Žijeme vo svete, v ktorom vedľa seba existujú miliardy ľudí a prakticky každý z nich sa na život pozerá trochu inak.

Máme rozdielne náboženstvá, filozofie, životné skúsenosti, hodnoty i predstavy o tom, čo je správne. Niekto verí v Boha, iný je ateista. Jeden človek hľadá odpovede vo vede, ďalší vo filozofii a niekto sa celý život venuje duchovnej alebo magickej ceste.

A dokonca ani ľudia, ktorí sa venujú mágii, nevnímajú mágiu rovnako.

Práve preto považujem toleranciu za jednu zo základných vlastností, ktoré by mal mág počas svojho života rozvíjať.

Nie preto, aby sa vzdal vlastného presvedčenia.
Nie preto, aby so všetkým súhlasil.

Ale preto, aby dokázal rešpektovať skutočnosť, že iný človek môže vidieť ten istý svet úplne inou optikou.

Mágia nikdy nebola jednou cestou

Keď sa pozrieme do histórie, nenájdeme jednu univerzálnu mágiu.

Nachádzame množstvo tradícií, škôl a systémov, ktoré vznikali v rozdielnych kultúrach a historických obdobiach. Hermetizmus, ceremoniálna mágia, kabalistické tradície, alchýmia, ľudová mágia, šamanizmus, prírodné systémy či rôzne novodobé magické školy sa od seba často výrazne odlišujú.

Dokonca aj dve spoločenstvá, ktoré vychádzajú z podobných základov, môžu po desaťročiach vlastného vývoja pracovať úplne odlišne.

Je to prirodzené.

Mágia totiž nie je nemenný predmet uložený niekde v skrini, ktorý jednotlivé generácie iba vyberajú a používajú rovnakým spôsobom.

Každá generácia prináša nové skúsenosti, nové otázky a často aj nové odpovede.

A každý mág do svojej práce vnáša časť seba.

Preto svojim kolegom neraz hovorím, že to, čo poznáme my v Selekcii, je v obrovskom svete mágie iba zrnkom piesku na Sahare.

Čím dlhšie sa mág učí, tým viac by podľa mňa mal chápať, aké obrovské množstvo toho ešte nepozná.

História nás učí, kam môže viesť presvedčenie o jedinej pravde

Nemusíme zostať iba pri mágii.

Stačí sa pozrieť na dejiny ľudstva.

Koľko konfliktov vzniklo preto, že jedna skupina ľudí bola presvedčená, že jej náboženstvo, filozofia, politické presvedčenie alebo predstava o svete je jediná správna?

Náboženské vojny, prenasledovanie inak zmýšľajúcich ľudí, potláčanie filozofických názorov či snaha umlčať človeka iba preto, že rozmýšľa inak, nám ukazujú, kam môže viesť strata tolerancie.

Paradoxom pritom je, že mnohé veľké náboženské a filozofické tradície hovoria o úcte k človeku, pokore, súcite alebo láske.

Problém často nevzniká v samotnom učení.

Vzniká vo chvíli, keď človek začne hovoriť:

„Ja vlastním pravdu a Ty ju musíš prijať.“

A pred týmto nebezpečenstvom nie je chránená ani mágia.

Dokážeme pripustiť, že nemusíme vedieť všetko?

Predstavme si niekoľkých mágov, ktorí pozorujú rovnaký jav.

Jeden ho vysvetlí pôsobením energií.
Druhý v ňom vidí symbolický proces.
Tretí použije vysvetlenie vlastnej magickej školy.
Štvrtý bude hovoriť o psychologických mechanizmoch.
A piaty povie, že v danom prípade vôbec nemusí ísť o magický jav.

Kto z nich má pravdu?

Možno jeden. Možno viacerí.

Možno každý opisuje iba inú časť toho istého problému.

A možno sa mýlia všetci.

Práve poslednú možnosť by sme podľa mňa nikdy nemali zo svojho uvažovania úplne odstrániť.

Mág môže mať za sebou desať, dvadsať alebo štyridsať rokov praxe a stále sa môže zmýliť.

Dlhoročná skúsenosť nám môže dať poznanie. Nemala by nám však dať presvedčenie o vlastnej neomylnosti.

