18
Sep

Pandorína II

   Odoslal Asarat a zaradil do Nezaradené, Príbehy

Dvere sa otvorili na inom mieste. Pandorína sa opäť objavila v masívnych dvojkrídlových dverách. Smiala sa. Jej smiech však bol v niečom zvláštny.

Bolo počuť úplne jasne, že sa smeje a teší sa akoby z niečoho z čoho iným ide hrôza. Dívala sa pritom pred seba do diaľky a niekoho vyzerala. Opäť padal hustý a doslova tmavý dážď na zem a padal tak husto, že bežný smrteľník by sotva videl na krok. Ona však videla do diaľky a čakala. Po chvíli sa prestala smiať a otočila hlavu do vnútra. Pozrela sa na mladé dievča, ktoré sa tam triaslo strachom. Pokojne sa na ňu usmiala a prehovorila k nej: „Už príde o chvíľku bude tu a odvedie si ťa.“. Dievča sa chvelo na celom tele a prosilo ju, aby ku tomu nedošlo. Ustavične plakala a prosila. Pandorína sa len zasmiala a potešene sa pozrela opäť von. Jej obeť nemohla uniknúť, pretože nemala kam a ani ako. Patrila jej a ona bola vládkyňou nad osudom uvedenej devy. Patrila jej telom i dušou.
V tom sa v dialke objavila kontúra prazvláštnej postavy. Nikto okrem Pandoríny ju ešte nemohol vidieť. Postava sa pomaly blížila a ako bola bližšie, bolo vidieť postavu v plášti. Jej pohyb bol rytmický, stále rovnaký. Bola ako socha, ktorá sa posúva vpred. Z jej vyžarovania bolo jasné, že nemá potrebu niečo riešiť, či dávať niečo najavo. Príroda okolo bola ako ona, a ona bola ako príroda. Chladný pokoj v jej posune vpred jasne dával najavo kto to prichádza. Pandorína sa už nesmiala, ale ani neprejavila strach z návštevníka.
Pozorný pozorovateľ by zistil, že v tomto počasí ostal plášť úplne suchý, nezmáčal ho ani dážď. Bytosť prišla na určitú vzdialenosť ku dverám a hlasom ktorý privolával chlad a pálenie súčasne do okolia vyslovila dve slová.
„Priveď ju.“
Pandorína sa otočila ku dievčaťu a prikázala jej ísť. Dievča plakalo a prosilo, že nechce umrieť, že je mladá, ale nedokázala vzdorovať. Pandorína vlastnila jej telo i dušu.
Dievčina vyšla von ku prichodziemu a ten bez ďalších slov sa jej zmocnil a viedol ju preč odkiaľ prišiel. Dievča sa pokúsilo uniknúť ale nemalo žiadnu šancu. Bolo to akoby si niekto odnášal plyšovú hračku. Bytosť sa potom tým istým spôsobom pobrala preč.
Pandorína sa na to dívala a opäť sa smiala.
Nakoniec sa Pandorína pozrela dievčaťu do očí a hlasom z diaľav svojho dávno mŕtveho vnútra prehovorila:
„Základom života je smrť. Ty budeš obetovaná a umrieš veľmi pomalou smrťou, aby iný mohol žiť.“

Bez smrti, nie možný život. Smrť, bez života možná je.

Tagy:

Tento príspevok bol odoslaný v Piatok, September 18th, 2009 o 14:30 a je zaradený pod Nezaradené, Príbehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

16 komentárov

 1 

To mi príde tak, ako keď sa spojí to naše „nebo“ a „peklo“, zrazu ide o maličkosti, pri ktorých fyzický život úplne zaniká a duša sa stáva energiou v podobe lieku, či látky vďaka ktorej prežívajú iné svety. Nuž, kto pochopí a dokáže sa nato celé pozerať s vážnosťou bytosti v habite a smiechom pandoríny ten pochopí tento opísaný uhol pohľadu. Komu však ide o opak, ten pocíti to, čo dievča. Nejasný strach, pocity úzkosti a neistú budúcnosť v plejáde týchto svetov.

