Selekciu.

A priznávam, že na to môžeme byť právom hrdí.

Nie preto, že by samotné stáročia robili našu mágiu lepšou než mágiu kohokoľvek iného.
Hodnota tradície predsa nespočíva iba v jej veku. Je predovšetkým v tom, že každá generácia dokázala prevziať niečo od tej predchádzajúcej, niečo vlastné k tomu pridať a odovzdať to ďalej.

Dnes držíme túto pomyselnú niť my v Selekcii a súčasne s ňou pokračuje ďalej aj niť Anách.

Pred nami ju držali iní a po nás ju budú držať ďalší.

A ja verím, že ani mojou poslednou cestou sa táto niť nepretrhne. Verím, že bude pokračovať ešte veľmi dlho a že raz budú mágovia Selekcie hovoriť o našej dnešnej dobe rovnako, ako my dnes hovoríme o generáciách, ktoré stáli na začiatku tejto tradície.

My sme totiž iba jedným článkom reťaze. Našou úlohou nie je byť jej posledným článkom, ale odovzdať ju ďalej.

Možno bude Selekcia budúcnosti veľmi odlišná od tej dnešnej.

A možno keby som ju mohol vidieť o sto rokov, nad niektorými vecami by som nechápavo krútil hlavou.

Ale keď nad tým premýšľam, pravdepodobne by dnes rovnako nechápavo krútili hlavou aj moji učitelia. A azda najviac jeden z mojich učiteľov, ktorý ma výrazne viedol na mojej ceste mágie.
Žili totiž v inej dobe a poznali inú mágiu. Svet, v ktorom pracovali oni, bol v mnohom úplne odlišný od sveta, v ktorom žijeme a praktizujeme mágiu dnes.

Možno by sa čudovali technológiám, ktoré používame. Možno spôsobu, akým dnes komunikujeme a odovzdávame poznanie. A možno by sa pozastavili aj nad niektorými technikami a názormi, ktoré sme počas rokov rozvinuli alebo zmenili.

A mali by na to dôvod. Ja som totiž vyrastal v úplne inom spôsobe výučby mágie. Mnohé z toho, čo som sa od svojich učiteľov dozvedel, som si musel jednoducho zapamätať. Nemal som k dispozícii dnešné množstvo písomných materiálov, ku ktorým by som sa mohol kedykoľvek vrátiť. Musel som počúvať, učiť sa a spoliehať sa predovšetkým na vlastnú pamäť.

Dnešní kolegovia a žiaci Selekcie sú už v úplne inej situácii. Majú k dispozícii knihy a práce, ktoré som počas rokov napísal ja, ale aj odborné práce ďalších kolegov. To, čo sa kedysi odovzdávalo prevažne osobne a človek si to musel uchovať vo vlastnej pamäti, dnes môže zostať zaznamenané a dostupné aj ďalším generáciám.

Pre mňa je to obrovská zmena. A pre mojich učiteľov by takáto možnosť v časoch mojej mladosti pravdepodobne patrila takmer do roviny science fiction.

Predstavme si ten rozdiel. Ja som si musel poznanie zapamätať, aby som ho nestratil.
Dnešný žiak ho môže študovať, vrátiť sa k nemu po rokoch, porovnávať jednotlivé práce a potom na tomto základe vytvárať svoje vlastné poznanie.

A práve toto je podľa mňa aj jeden z dôkazov, prečo nemá význam snažiť sa udržať mágiu v podobe jednej konkrétnej doby. Zmenili sa nielen technológie. Zmenili sa aj možnosti, akými dokážeme magické poznanie uchovávať, študovať a odovzdávať tým, ktorí prídu po nás.

A kto vie, možno o sto rokov budú naši dnešní nasledovníci hovoriť o našich knihách, počítačoch a spôsoboch výučby s rovnakým úsmevom, s akým sa my dnes pozeráme na svet, v ktorom som sa mágiu učil ja.

A predsa si nemyslím, že by to znamenalo, že sme zradili to, čo nás učili.

Keby som celý život iba opakoval svojich učiteľov, potom by som vlastne nenaplnil to najdôležitejšie, čo mi odovzdali – schopnosť ďalej hľadať, skúmať, premýšľať a rozvíjať mágiu vlastnej doby.

Ja som dostal určitú mágiu od svojich učiteľov. Niečo z nej som zachoval, niečo sme počas ďalších desaťročí rozvinuli novým smerom a niektoré postupy sa postupne prestali používať.

Nie preto, že by boli zlé alebo že by som ich považoval za nesprávne. Vo svojej dobe mali svoje miesto, význam a opodstatnenie. Zmenila sa však doba a predovšetkým spôsob života človeka natoľko, že niektoré z týchto postupov už dnes jednoducho nemožno používať tak, ako ich používali moji učitelia a ako som sa ich kedysi učil ja.

To však podľa mňa neznižuje ich hodnotu. Zostávajú súčasťou našej histórie a dokazujú, ako mágia reagovala na podmienky sveta, v ktorom vtedy ľudia žili.

Mágia totiž neexistuje mimo času a spoločnosti. Praktizuje ju konkrétny človek, ktorý žije v konkrétnej dobe a v konkrétnych podmienkach. Keď sa zásadne zmenia tieto podmienky, prirodzene sa musí meniť aj spôsob, akým niektoré časti mágie praktizujeme.

To však neznamená, že všetko, čo už dnes nedokážeme alebo nepotrebujeme prakticky používať, má byť zabudnuté. Niektoré zo starých techník som práve preto zachoval ako zaujímavosť a zároveň ako svedectvo o mágii inej doby vo svojej práci – Stratené umenie predkov.

Považoval som za dôležité, aby nezmizli iba preto, že ich dnešný spôsob života vytlačil z praktického používania. Aj ony sú súčasťou našej histórie a ukazujú, ako pracovali mágovia pred nami, v akých podmienkach žili a akými cestami sa mágia postupne dostala až k nám.

Možno ich už nikdy nikto nebude používať spôsobom, akým sa používali kedysi. Ale aj poznanie techniky, ktorá patrí minulosti, má svoju hodnotu. Je to zachovaná stopa jednej etapy vývoja mágie.

A možno raz podobným spôsobom budú budúce generácie Selekcie uchovávať niektoré naše dnešné techniky – už nie preto, aby ich používali, ale preto, aby nezabudli, ako sme mágiu praktizovali my.

A presne rovnaké právo budú mať aj tí, ktorí prídu po nás. Možno raz odložia niektoré naše dnešné postupy. Nie preto, že sme ich vytvorili zle, ale preto, že svet, pre ktorý sme ich vytvárali, už bude minulosťou.

Preto ak by som mohol o sto rokov nazrieť do Selekcie a nad niečím nechápavo krútil hlavou, možno by som si nakoniec musel povedať:

„Veď presne toto sme robili aj my.“

Aj my sme totiž boli budúcnosťou našich učiteľov. A raz budeme minulosťou niekoho ďalšieho.

To však nie je podstatné.

Ak v nej zostane úcta k človeku, sloboda, zodpovednosť, poznanie, priateľstvo a skutočná túžba poctivo kráčať cestou mágie, potom budem vedieť, že napriek všetkým zmenám Selekcia zostala Selekciou.

A to je asi najviac, čo si človek, ktorý časť svojho života venoval jej budovaniu, môže od budúcnosti priať.

A presne to si prajem aj ja – aby taká bola Selekcia v deň, keď ma raz moji kolegovia budú sprevádzať na mojej poslednej ceste.

A aby Selekcia na druhý deň pokračovala ďalej.

PS:
V nasledujúcom príspevku sa zamyslím nad témou „Ži a nechaj žiť – prečo odlišná cesta mágie nemusí znamenať nepriateľstvo.“ Pozrieme sa na to, prečo nemusíme súhlasiť s cestou druhého človeka, aby sme dokázali rešpektovať jeho právo po nej kráčať.

 PS2:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk Začiatok formulára