Už o niekoľko dní sa určitá skupina členov Spoločenstva Selekcia vyberie do prírody pod vedením MVR Taranisa, kde budú spoločne tráviť čas, vnímať prostredie a pracovať s tým, čo nám príroda ponúka. Aj preto som sa rozhodol tentoraz trochu odbočiť od poradia tém, ktoré som avizoval v predchádzajúcich článkoch, a venovať sa práve tejto téme.

Príroda totiž nie je len miestom oddychu alebo kulisou pre magickú prácu. Pre mága môže byť veľmi dôležitým priestorom na pozorovanie, stíšenie, vnímanie jemných rozdielov medzi jednotlivými miestami a na učenie sa pokore.

Preto sa v tomto príspevku chcem pozrieť na to, ako by mal mág do prírody vstupovať, ako sa v nej správať, ako sa na ňu naladiť a ako vnímať energie krajiny bez zbytočných predstáv a očakávaní.

Príroda sprevádza človeka od nepamäti. Poskytovala mu potravu, útočisko, chránila ho pred nebezpečenstvom a zároveň v ňom vyvolávala rešpekt. Niet preto divu, že práve príroda sa stala jedným z najdôležitejších miest, kde človek hľadal pokoj, odpovede na svoje otázky a neskôr aj duchovné poznanie.

Aj mágia bola od svojich počiatkov úzko spojená s prírodou. Nie preto, že by les, skaly alebo rieky boli samy osebe magické, ale preto, že práve v prírode sa človek učil pozorovať zákonitosti života, kolobeh ročných období a prirodzenú rovnováhu sveta.

Dnes sa často stretávam s predstavou, že mág ide do lesa preto, aby načerpal energiu alebo vykonal nejaký rituál. Osobne sa na to pozerám trochu inak.

Myslím si, že skôr než sa človek začne pýtať, čo mu môže príroda dať, mal by sa naučiť, ako sa v nej správať.

Mág by podľa môjho názoru nemal vstupovať do prírody ako jej pán. Mal by do nej vstupovať ako hosť.

Hosť sa správa s úctou. Nepoškodzuje miesto, ktoré navštívil. Nezanecháva po sebe odpadky.
Neláme zbytočne konáre, neničí rastliny ani neruší zvieratá. Vie, že príroda tu neexistuje pre jeho potreby, ale že je súčasťou oveľa väčšieho celku, ktorého je aj on sám len malou časťou.

Práve pokora je podľa mňa prvým krokom k tomu, aby sa človek naučil prírodu skutočne vnímať.

Ako mág vstupuje do prírody

Keď vstupujem do prírody s úmyslom vedome s ňou pracovať, snažím sa neurobiť jednu chybu – nevstupovať do nej rovnakým spôsobom, ako keď iba niekam kráčam.

Už pred vstupom sa na chvíľu zastavím.

Upokojím myseľ, odložím každodenné starosti a snažím sa prestať premýšľať nad tým, čo bolo pred chvíľou alebo čo budem robiť o niekoľko hodín. Nie vždy sa to podarí dokonale a ani to nie je potrebné. Podstatné je vedome zmeniť svoje vnútorné naladenie.

Pre mňa je to okamih, keď si uvedomím:

Teraz vstupujem do prírody a chcem ju vnímať.

A potom prichádza niečo, čo považujem pri magickej práci v prírode za veľmi dôležité – vnímanie hranice priestoru, do ktorého vstupujem.

Nemyslím tým hranicu nakreslenú na mape. Príroda takéto hranice nepozná.

Môže to byť miesto, kde lúka prechádza do lesa, cesta vstupujúca medzi stromy, breh rieky, úpätie kopca alebo miesto, kde sa jednoducho mení charakter krajiny.

Práve tam sa zastavím a začnem vnímať.

Nesnažím sa okamžite rozhodnúť: Toto je dobrá energia. Toto je zlá energia.

To by bola chyba.

