Prečo som začal písať Knihy mágie – od ústneho odovzdávania k živému učeniu

Ako vznikla myšlienka Kníh mágie

Učenie mágie bolo od pradávna odovzdávané predovšetkým ústnym podaním. Takto to poznáme zo starých tradícií, ktoré k nám prichádzajú cez generácie – majster hovoril, žiak počúval a učenie sa prenášalo priamo cez slová, osobnú skúsenosť a energiu. Práve takýmto spôsobom fungovala väčšina starých magických škôl, zasväteneckých spoločenstiev i duchovných smerov.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o ideálny spôsob výučby. Žiak sedí vedľa svojho učiteľa, počúva jeho hlas, môže sa okamžite pýtať, vnímať jeho energiu a sledovať spôsob práce.
Takéto odovzdávanie poznania má svoje neopakovateľné čaro a hlbokú duchovnú hodnotu.

Aj ja som sa učil práve týmto spôsobom.

Dnes sa však po viac ako štyroch desaťročiach práce s mágiou pozerám na túto formu výučby aj z druhej strany. Popri všetkých jej výhodách som totiž postupne objavil aj jej slabé stránky.
Nie preto, že by bola nesprávna, ale preto, že je postavená predovšetkým na ľudskej pamäti.
A práve pamäť je jednou z najzraniteľnejších vlastností človeka.

Keď bola pamäť jedinou knihou

Ja sám som sa učil po starom. Nebolo to vždy ľahké, pretože neexistoval žiadny písomný základ, ku ktorému by som sa mohol kedykoľvek vrátiť. Ak som niečo nepochopil alebo zabudol, nemohol som jednoducho otvoriť knihu a znovu si danú časť prečítať.

Musel som si preto vytrénovať pamäť, a to veľmi dôkladne.

Dnes viem, že ma to formovalo nielen ako mága, ale aj ako človeka. Naučilo ma to sústredeniu, trpezlivosti a schopnosti dlhodobo pracovať s informáciami. Pamäť sa postupne stala jednou z mojich najväčších predností.

Zaujímavé je, že sa mi to neskôr zišlo aj v úplne inom prostredí. Istý čas som pôsobil v ochotníckom divadle. Vždy som svoje texty vedel naspamäť ako prvý, a to aj vtedy, keď som mal hlavnú úlohu s najväčším množstvom replík. To, čo bolo počas výučby mágie náročnou skúškou, sa zrazu ukázalo ako veľká výhoda.

Práve vtedy som si uvedomil, že žiadna skúsenosť nie je zbytočná. To, čo sa človek naučí na jednej životnej ceste, často využije na úplne inej.

Keď som začal učiť vlastných žiakov

Keď som začal učiť prvých žiakov, prirodzene som pokračoval spôsobom, akým som bol vychovaný aj ja.

Rozprával som.

Vysvetľoval som techniky.

Opisoval som svoje skúsenosti.

Ukazoval som súvislosti medzi jednotlivými oblasťami mágie.

Každé stretnutie bolo naplnené množstvom slov, ktoré mali pomôcť otvoriť cestu ďalším generáciám mágov.

Spočiatku som bol presvedčený, že práve takto to má zostať.

Veľmi rýchlo sa však ukázalo, že slovo, pokiaľ zostane iba vyslovené, je zároveň veľmi krehké.

Nie preto, že by bolo nesprávne.

Ale preto, že každý človek počúva cez vlastnú skúsenosť, vlastné emócie, vlastné pochopenie a vlastné vnútorné filtre.

Jedna veta – tri rôzne výklady

Začal som si všímať zvláštny jav.

Žiaci si síce pamätali, čo som povedal, ale každý trochu inak.

Po určitom čase medzi nimi vznikali diskusie.

Jeden tvrdil:

„Ašarat povedal toto.“

Druhý odpovedal:

„Nie, vysvetlil to inak.“

Tretí bol presvedčený, že pravdu má práve on, pretože si zapamätal inú formuláciu.

Spočiatku išlo iba o drobnosti.

O jedno slovo.
O jednu vetu.
O poradie myšlienok.

Lenže práve tieto maličkosti sa postupne začali kopiť.

A tam, kde mala výučba ľudí spájať, sa začali objavovať prvé nedorozumenia.

Niekedy išlo len o nepresnú formuláciu.
Inokedy o úplne odlišné pochopenie tej istej techniky.
A časom sa z malých rozdielov stávali väčšie rozpory.

Učenie sa začalo kriviť

Priznám sa, že ma to spočiatku veľmi prekvapovalo.