Tolerancia nie je súhlas

Tolerancia sa niekedy nesprávne chápe ako povinnosť so všetkým súhlasiť.

Tak to nevnímam.

Ak niekto prezentuje názor, s ktorým zásadne nesúhlasím, mám právo povedať:

„Rozumiem Vášmu pohľadu, ale ja to na základe svojich skúseností vidím inak.“

A druhá strana má presne rovnaké právo povedať to mne.

Nemusíme jeden druhého presvedčiť.

Nemusíme po každej diskusii dospieť k spoločnému stanovisku.

Niekedy môže byť výsledkom veľmi dobrej diskusie jednoducho konštatovanie:

„V tomto sa nezhodneme.“

Ak si napriek tomu dokážeme podať ruku a rešpektovať sa, potom podľa mňa diskusia nesklamala.

Naopak.

Možno sme práve dokázali niečo omnoho dôležitejšie – že rozdielnosť názorov nemusí vytvoriť nepriateľstvo.

Veriaci, ateista a mág môžu sedieť pri jednom stole

Tolerancia mágov však podľa mňa nemôže končiť pri hraniciach magického sveta.

Ak žiadam rešpekt pre svoju cestu, musím byť pripravený rovnaký rešpekt prejaviť aj človeku, ktorý moju cestu vôbec neprijíma.

Katolík môže svet vnímať prostredníctvom svojej viery.
Budhista prostredníctvom vlastného duchovného učenia.
Ateista nemusí prijímať existenciu žiadnej nadprirodzenej reality.
Vedec môže požadovať empirické dôkazy.
Filozof sa môže pýtať na samotnú podstatu poznania.

A mág môže mať vlastnú skúsenosť, ktorú interpretuje prostredníctvom svojho systému.

Prečo by títo ľudia nemohli spolu sedieť pri jednom stole?

Nemusia sa presvedčiť navzájom.

Stačí, ak pochopia, že právo na vlastné presvedčenie, ktoré požadujem pre seba, musím priznať aj druhému človeku.

Aj veda mení svoje poznanie

Niekedy máme tendenciu hovoriť o svojom poznaní ako o definitívnom.

Dejiny nás však učia opatrnosti.

Aj vedecké poznanie sa vyvíja. Nie preto, že by veda bola nespoľahlivá, ale práve preto, že dokáže svoje závery preverovať, opravovať a spresňovať, keď pribudnú nové dôkazy.

To je vlastnosť, ktorú si podľa mňa môže osvojiť aj mág.

Nemusím zahodiť všetko, čomu som veril, len preto, že som stretol človeka s iným názorom.

Môžem však položiť otázku:

„Nemôže na tom, čo hovorí, predsa len niečo byť?“

Ak odpoveď znie nie, pokračujem ďalej.
Ak znie áno, možno som sa práve niečo naučil.

Iná magická škola nemusí byť konkurenciou

Toto považujem za veľmi dôležité najmä pri vzťahoch medzi magickými spoločenstvami.

Ak existuje iná škola mágie, nemusí byť automaticky konkurenciou.
Ak pracuje inak ako my, nemusí byť automaticky zlá.
A ak používa techniky, ktoré nepoznáme, nemusíme ich okamžite odsúdiť.

Môžeme sa pýtať.
Môžeme porovnávať.
Môžeme diskutovať.

A pokojne môžeme nakoniec povedať, že danú metódu vo svojom systéme používať nechceme.

Každé spoločenstvo má právo vytvoriť si vlastné hranice.

Problém nastáva až vtedy, keď svoje hranice začneme považovať za univerzálny zákon, ktorým chceme merať všetkých ostatných.

Kritika nie je nepriateľstvo

Tolerancia však nesmie viesť ani k opačnému extrému.

Nemôžeme sa báť povedať svoj názor len preto, aby sme nikoho neurazili.

Kritika má v mágii svoje miesto.

Ak s niečím nesúhlasím, môžem to povedať.
Ak v nejakom postupe vidím riziko, môžem naň upozorniť.
Ak niečomu nerozumiem, môžem klásť otázky.

Rovnako však musím byť pripravený na to, že niekto položí nepríjemnú otázku mne.

Rozhodujúci je spôsob, akým to urobíme.