Najprv iba pozorujem, čo vo mne dané miesto vyvoláva.

Vnímam svoje telo. Dýchanie. Pocit pokoja alebo nepokoja. Teplo, chlad, tlak, ľahkosť či iné jemné vnemy. Sledujem, či sa po prekročení pomyselnej hranice niečo zmenilo.

A predovšetkým sa nesnažím nič nasilu vyvolať.

To je veľmi dôležité.

Ak človek vstúpi do lesa s očakávaním, že musí cítiť energiu, jeho vlastná myseľ mu veľmi ľahko vytvorí presne to, čo očakáva. Mág sa preto musí naučiť rozlišovať medzi tým, čo skutočne vníma, a tým, čo vnímať chce.

Práve preto sa žiak musí učiť pozorovať bez okamžitého hodnotenia.

Niekedy necítim nič mimoriadne.

A aj to je výsledok.

Mágia podľa mňa nespočíva v tom, že všade musíme nachádzať zvláštne javy.

Najprv sa naučme vnímať ticho

Mnohí sa ma pýtajú, ako sa dá naučiť vnímať energie krajiny.

Moja odpoveď ich možno prekvapí.

Najprv sa naučte vnímať ticho.

Sadnite si na lesnú cestu, ku skale alebo pod starý strom. Na chvíľu odložte mobilný telefón, nerozprávajte sa a nesnažte sa za každú cenu niečo cítiť. Počúvajte vietor, spev vtákov, šumenie listov či zvuk potoka. Sledujte svetlo, vône a pohyb prírody okolo seba.

Človek, ktorý sa nedokáže stíšiť, len veľmi ťažko zachytí jemnejšie vnemy.

Vnímanie energií totiž podľa môjho názoru neznamená, že človek musí za každú cenu cítiť teplo v rukách, mravčenie alebo zvláštne pocity. Aj pokoj, ktorý človek v prírode prežíva, môže byť jednou z najväčších hodnôt.

Každé miesto má svoju vlastnú atmosféru.

Niektoré pôsobí pokojne a harmonicky. Inde človek cíti väčšiu dynamiku alebo zvláštnu vážnosť.

Mág by sa mal učiť tieto rozdiely pozorovať, ale zároveň by sa mal vyvarovať unáhlených záverov.

Nie každé miesto, na ktorom sa necítime príjemne, musí byť negatívne. Rovnako nie každé miesto, na ktorom sa cítime dobre, musí byť vhodné na každú prácu.

Ako vnímame energie prírody

Keď hovoríme o vnímaní energií v mágii, používame jazyk našej tradície a našej skúsenosti. Nie je potrebné predstierať, že ide o fyzikálnu energiu, ktorú môžeme odmerať prístrojom a vyjadriť v jouloch.

Pre mága je podstatný vnem a práca s ním.

Pri pomalom pohybe krajinou preto sledujem, ako sa moje vnútorné vnímanie mení.

Jedno miesto ma môže prirodzene priťahovať. Pri inom mám potrebu spomaliť alebo zastaviť. Niekde cítim pokoj, inde intenzitu a niekde jednoducho pocit, že tam nechcem zostať.

Ale ani skúsený mág by nemal automaticky povedať:

„Toto miesto má negatívnu energiu.“

Najprv sa musí opýtať sám seba:

Nie som unavený? Nemám zlú náladu? Nemám s podobným prostredím nepríjemnú skúsenosť? Nie je tu jednoducho chladnejšie, vlhkejšie alebo tmavšie?

Až keď sa naučíme oddeľovať vlastné rozpoloženie od vnemu prostredia, začína podľa mňa skutočné precvičovanie magického vnímania.

Preto je veľmi užitočné vrátiť sa na rovnaké miesto viackrát.

Iný deň.

V inom počasí.

V inom rozpoložení.

Ak sa určitý vnem opakuje, môžeme s ním ďalej pracovať a skúmať ho.