September 18th, 2009 at 14:53
 2 

"Lebo všetko, čo sa narodilo, musí raz zomrieť, a to čo zomrelo, určite sa znova narodí. Tak načo
sa trápiť nad tým, čo sa nevyhnutne musí stať?"

September 18th, 2009 at 15:13
 3 

Načo?

ja Ti to poviem.Prestaneš sa báť smrti.Nato.

September 18th, 2009 at 15:26
 4 

Smrti sa nebojím, ale zomierania. A ten hlas. Ten je najhnusnejší. Ráno pred zobudením, keď ešte telo nechce vstávať, ale myseľ je už čulá, prichádza. Pripomína mi moje neúspechy, a smeje sa mi tichým vytrvalým smiechom. "Tvoj čas sa blíži. Nič s tým nespravíš. Si slabý, a stále slabší. Hi-hi-hi !!!

September 18th, 2009 at 15:52
 5 

Kto vie ako chutí smrť? Smrť má zvláštne príchute a chutí zaujímavo. Najmä tá ktorá je opísaná v texte v nepísanej časti.

September 18th, 2009 at 16:04
 6 

nejako mi je z toho do plaču. nie emočného, ale takého všeobecného... nad všetkým čo sa stalo a nemalo sa stať, nad všetkým čo sa nestalo aj keď sa malo stať, nad tým ako to celé dopadlo a ako sa každý zúfalo snaží nájsť svoj smer...

September 18th, 2009 at 17:32
 7 

Armen,myslím,že netreba si zufať a zufalo niečo hladat...,ale poddať sa a ak sa dá tak ten strach zo všetkého prekonavat s niekým komu veríš.
Dobre si to raz opísala... v staršom príspevku a pochopila som aj to,že si zistila,že máš istu hranicu...ale veď každí máme schopnosti na iné
...a my ženy už sme raz také,...váčšinou do osieho hniezda nelezieme ak nemusíme:)

Ale vieme vela vecí precítíť ,vytušiť a všelijako inak intuitívne "vyčmuchnúť....dokážeme sa ľahšie vnútorne napájať etc.
Treba asi čerpať z toho čo je nám dáne, a postupne a opatrne nabalovat aj nové...

September 18th, 2009 at 17:59
 8 

Therion...aký hlas a ešte pred prebudením?...:)To už sa neráta,vtedy už si dávno "za vodou"...najviac treba byt "bdelý" keď sladúčko a dvrdo spíš....hm hm hm

September 18th, 2009 at 18:08
 9 

Medzi životom a smrťou nás sprevádza utrpenie zdroj energie a poznania to asi evokuje obetované mladé dievča.

September 18th, 2009 at 18:19
 10 

elle, asi sme sa nepochopili celkom:D ale nevadí. kto mal pochopiť pochopil.

September 18th, 2009 at 18:23
 11 

Armen...myslela som si,ale čitala som aj Tvoje staršie príspevky:)

September 18th, 2009 at 18:31
 12 

Ach jaj, tolko povyku pre nic. Kazdy raz musi.

Chce, nechce, vzpiera sa, ide sam, boji sa, tesi sa, caka, necaka.

V tom okamziku nam to aj tak uz bude jedno.

Ci s tym uz budeme zmiereny alebo nie. Prijde to.

September 18th, 2009 at 18:45
 13 

Tak vzdialene a predsa, tak blizke...
Tak rozpravkove a predsa tak realne...

September 19th, 2009 at 20:30
 14 

...asi tak...príde to...

September 20th, 2009 at 09:11
 15 

Zaujímavé. Bude pokračovanie ešte viac emotívne. Pustíš aj tu postoj sily von alebo ostaneš vo vymedzených líniách.
V tretej časti nebráň prieniku pravdy o smrti ... veď o nej teraz veľa bádaš.
Nech teda prenikne niečo von a príchuť nudy blogov sa trošku oživí silou smrti.

September 20th, 2009 at 18:14
 16 

Krásne opísané dva svety poznania. Poznanie Pandorine a poznanie dievčatka. A tak je to aj v živote. Pohlaď každého bude vždy obmedzovať rozsah jeho skúsenosti a dovednosti. Dva svety v jednom.

September 21st, 2009 at 15:59

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.