Je rozdiel medzi slovami:

„S Vaším postupom nesúhlasím a toto sú dôvody, prečo ho vnímam inak.“

a slovami:

„To, čo robíte, je zlé a ja viem lepšie ako Vy, ako máte pracovať.“

Prvé môže viesť k poznaniu.

Druhé väčšinou vedie iba k obrane a konfliktu.

Tolerancia musí existovať aj vo vnútri spoločenstva

O tolerancii nemôžeme hovoriť iba smerom navonok.

Musí existovať aj medzi ľuďmi jednej magickej školy alebo spoločenstva.

Ani kolegovia nemusia so mnou vždy súhlasiť.

A ja by som ani nechcel, aby súhlasili.

Ak by ľudia okolo vedúceho predstaviteľa iba prikyvovali, potom by postupne prestali byť jeho kolegami a stali by sa iba publikom.

Kolega má pre mňa hodnotu aj preto, že mi môže povedať:

„Ašarat, podľa mňa sa mýliš.“

Môže ma upozorniť na problém.
Môže ma zastaviť pred rozhodnutím.
Môže vidieť niečo, čo som ja prehliadol.

A ak po zvážení jeho argumentov zistím, že mal pravdu, neuberie mi nič z autority, keď poviem:

„Mal si pravdu. Ďakujem.“

Podľa mňa je to práve naopak.

Autorita, ktorá nedokáže prijať kritiku, sa veľmi ľahko môže zmeniť na autokraciu.

Ani mág nie je neomylný

Hodnosť, titul ani počet rokov praxe nerobia z človeka neomylnú bytosť.

Platí to pre začínajúceho mága.
Platí to pre učiteľa.
Platí to pre Veľmajstra.
A platí to aj pre Veľkňaza.

Čím väčšiu zodpovednosť človek nesie, tým viac by podľa môjho názoru mal byť pripravený počúvať ľudí okolo seba.

Nie každú pripomienku musí prijať.
Nie každá kritika je správna.

Ale každá rozumná pripomienka si zaslúži aspoň vypočutie a zváženie.

Preto nepovažujem vetu „mýlil som sa“ za prejav slabosti.

Niekedy je to jedna z najsilnejších viet, ktoré môže človek vysloviť.

Tolerancia má hranice

Tolerancia však neznamená, že musíme tolerovať úplne všetko.

Nemôže byť ospravedlnením pre manipuláciu, vedomé ubližovanie, zneužívanie druhého človeka alebo úmyselné prekračovanie jeho slobodnej vôle.

Tolerancia nie je ľahostajnosť.

Rešpektujem právo druhého človeka na jeho cestu, názor a presvedčenie.

Rovnako však mám právo stanoviť hranicu tam, kde jeho konanie zasahuje do práv, bezpečia alebo slobodnej vôle iného človeka.

A opäť platí, že rovnaký meter musím používať aj na seba.

Nemôžem požadovať od iných to, čo sám nie som ochotný dodržiavať.

Človek musí zostať dôležitejší než systém

Každý systém vytvorili ľudia.
Každú školu vytvorili ľudia.
Každé spoločenstvo tvoria ľudia.

Preto by sme nikdy nemali dovoliť, aby ochrana mena školy, tradície alebo autority jednotlivca bola dôležitejšia než človek samotný.

Ak systém prestane slúžiť ľuďom a ľudia začnú slúžiť systému bez možnosti pýtať sa, pochybovať alebo nesúhlasiť, niekde sa podľa mňa stala chyba.

Mágia by mala človeka rozvíjať.
Mala by ho viesť k poznaniu, zodpovednosti a schopnosti premýšľať.

Nie k slepej poslušnosti.

Dokážeme spolu hovoriť napriek rozdielom?

Možno práve toto bude jedna z dôležitých otázok budúcnosti magických spoločenstiev.

Nemyslím si, že niekedy vznikne jeden univerzálny systém mágie.

A ani by som si to neželal.

Rozmanitosť je jednou z vecí, ktoré robia mágiu takou zaujímavou.

Môžeme sa od seba učiť práve preto, že sme rozdielni.

Jeden systém môže druhému ukázať niečo, čo si dovtedy nevšimol.

Jedna tradícia môže položiť otázku, ktorú si druhá nikdy nepoložila.

A niekedy môžeme po dlhej diskusii zistiť iba to, že naše cesty sú jednoducho rozdielne.