A ešte lepšie je, keď rovnaké miesto navštívia viacerí mágovia a najprv každý samostatne zaznamená svoje vnemy. Až potom ich porovnajú. Ak si totiž svoje pocity povedia dopredu, veľmi ľahko sa môžu navzájom ovplyvniť.

Toto považujem za veľmi dôležitú súčasť výučby.

Mág sa nemá naučiť iba cítiť.

Musí sa naučiť pochybovať o vlastnom prvom dojme, overovať ho a až potom z neho vyvodzovať závery.

A práve vtedy sa obyčajná prechádzka prírodou môže zmeniť na veľmi hodnotnú školu vnímania.

Časom sa človek naučí rozoznávať jemné rozdiely medzi jednotlivými miestami. Nie silou a nie tým, že bude niečo očakávať.

Ale trpezlivosťou.

Keď potom vstúpim hlbšie do prírody, už sa nesnažím byť jej pozorovateľom stojacim mimo nej.

Som jej súčasťou.

Dýcham ten istý vzduch. Stojím na tej istej zemi. Počujem rovnaký vietor, ktorý sa dotýka stromov okolo mňa.

A práve v tomto okamihu sa podľa môjho názoru začína skutočné naladenie mága na prírodu.

Nie tým, že prírode prikážeme, aby nám niečo dala.

Ale tým, že sa naučíme byť dostatočne ticho na to, aby sme si všimli, čo nám ponúka sama.

Príroda nás učí trpezlivosti

Dôležitou vlastnosťou mága je trpezlivosť.

Strom nevyrastie za jeden deň. Rieka si svoju cestu vytvára celé stáročia. Ani človek sa nestane zrelým mágom za niekoľko mesiacov.

Príroda nás učí, že všetko má svoj čas.

Práve preto si myslím, že jedným z najlepších cvičení pre každého žiaka nie je hľadať neustále nové techniky, ale naučiť sa obyčajne sedieť v prírode a pozorovať ju.

Možno sa to zdá jednoduché.

V skutočnosti je to však pre mnohých ľudí jedna z najťažších disciplín.

Dnešný svet nás naučil neustále niečo robiť. Premýšľať. Telefonovať. Pozerať sa na obrazovky.

Málokto dokáže na pol hodiny jednoducho stíchnuť a nič neočakávať.

Práve vtedy však môže človek začať vnímať veci, ktoré si predtým vôbec neuvedomoval.

V Spoločenstve Selekcia sa snažíme našich žiakov viesť k tomu, aby prírodu nevnímali ako nástroj na získavanie energie, ale ako partnera na ceste poznania.

Príroda nám nič nedlhuje.

Ak nám však dovolí zastaviť sa, upokojiť svoju myseľ a pozrieť sa na svet inými očami, dá nám možno viac, než sme pôvodne hľadali.

Záver

Po viac ako štyridsiatich rokoch práce s mágiou som dospel k jednému presvedčeniu.

Čím viac človek spoznáva prírodu, tým viac si uvedomuje, aké málo o nej ešte vie.

Pokora je preto jednou z najväčších vlastností, ktoré by mal mať každý mág.

Možno práve preto tie najkrajšie okamihy v prírode neprichádzajú vtedy, keď sa snažíme niečo zažiť alebo niečo dokázať.

Prichádzajú vtedy, keď sa stíšime, prestaneme od prírody niečo očakávať a dovolíme jej, aby k nám prehovorila svojím vlastným spôsobom.

A niekedy práve ticho povie viac než všetky slová.

PS: Niekedy v ďalšom príspevku sa pozrieme na ďalšiu zaujímavú tému, ktorá s prírodou úzko súvisí – existujú v prírode miesta so silnejšou energiou, alebo ich vytvára predovšetkým človek svojím vnímaním? Pokúsime sa zamyslieť nad tým, kde končí osobný zážitok a kde sa začína objektívne pozorovanie.