Veď všetci počúvali ten istý výklad.
Všetci sedeli na tom istom stretnutí.
Všetci počuli tie isté slová.

Ako je teda možné, že po niekoľkých mesiacoch každý opisuje tú istú techniku trochu inak?

Až neskôr som pochopil, že nejde o zlý úmysel.
Ide o prirodzenú vlastnosť ľudskej mysle.

Každý človek si zapamätá predovšetkým to, čomu v danom okamihu rozumie.

To ostatné si jeho myseľ nevedome doplní alebo upraví podľa vlastného chápania.

Práve vtedy som si uvedomil jednu veľmi dôležitú vec.

Ak má učenie mágie zostať čisté, presné a odovzdané ďalším generáciám bez skreslenia, musí existovať pevný bod, ku ktorému sa bude možné vždy vrátiť.

Rozhodnutie, ktoré zmenilo Selekciu

A práve vtedy padlo jedno z najdôležitejších rozhodnutí môjho života.

Rozhodol som sa, že začnem písať.

Spočiatku som vôbec netušil, kam ma toto rozhodnutie privedie.

Nemal som ambíciu vytvoriť rozsiahle knihy.
Chcel som len zabezpečiť, aby sa učenie ďalej nekrivilo.
Aby sa už žiaci nemuseli hádať o tom, kto si čo zapamätal.
Aby existoval text, ku ktorému sa bude možné vždy vrátiť.

Práve v tej chvíli sa začala rodiť cesta, ktorá neskôr vyústila do vzniku Knihy mágie I a následne aj Knihy mágie II.

A až dnes, po tridsiatich rokoch písania, si naplno uvedomujem, že to nebolo iba rozhodnutie zapisovať poznámky.

Bol to začiatok budovania živého systému výučby, ktorý sa stal jedným zo základných pilierov Spoločenstva Selekcia.

Písané slovo ako základ Kníh mágie

Písané slovo má v mágii osobitný význam. Nie je to iba obyčajný záznam myšlienok alebo techník. Je to stopa vedomia človeka, ktorý text vytvoril. Nesie v sebe spôsob jeho uvažovania, skúsenosti, filozofiu aj energiu, ktorú do jednotlivých viet vložil.

Keď som si prvýkrát sadol a začal svoje poznatky zapisovať, ešte som netušil, že práve vzniká základ niečoho, čo bude o mnoho rokov neskôr tvoriť chrbticu výučby v Spoločenstve Selekcia.

V tom okamihu som nepísal knihu.

Písal som riešenie jedného konkrétneho problému.

Chcel som vytvoriť pevný bod, ku ktorému sa budú môcť moji žiaci vždy vrátiť. Materiál, ktorý nebude závisieť od ľudskej pamäti ani od toho, ako si kto jednotlivé slová zapamätá.

Postupne som však začal chápať, že písané slovo dokáže oveľa viac.

Nestalo sa iba pomôckou.

Stalo sa súčasťou samotného učenia.

Kniha ako opora výučby mágie

Veľkou výhodou písaného textu je jeho stálosť.

Písané slovo sa nedá meniť tak ľahko ako vyslovené.

Ak vznikne nejasnosť, stačí otvoriť knihu, nájsť konkrétnu kapitolu alebo odsek a presne si overiť, čo je v nej napísané.

Odrazu už nebolo potrebné polemizovať o tom, kto si čo pamätá alebo ako si jednotlivé slová vysvetlil.

Text bol pred očami každého.

Samozrejme, ani písané slovo nie je úplne bez rizika. Aj text možno pochopiť rôznymi spôsobmi. Rozdiel je však v tom, že samotný text zostáva stále rovnaký.

Nemení sa podľa nálady človeka.
Nemení sa podľa jeho momentálnych emócií.
Nemení sa podľa toho, koľko času od výučby uplynulo.

Práve v tom spočíva jeho sila.

Z prvých poznámok začali vznikať knihy

Spočiatku išlo iba o jednotlivé poznámky.
Krátke materiály.
Niekoľko strán.

Postupne sa však ukazovalo, že jedna kapitola prirodzene nadväzuje na druhú.

Jedna technika vysvetľuje ďalšiu.
Jedna skúsenosť otvára nové otázky.

A tak začali vznikať prvé magické práce.

Prvá z nich mala niečo cez päťdesiat strán.

Na dnešné pomery by sa mohla zdať nenápadná.
V tom období však spôsobila medzi žiakmi veľký rozruch.