Aj to je v poriadku.

Pretože nemusíme kráčať po rovnakej ceste, aby sme dokázali kráčať vedľa seba.

Na záver

Tolerancia podľa mňa nie je prejavom slabosti. Práve naopak. Je prejavom istoty vo vlastnej ceste a zároveň pokory pred tým, aký obrovský a komplikovaný je svet okolo nás.

Človek, ktorý si je vedomý svojich hodnôt, nepotrebuje znižovať hodnotu iného človeka, aby tým zvýšil hodnotu seba.

Mág, ktorý dôveruje svojej ceste, nemusí znevažovať inú magickú školu, aby dokázal správnosť tej svojej.

Veriaci nemusí bojovať s ateistom.
Ateista nemusí zosmiešňovať veriaceho.
Vedec nemusí prestať byť vedcom, keď sa rozpráva s filozofom.
A mág nemusí presvedčiť celý svet, aby sa naň pozeral jeho očami.

Stačí, ak dokážeme pochopiť jednu jednoduchú zásadu:

Nemusíme spolu súhlasiť, aby sme sa dokázali rešpektovať.

A možno je práve schopnosť podať si ruku s človekom, ktorý vidí svet úplne inak ako my, väčším prejavom múdrosti než víťazstvo v akomkoľvek spore.

Záver

Po rokoch strávených na ceste mágie som presvedčený, že jednou z najdôležitejších vecí, ktoré sa mág musí naučiť, nie je iba ovládanie techník, rituálov či získavanie ďalšieho poznania. Musí sa naučiť aj žiť medzi ľuďmi, ktorí svet nevnímajú rovnako ako on.

Počas života stretneme ľudí, s ktorými budeme súhlasiť, ale aj takých, ktorých názory nám budú úplne cudzie. Stretneme mágov z iných škôl, veriacich rôznych náboženstiev, ateistov, skeptikov aj ľudí, ktorí o duchovnom svete nikdy nepremýšľali.

Nemusíme ich presviedčať, aby prijali našu pravdu.

A rovnako nemusíme dovoliť, aby oni nútili svoju pravdu nám.

Môžeme diskutovať, polemizovať, nesúhlasiť a niekedy sa dokonca rozísť každý svojou cestou.
Nemali by sme však stratiť vzájomnú úctu iba preto, že sme nedospeli k rovnakému záveru.

Ja osobne sa stále snažím riadiť jednoduchou zásadou: správajme sa k druhým tak, ako by sme chceli, aby sa oni správali k nám.

Ak očakávam rešpekt, musím ho vedieť prejaviť.
Ak chcem, aby niekto vypočul môj názor, musím byť pripravený vypočuť jeho.
Ak požadujem slobodu kráčať svojou cestou, musím rovnakú slobodu dopriať aj človeku kráčajúcemu cestou úplne odlišnou.

Pretože nakoniec možno nie je najdôležitejšie, koľko pravdy dokážeme druhému človeku vysvetliť, ale koľko rešpektu mu dokážeme prejaviť napriek tomu, že jeho pravda je iná než naša.

A práve v tom podľa mňa spočíva skutočná tolerancia.

PS:
A ešte malé pripomenutie pre kolegov, ktorí sú na začiatku svojej cesty. Nie náhodou sa už v úvodnej časti našej výučby stretávate aj s témou tolerancie. Je tam preto, aby ste od samého začiatku vedeli, že tolerancia, rešpekt k inému názoru a schopnosť prijať skutočnosť, že niekto môže vidieť svet inak ako my, patria k dôležitým základom našej práce. Nie je to teda iba pekná myšlienka, o ktorej dnes píšem. Je to princíp, ktorý je súčasťou našej výučby a ktorým by sme sa mali snažiť riadiť počas celej svojej magickej cesty.

PS2:
V nasledujúcom príspevku sa zamyslím nad veľmi osobnou témou, ktorá sa však netýka iba mňa, ale predovšetkým budúcnosti nášho spoločenstva: Aká bude Selekcia, keď ma raz budú sprevádzať na poslednej ceste? Bude to trochu dlhšia úvaha o tom, čo sa môže v Selekcii meniť, čo by v nej malo zostať zachované a čo by som si želal od generácií mágov, ktoré raz prídu po nás.

PS3:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk