Temná noc. Je azda spln, či úplnok? Tmavé mračná zahaľujú nebesá. Dolu v osade pod horami sa v domčekoch chvejú plamene sviec, ktoré postupne dohárajú a odprevádzajú svojich blízkych do sveta snov.Ja necítim už nič. Umrel som. A takto s pocitom tvojej blízkosti kráčam tmavým lesom. Začína pofukovať vietor a oblohou preletujú kvapky dažďa, ktoré dopadajú na moje už nikomu nepatriace telo, ktoré stratilo už dávno svoju identitu, prebývam v ňom už len spoločne s temným poslom smrti a nádychom čias minulých.

Existencia prázdnoty je mojou súčasťou ako kyslík, ktorý dýcha moje telo. Chcem aj premýšľať, ľutovať, zvažovať, hrabať sa v nekonečnej prázdnote dobra a zla, ktorá je absurdná ako nikdy nekončiaci vesmír.  A tak si tak spomínam na toho mladíka, ktorého som dnes postretol za bieleho dňa. Je to človek, a ako človek má vraj starosti, lebo taký ako ja nič nerobia pre blaho tých „dole“ a tí hore len všetko ničia a rozkrádajú. A koho to tak trápi? Pýtam sa seba mnohokrát, i keď schopnosti na to majú mnohí  a mohli by to zmeniť, ale veď prečo? Každý z nás má svoje ovce a čo mňa je už len potom aké majú problémy.

A tak dni plynú a moja mysel stráca úsudok bežných dní a ľudských problémov. Ľudia žijú na neznámej planéte. Volajú ju Zem, píšu si tu dejiny a vládnu im tu ľudia. A sem tam my riadime práve týchto ľudí svojou lenivosťou a chabou dôverou v ktorej nás vždy tak kvalitne vedia sklamať.  I keď už ani nevie, čo vlastne ten pojem sklamania na báze emociálneho vnímania sveta znamená. Ostáva mi len myšlienka spomienky na skrytého nepriateľa, korisť nekonečna, nič viac.

Kráčam lesom. Pozerám a všade vôkol cítim vôňu jesene. Vzduch je chladný ako moje srdce. Moje oči sledujú energie, výmeny všetkých tých emócií v prírode a osade, či v mestách okolo nás a prichádza čas, kedy sa opäť budú niektorí živiť z utrpenia druhých. A nám to je jedno. Lebo iní ani netušia, čo riešime, i keď to nie je vidieť a nie je to hmatateľné.

„Neverím ti! Všetko je len zavádzanie! Nedokázali ste urobiť absolútne nič. Ste obyčajní zbabelci, pretože mnohí z Vás ste sa uspokojili s tým bratia čo Vaše ovce zaobstarali pre Vás a vaše okolie, ale pozor Vážení, to nie je Zem! To nie je Váš svet, je to len časť časti, ktorá je skúškou pre Vás samých, pretože ste sa stali väzením Vašich vlastných snov a túžob. Teraz poprosím smiech. Ďakujem.“

Aká smiešna spomienka, naivná vo mne tkvie pri krokoch lesnou cestičkou. Uvedomujem si zrazu, že spomienky sú sem-tam vcelku zábavné aj keď sa možno jedná o vážne témy života nejde v podstate o nič.

A tak roky plynú a život sa pomaly mení, ako sa menia ľudia, i keď tento proces sa zdá byť rovnaký, bez veľkých zmien bratstvá sa starajú o svoje územia, svoje ovce naďalej a ťažné kone poľahky spia. Ilúzia humanizmu a renesancie si visí na klinčeku etiky, ktorá stráca svoje spoločenské postavenie, pretože v stávke je všetko? A ľud je hluchí, slepí a stále dôveruje radšej arogancií, primitivizmu mediálneho formátu ako objektívnemu pohľadu na skutočnosti. Úchvatné.

Blahoželám!

„Nikdy! Nikdy sa nebudem klaňať.  I za cenu, že si ukryl svoju skutočnú tvár vo faloši viery, ktorou ty sám opovrhuješ a nezáleží ti na nej. Berieš ju len ako profit bezmenných. Keď príde čas, pochopíš, že ani tá faloš a ani viera nemajú vo svojom vlastnom vesmíre miesto, ale to bude už neskoro aby si mnohé zmenil.“

Padajúce listy zo stromov sú aj po rokoch rovnaké a príbeh tejto prechádzky plnej metafor sa zdá byť nekonečný a pritom to tak vôbec nie je. Ide tu len o pár desiatok pochopení za pár desiatok miliard rokov o ktoré sa tu s otcom niekde na hrane tmy a svetla handrkujeme.

Pozeráme dolu do osád, plných sviec a poloprázdnych duší. Ak má niekto záujem o doplnenie, nech sa páči, dvere sú otvorené, ale my tu už nebudeme.