Niektorí mali obavy, že sa takéto poznanie môže dostať k ľuďom, ktorí naň ešte nie sú pripravení.
Iní tvrdili, že zapisovaním sa naruší stará tradícia ústneho odovzdávania.
Objavili sa dokonca názory, že písané učenie stratí časť svojej živej sily.

Dnes už viem, že opak bol pravdou.

Písaná forma priniesla do výučby poriadok, systematickosť a kontinuitu, ktoré dovtedy chýbali.

Každá ďalšia práca rozširovala systém

Po prvej práci prirodzene nasledovali ďalšie.

Niektoré boli kratšie.
Iné rozsiahlejšie.
Niektoré boli určené iba konkrétnym skupinám žiakov.

Ďalšie sa postupne stali súčasťou základného systému výučby.

Už to neboli iba návody na jednotlivé techniky.
Začali opisovať filozofiu mágie.
Súvislosti.
Energetické zákonitosti.
Prácu s archetypmi.
Dimenzionálne princípy.
Prácu s paralelnými svetmi.
Hierarchický systém výučby.

Každá nová práca sa stala ďalším kameňom v jednej veľkej stavbe.

A keď sa týchto kameňov nazbieralo dostatok, prirodzene vznikla stavba, ktorú dnes poznáme ako Knihu mágie.

Tridsať rokov písania

Keď sa dnes spätne pozriem na celé obdobie písania, uvedomujem si, koľko času som mu venoval.

Neboli to dni.
Neboli to mesiace.
Boli to desaťročia.

Za viac ako tridsať rokov som písaniu venoval tisíce hodín.

Písal som popri svojej práci.
Po večeroch.
Po nociach.
Na služobných cestách.
Počas sviatkov.

Vždy, keď sa našla chvíľa voľného času.

Nebolo to nič jednoduché.

To, čo dnes čitateľ otvorí ako hotovú knihu, vznikalo po malých častiach počas mnohých rokov.
Každá kapitola bola napísaná, prepracovaná, overená v praxi a často ešte viackrát doplnená.

Knihy mágie nie sú román

Moje Knihy mágie nikdy nevznikali ako bežné čítanie.

Nie sú románom.
Nie sú knihou, ktorú človek prečíta za víkend a odloží do knižnice.
Každá kapitola predstavuje určitý stupeň poznania.
Každá veta nesie svoj význam.
Niektoré časti človek pochopí okamžite.
Iné začnú dávať zmysel až po rokoch vlastnej praxe.

Aj preto často hovorím, že Kniha mágie sa nemení.

Mení sa čitateľ.

To, čo dnes prehliadne, si možno o päť rokov prečíta úplne inými očami.

Práve v tom vidím jednu z najväčších hodnôt písaného učenia.

Rastie spolu s tým, kto ho študuje.

Keď písané slovo prinieslo pokoj do výučby

Jednou z najväčších zmien, ktoré písané učenie prinieslo, bol pokoj.

Dovtedy sa občas stávalo, že sa medzi žiakmi rozvíjali dlhé diskusie o tom, ako presne bola určitá technika vysvetlená alebo aký význam malo konkrétne slovo. Nebolo to preto, že by niekto chcel vedome meniť učenie. Každý si jednoducho pamätal niečo trochu iné.

Od chvíle, keď vznikli prvé písomné materiály, sa situácia začala meniť.

Žiaci už nemuseli dokazovať, kto si čo správne zapamätal.

Stačilo otvoriť text.
Nájsť príslušnú kapitolu.
Prečítať si ju.

A pokračovať ďalej.

Pre mňa to znamenalo obrovskú úľavu. Nemusel som sa vracať k vysvetľovaniu toho istého stále dokola. Mohol som sa venovať tomu, čo som považoval za podstatnejšie – objavovať nové súvislosti, rozvíjať učenie a otvárať ďalšie oblasti mágie.

A práve vtedy som si uvedomil, že písanie nebolo len riešením jedného problému. Stalo sa prirodzenou súčasťou ďalšieho vývoja Spoločenstva Selekcia.

Staré tradície poznali hodnotu písaného slova

Keď sa dnes pozerám do histórie, uvedomujem si, že podobnú cestu prešli aj mnohé staré duchovné školy.

Spočiatku sa poznanie odovzdávalo iba ústne.
Neskôr však prišiel okamih, keď bolo potrebné časť učenia zapísať.

Nie preto, že by sa prestalo dôverovať žiakom.

Ale preto, aby sa zachovala kontinuita.

Aj Spoločenstvo Anách veľmi dobre poznalo silu ústneho odovzdávania. Súčasne však vedelo, že ak sa nič nezapíše, časom sa časť učenia stratí alebo začne meniť svoj pôvodný význam.

