„Ohnivá hora?“, potom zaliata tvár sa prebrala s otázkou do nového dňa. Slnko vysoko na oblohe priezračne prekrývalo pomedzi mierne mračná dolinu pod hradom svetlom.

Šľachtic sa pomaly obliekol a tichosti svojej duše sa zamýšľal nad snom, ktorý sa mu v tú noc prisnil. O písaní knihy, o tajných rituáloch, smrti a tieňoch. Čas ktorý plynul na moment zastal.

Dolu, tam niekde v katakombách pod hradom sa zvierala zotročená postava, ktorá túžila viac po smrti ako po živote. Tieň blúdil podzemím a strážil poklady dávno uchované, ktoré prináležali tomu, ktorý bol, je a bude.

Šľachtic sa pokúšal usporiadať si myšlienky. Vedel, že starec je poblíž, že ho čaká a čoskoro mu odovzdá istú vedomosť, ktorá presahuje hranice reality. A tak sa čas opäť dal do pohybu. Krok za krokom schádzal pomaly schodiskom von z hradnej veže smerom na nádvorie, kde ho v kúte za stánkom s ružami očakával starec s oslíkom a vozíkom. Nik z prítomných si však starca nevšímal, nebol ničím výrazný a takmer každý ho považoval za chudobného sedliaka.

Ako náhle vyhliadol šľachtica, usadil sa na svoj vozíček a odišiel z nádvoria uličkou smerom k starému mlynu. Cesta bola jasná, ako modrá obloha, ktorá bola v tú chvíľu bez jediného mraku. Šľachtic sledoval stopu starca, presne vedel, kde sa stretnú. Miesto určenia bolo vopred dohodnuté. O malú chvíľu sa ich pohľady stretli v útrobách mlyna.

„Sú tu.“ Poznamenal Šľachtic. Starec sa pousmial a prehovoril: „A kedy tu neboli?“, nastalo ticho.

Tvár šľachtica postupne zalieval pot, presne tak, ako keď sa ráno zobudil. Jeho strach a obavy sprevádzala neistota.

„Pokoj priateľu, pokoj!“, prehovoril starec a pokračoval. „Sám vieš, že to čo si spravil počas tvojej minulosti už nevrátiš späť. Všetky tie duše, ktoré si ovládol a žiješ zo sily, ktorou boli tvorené sú už dávno preč. Nežijú v tomto svete a ty si ich dávno odprevadil tam, kam patria.“ „Kam vlastne patria?“ spýtal sa šľachtic.

„Do sveta, odkiaľ pochádzaš. Sám vieš, čo si učinil a veľmi dobre poznáš svoju históriu, ako aj našu históriu. Vieš kto sme a kam patríme , komu slúžime a aké sily zastupujeme. Tvoje telo si obetoval sile a bytosti z iného sveta, ten prelom si zvládol úspešne, ale to nie je zárukou toho, že to ustojíš a prežiješ. Vieš najlepšie, že všetky tie stavy agresie, triašky, miestami choroby boli len tvoje mozgové a emočné výkyvy, ktoré vždy hovorili len a len o tvojej nepripravenosti prijať sa takého aký si, takého ako si na tento svet prišiel. Uvedomenie si seba samého stojí mnohokrát jednu a tú istú obetu.“ povedal starec zamyslenému šľachticovi. Ten si pretrel tvár a odvetil: „Upozornil si ma, že stratím mnoho, no získam oveľa viac. A čo som získal? Uvedomil som si, že život je pre mňa smrťou a smrť životom, že všetko čo som kedy prežil sa v okamihu výmien duše zmenilo. Som lovec, všetky tie nevinné duše, ktoré som obetoval svetom, ktoré živíme, aby fungovali a riadili toto divadlo, ktorého sme súčasťou a pritom je nám tak vzdialené a znášame jeho ťarchu, ktorú sme si v dôsledku bojov vytvorili my sami. Mnohé je inak.“

Starec sa v myšlienkach šľachtica ponoril do svojich prázdnych hĺbok duše a odvetil: „Si neistý. To, o čom hovoríš ti je už dávno známe. Ani ja, ani ty tu nie sme len tak. To, čo si prežil do zmeny, ktorej si sa stal súčasťou a vždy si aj ňou bol nevyrieši tvoju pochybnosť o sebe samom. Práve to je to najväčšie nebezpečenstvo, ktoré ti stojí ceste. I napriek všetkým tým silám, poznatkom a skúsenosťiam z iných svetov musíš pochopiť tvoje poslanie, tvoju prítomnosť. Tento okamih je dôležitý, pretože tu, v tomto momente rozhodujeme o tom, čo príde. Tak ako budovali túto Zem po milióny rokov naši predkovia a ich duše, ktoré v nás naďalej pretrvávajú a transformujú sily z iných svetov do tohto sveta, tak aj ty budeš musieť prijať túto skutočnosť ako tvoj nový život, ktorý je pritom starší ako tvoje terajšie uvedomenie si toho, čo si postrehol.“

„Ako ten boj skončí? Je to stále to isté, vkuse ten istý kolotoč a cesty späť niet. Ohnivá hora ma dala na začiatok cesty, ktorá bola dosť ťažká a obetoval som jej mnoho. Necítim nič. Emócie sa vytratili a celý ten prelud života a jeho foriem spôsobov správania, morálky, etiky a celkového obrazu sa rozplynul. Som sám, nikdy som necítil väčšiu prázdnotu ako cítim teraz v svetoch kam patrím.“ Smutne dodal šľachtic. Starec vybuchol smiechom. Mladý muž neprejavoval údiv. Pretože ten smiech, ako aj jeho vlastný smútok mu ani neprišli ako pohltivé emócie, boli to len prejavy sveta, kam radil svoju fyzickú schránku, svoje telo.

„A čo tvoja obeta ty hlupák? Obetoval si niekoľko duší za tých smiešnych 300 rokov? Smrťou si len začal priateľ, tak váž svoje slová v dôsledku životov, ktoré žiješ. Nik ani len netuší, prečo si prišiel až tak ďaleko a pritom prechody medzi životmi ti zobrali tak veľa. Ty už nezomrieš, pretože si dávno mŕtvy a celý tvoj život je opäť len jedno veľké neuvedomenie si faktu skutočnosti svetov, v ktorých žiješ tak, ako v tejto paralele bytia.“ starec v smiechu prehovoril.“

„Máš neexistujúcu pravdu. Viem, že vieš, že viem, čo neviem, že som mal vedieť, keď som prišiel za tebou do domu v ktorom bdela na stole čarodejnica, ktorá napokon ušla a stratil som s ňou kus seba vďaka smrti, ktorou mi odobrala časť svojej sily a tak som vďačný za skutočnosť momentov, ktorými si mi ukázal cestu nájdenia svojej identity a tieň v duchu hradnej ruže zaliatej nevinnou krvou opustil púta otroka uväzneného v tme svetla duše minulosti ukotvenej skrze teba vo mne samom. Vykúpim sa.“ Dodal šľachtic.

„Správne.“ Dodal starec, v tichosti opustil priestor starého mlynu a pomaly sa začal strácať so svojim oslíkom a vozíkom v šere prichádzajúceho večera.

Tagy: Hradná ruža