Zrazu, bolo všade slnečno a jasno. Počasie sa zmenilo z ťažkej šedi na slnečný deň.
Príroda znovu ožila a všetko zrazu žilo a jasalo krásou rozkvitnutej prírody.
Pandorína sa dívala na toto prírodné divadlo. No, o malú chvíľku malo byť opäť všetko inak.

Otočila sa, vošla do vnútra. Dvere sa za ňou tento krát zatvorili a ona prešla inými dverami do podzemného priestoru. Tento sa menil, podľa jej potrieb a požiadaviek, tu jej moc bola skoro neohraničená.
Na stenách viseli reťaze a v reťaziach ďalšie obete, ktoré už vopred vybrala.
Pozrela sa do očí ďalšej obete a pokojným hlasom jej povedala: „Ty budeš ďalšia, to v tebe sa mal zjaviť nový život, ale miesto toho, budeš ďalšia ktorá umrie.

Bytosť, sa posúvala ďalej vpred.
Dievča nadvihlo hlavu a chcelo sa pozrieť do očí bytosti, ktorá bola jej osudom smrti.
Nabrala odvahu a pozrela sa pod kapucňu. A v ten moment, ako sa im oči stretli, sa je od hrôzy rozšírili oči ešte viac a zastavil sa jej dych. Pocítila, že sa jej na zátylku zježili vlasy. Bola pripravená na niečo strašné, ale že uvidí len mŕtve oči a v nich uvidí to najstrašnejšie, čo si len mohla predstaviť vo svojom živote, tak na to, sa nedalo pripraviť.
Neboli tam ústa a ani tvár hoci počula tie osudové slová, slová, ktoré znamenali s určitosťou pre ňu ukrutnú smrť, tie slová, ktoré vyslovila bytosť ku Pandoríne. – „priveď ju.“
Tvár tam nebola, boli tam len tie strašné prázdne oči, bez tváre.
Mŕtve oči boli zasadené, akoby do hĺbky prázdna, kde mala byť hlava.
Oči boli, len tak v priestore pod kapucňou presne tam, kde mali byť. Bielka mali žltkastý nádych a zreničky mali rubínový nádych.
V tých očiach, sa jasne a zreteľne odrážali osudy iných ľudí. A v ten moment, keď sa do tých očí pozrela, prebehol ňou energetický výboj, ktorý ju spojil s bytosťou, čo ju držala. A práve to bol ten daný moment, moment, keď videla osudy iných ľudí.
Mužov, žien i detí. Videla, ako a akým spôsobom umreli a cítila presne to utrpenie, čo všetci tí ľudia prežívali, než ich obklopila sloboda smrti.
V momente, keď to všetko uvidela v tých mŕtvych očiach, jej strach v jej duši vybuchol a myslela, že to je jej najstrašnejší okamžik života a mala dojem, že od toho všetkého, upadne do mdloby, ale toto šťastie, takto uniknúť osudu sa jej nesplnilo.
Bytosť, mala prevahu nad jej bytosťou, vôľou a dušou a mala všetko pod kontrolou.
Necítila potrebu uľaviť svojej bytosti. Práve naopak, napĺňalo ju to silou a každý moment emócie a strachu, jej dodával silu. Nikam sa neponáhľala a pokiaľ sa to dá, tak opísať a keby mala bytosť emócie, bola by si vychutnávala, daný moment utrpenia svojej ďalšej obete.
Ona však, len čerpala silu do svojej podstaty. Bolo jej jedno, čo prežíva toto dievča a bolo jej jedno odkiaľ bola a aký život žila a aj to, kto sa jej už nedočká.
Posúvala sa pokojne ďalej do miesta ktoré si vybrala.
Zrazu, sa príroda začala správať okolo nich opäť zvláštne. Slnko pohasínalo a svetlo sa menilo na ťaživé šero. Toto ťažké šero bolo vyvolané silou podstaty bytosti a jej sily.
Jej sila pulzovala, čoraz väčšou silou a obloha sa postupne zaťahovala a o malú chvíľu sa opäť obloha zatiahla ťažkými mrakmi.
Dievča sa trhalo, metalo a snažilo sa uniknúť, so sparou tejto neľudskej bytosti. Už vedela, že ju neuprosí, že nie je šanca, sa inak zachrániť, ako len útekom.

Tagy: čierna mágia, Mágia, Pandorína, škola mágie, výučba mágie