Podobne to bolo aj v starovekom Egypte.

Chrámové školy uchovávali svoje poznanie nielen v pamäti zasvätených, ale aj v písomných zvitkoch. Tie neboli určené širokej verejnosti. Slúžili predovšetkým na zachovanie čistoty učenia pre ďalšie generácie.

Keď som neskôr premýšľal nad tým, čo robím, uvedomil som si, že som vlastne neurobil nič nové.

Len som pokračoval v tradícii, ktorá existovala už stáročia.

Rozdiel bol iba v tom, že som ju prispôsobil dnešnej dobe a potrebám Spoločenstva Selekcia.

Knihy, ktoré som mohol držať len jednu noc

Mnohí si možno myslia, že som pri písaní svojich kníh vychádzal zo starých kníh Anách.

Pravda je však iná.

Vedel som, že existujú.
Vedel som, že boli napísané.

No prakticky som sa k nim nemohol dostať.

Boli uložené u jedného člena Spoločenstva Anách, ktorý pracoval ako notár v Bratislave.

Ja som v tom čase žil stovky kilometrov odtiaľ.

Vládol komunistický režim.

Naša činnosť prebiehala v hlbokej ilegalite.

Cestovať len preto, aby som si mohol niekoľko dní študovať staré knihy, jednoducho neprichádzalo do úvahy.

Aj keby existovala vôľa mi ich ukázať, vtedajšie pomery to prakticky neumožňovali.

Predsa sa však našla jedna výnimka.

Jediný večer, na ktorý nikdy nezabudnem

Môj učiteľ mi raz večer tieto knihy priniesol.
Dodnes si na ten okamih veľmi dobre spomínam.

Držal som ich vo vlastných rukách.
Listoval som v nich.
Cítil som ich váhu.
Ich atmosféru.
Ich zvláštnu silu.

Nebolo to len obyčajné prezeranie kníh.

Bol to pocit, akoby som sa na krátky okamih dotkol dlhej línie predchodcov, ktorí toto učenie uchovávali celé generácie.

Trvalo to však iba jednu noc.
Ráno si ich môj učiteľ zobral späť.

Museli byť opäť uložené na bezpečnom mieste.
Viac som sa k nim už nikdy nedostal.

Možno aj práve táto skúsenosť vo mne ešte viac posilnila rozhodnutie, že poznanie musí zostať zachované aj pre ďalšie generácie.

Nie preto, aby bolo verejne dostupné každému.
Ale preto, aby sa nikdy úplne nestratilo.

Živé piliere učenia

Dnes už svoje Knihy mágie nevnímam iba ako súbor kapitol.

Nevnímam ich ani ako obyčajné knihy.

Sú pre mňa živými piliermi učenia.

Každá kapitola je výsledkom konkrétnej skúsenosti.
Každá technika bola overovaná praxou.

Každé vysvetlenie vznikalo preto, aby pomohlo ďalším generáciám pochopiť to, čo som kedysi musel objavovať sám.

Práve preto hovorím, že moje knihy nie sú uzavretým dielom.

Sú živým učením.

A pokiaľ bude žiť Selekcia, budú spolu s ňou žiť aj Knihy mágie.

Ich úlohou nikdy nebolo nahradiť učiteľa.

Ich úlohou bolo zabezpečiť, aby učenie zostalo čo najčistejšie, najpresnejšie a aby sa mohlo ďalej prirodzene rozvíjať bez toho, aby stratilo svoju podstatu.

Kniha mágie ako živý systém učenia

Od začiatku som si uvedomoval ešte jednu veľmi dôležitú vec.

Kniha sama osebe nikdy nevytvorí mága.

Môže odovzdať vedomosti.
Môže vysvetliť princípy.
Môže ukázať smer.

Ale nedokáže za človeka prežiť skúsenosť.

Práve preto som nikdy nechcel, aby sa moje Knihy mágie stali iba zbierkou techník alebo encyklopédiou magických postupov.

Ich cieľ bol od začiatku iný.

Mali sa stať živým systémom učenia, ktorý bude sprevádzať mága počas celej jeho cesty.

To znamená, že rovnakú kapitolu môže žiak čítať na začiatku svojej výučby a pochopiť ju jedným spôsobom. O niekoľko rokov sa k nej vráti a zistí, že v nej objavil ďalšiu vrstvu významu.
A keď ju otvorí po desiatich či dvadsiatich rokoch praxe, zrazu pochopí súvislosti, ktoré predtým vôbec nevidel.

Text sa pritom nezmenil.

Zmenil sa človek, ktorý ho číta.

Práve preto často hovorím, že Knihy mágie rastú spolu s mágom.

Kniha nie je dogma

Možno niekoho prekvapí, keď poviem, že hoci si veľmi vážim svoje Knihy mágie, nikdy som ich nepovažoval za nedotknuteľnú dogmu.

Naopak.

Počas výučby často opakujem jednu vetu:

„Naučte sa to presne tak, ako je to v Knihe mágie napísané. Ale nikdy nezabudnite, že Kniha mágie nie je sväté písmo.“

Mnohých táto veta spočiatku zaskočí.
Niektorí jej význam pochopia až po rokoch.

Najprv je totiž potrebné dokonale zvládnuť pôvodnú techniku. Až keď jej mág skutočne rozumie, môže ju ďalej rozvíjať alebo vytvárať nové riešenia.

Ak by niekto začal meniť techniky ešte skôr, než ich pochopí, nevznikne vývoj.

Vznikne chaos.

Práve preto sa v Selekcii najskôr učíme zachovávať učenie.

Až potom sa učíme ho tvorivo rozvíjať.

Kniha a živé Spoločenstvo Selekcia

Moje Knihy mágie nikdy nevznikali oddelene od života.

Nevznikali za zatvorenými dverami bez kontaktu s ľuďmi.

Naopak.

Vznikali počas výučby.
Počas riešenia konkrétnych prípadov.
Počas rozhovorov so žiakmi.
Počas úspechov aj omylov.
Počas situácií, ktoré ma prinútili hľadať nové odpovede.

Aj preto sú neoddeliteľne spojené so Spoločenstvom Selekcia.

Nie sú iba mojimi knihami.
Sú kronikou vývoja jedného živého systému mágie.

Každá nová skúsenosť mohla priniesť nové poznanie.
Každé nové poznanie mohlo rozšíriť ďalšie vydanie.

Tak vznikalo živé učenie.

Nie učenie uzavreté v minulosti.
Ale učenie, ktoré sa prirodzene vyvíja spolu so svojimi mágmi.

Čo považujem za najväčšiu hodnotu Kníh mágie

Keď sa dnes obzriem späť za rokmi písania, nepovažujem za najväčší úspech počet strán.

Nie je dôležité, že Kniha mágie I má približne 1300 strán formátu A4 a Kniha mágie II ďalších približne 820 strán.

Nie je podstatné ani to, že ide pravdepodobne o jeden z najrozsiahlejších ucelených systémov praktickej mágie, aký bol u nás vytvorený.

Najväčšou hodnotou je podľa mňa niečo úplne iné.

To, že sa podarilo zachovať kontinuitu učenia.
To, že dnešný žiak môže študovať rovnaké princípy, aké som kedysi dostával od svojich učiteľov.

A zároveň ich môže rozvíjať ďalej pre budúce generácie.

Práve v tom vidím skutočný význam písania.

Nie vytvoriť knihu.
Ale vytvoriť most.
Most medzi minulosťou a budúcnosťou.
Most medzi učiteľom a žiakom.
Most medzi skúsenosťou a poznaním.

Záver

Tento článok nepíšem preto, aby som svoje Knihy mágie propagoval alebo ich porovnával s inými dielami.

Píšem ho preto, aby čitateľ pochopil, prečo vôbec vznikli.

Nevznikli z túžby napísať knihu.

Vznikli z potreby zachovať učenie, ktoré by sa inak časom začalo meniť a strácať svoju pôvodnú podobu.

Po viac ako tridsiatich rokoch ich už nevnímam len ako vlastné dielo.

Sú súčasťou života Spoločenstva Selekcia, jeho histórie, jeho vývoja aj jeho budúcnosti.

Verím, že ešte dlhé roky budú pomáhať tým, ktorí sa rozhodnú kráčať cestou skutočnej mágie – nie ako zbierka jednoduchých návodov, ale ako sprievodca, ku ktorému sa budú opakovane vracať a v ktorom budú zakaždým objavovať nové súvislosti.

Ak sa to podarí, potom všetky tie tisíce hodín písania mali svoj zmysel.

P.S.:

Ak vás zaujíma mágia, výučba mágie, Knihy mágie, Spoločenstvo Selekcia, archetypy, dimenzné brány, paralelné svety alebo ďalšie odborné články z oblasti praktickej mágie, navštívte www.asarat.sk.

Ak vás zaujímajú liečivé rastliny, prírodná medicína, bylinkárstvo a zdravý životný štýl, ďalšie články nájdete na www.prirodna-medicina.selekcia.sk.