Dnes by som sa rád pozastavil v úvahe a zastavil na moment čas. Prestal sa niekam ponáhľať, prestal niečo musieť robiť, čo ani sám nechcem. Dnes chcem byť mimo toho dennodenného takmer nikdy nekončiaceho rituálu života aspoň na chvíľu.

Zem pred desitkami tisíc rokov späť.

Vonku pri jaskyni horí oheň. V diaľave vidieť mamutov. Mladý muž uteká za starcom dnu, do skalnatých útrob jaskyne. Starec práve chystá ingrediencie a pripravuje odvar pre raneného člena z osady tam dolu pod kopcom.

Muži sa pripravujú na lov, ženy sa starajú o deti. Mladík sa motá okolo starca. Je nerozhodný, zvažuje, či má ísť na lov alebo zostať so starcom. Po chvíli sa rozhodne a zostane so starcom.

Nový deň. To isté miesto, iný čas, iná doba. Mladík sa zobúdza do nového dňa. Pozerá von z poza okien bytovky na vysoko týčiace sa budovy mesta. Mal by ísť možno na lov alebo skôr do práce, aby si zarobil na to, čo mu nepatrí, pretože dnes ani strecha nad hlavou nie je jeho, i keď občas si spomenie, aké zábavné to bolo stavať bunker v lese, keď bol malý chlapec a s akou ľahkosťou mu to spolu vtedy s kamarátmi išlo. A kamaráti? Tí sú dnes kde?

Jeden je úspešný, nemá vraj čas, lebo vraj čas sú peniaze, tak načo by ho utrácal s ním. Druhý má dosť svojich starostí, veď predsa má veľa dlhov a sám nevie, kde mu hlava stojí. No a tí ďalší sú obklopení už niekým iným, či už v práci, v úspechu, v kariére, v rodine, ťažko povedať, resp. napísať, kde ešte inde, ale tak nejak.

Čo starec? Kam sa pobral po tých tisícročiach on? Je stále ešte taký ako býval? Je to ten, kto dokázal zmeniť myslenie ľudí, zmeniť vplyv v skupine a vybudovať nový civilizačný smer napredovania a evolúcie ľudstva?

Padá sneh. Je zima a mráz mladíkovi behá po chrbte, pri jeho nezmyselných úvahách o živote, ktorého je súčasťou. Je si vedomí svojej vedomej prehry nad systémom do ktorej sa dobrovoľne dostáva deň čo deň a to poznanie, ktoré v ňom tkvie stále hlbšie a hlbšie mu dáva možnosť rozpoznať to, čo chce a to, čo nechce. Zvláštne koľko námahy stojí tak elementárna schopnosť jedinca sa naučiť rozhodovať. Lebo veď predsa dnes musíme! Dnes musíme robiť čokoľvek aj za cenu stráty vlastnej identity, lebo veď na čo je nám nejaké poznanie, keď prežitok z finančnej istoty je zaručenie prežitia, obživy a zaistenia si obydlia?

Mladík vyšiel von z jaskyne, pozerá do diaľav a vidí mužov prichádzajúcích z lovu. Rozbehne sa dolu svahom z kopca smerom k nim. Pomáha im s kusmi mäsa mŕtveho mamuta. Osada má radosť, bude čo jesť, obživa je zabezpečená.

Kravata v obleku sedi ako vyšitá. Dnes bude úspešný deň. Mladý muž sadá do svojej elegantnej limuzíny, ktorú má na leasing a horí nedočkavosťou ako sa opäť bude promenádovať po cestách smerom do práce a bude si ho môcť každý pozrieť. Veď predsa jeho úspech je zárukou šťastia a istoty. Jeho istota je šťastím pre banky a iné finančné spoločnosti, pretože majú zabezpečený istý dlh.

Obloha je stále modrá. Jedlo muži spracovali a pripravili na konzumáciu, “ale prečo by sme mali žiť takto?”, opýtal sa mladý muž sám seba odetý v zvieracej koži. Tu nastal jeho prvý problém. Vlastná konfrontácia.

Na čo mu vtedy v tých dobách bola? Na čo mu je dnes? Prečo konfrontuje to, čo bolo s tým, čo je? Nestačí mu to čo je?

So smiechom v slzách pevne stojím nohami na zemi. S jasnou myslou ma obklopuje davna minulost, ktora prebieha v rozpadajúcom sa systéme prítomnosti. Som si istý, že tento prívaľ boja ustojím a nájdem opäť spôsob ako sa vynájsť a udržať si svoju vlastnú tvár. Veď aj vesmír tu je stále prítomný a málokoho to trápi, či sa mení alebo nie. Napokon, veď v tej hre života nemôže byť nikdy nič iné ako len dočasný system, ktorý je vždy krokom evolúcie smerujúcej k poznaniu avšak pre koho to poznanie v skutočnosti je? Je pre tých, ktorí vždy putujú ako ovce za bačom alebo pre tých, ktorý vytŕčajú zo stáda a potrebujú sa za každú cenu nájsť a byť tými, ktorí sú bez ohľadu na požiadavky umelo vytvoreného systému, ktorý je len nástrojom prežitia moci.

Slnko zapadá. V jaskyni sedí rada vyvolených členov. Spoločne meditujú a hovoria o smerovaní a vývoji ľudstva. Sem-tam sa im pripletie niekto pod nohy o koho zakopnú, vždy vedia, že je to ich krv, ich budúci prorok, či vyvolený, ktorý zabezpečí rovnováhu medzi poznaním a skutočnosťou bytia prepojenou na iné svety. Rozhodli sa to však zmeniť to, stratiť sa v čase a priestore, lebo prišla sila a podmienky, ktoré si to vyžiadali.

Dnes ticho pozorujú zo zátišia a sledujú dianie toho, čo si nastavuje iná sila. Je natoľko iná, že ju dôverne nepoznajú? Ťažko posúdiť. Čo sa dá však posúdiť som ja, môj život, moje rozhodovanie a moje tiché, či hlasné rozhodovanie sa o svojom vlastnom živote. Že odvaha? Že prehra? Možno, otázkou zostáva pohľad z ktorého sa na to pozeráme.

Budme radi, že máme dnes možnosť byť spolu v kontakte, hovoriť a písať spolu o tom čo bolo, o tom čo je a čo bude. Mnohé vieme zmeniť, i keď si možno niekto myslí, že je už neskoro.

Nie nie je neskoro, len sa treba dôverne a otvorene pozrieť do samého seba a nájsť ten správny smer, tú možnosť rozhodovať sa i napriek ťažkej dobe, i napriek nevyhnutnostiam z tohto systému. Práve možno aj oni sú súčasťou nášho neúspechu. Pretože byť sám sebou nie je vôbec jednoduché. Byť sám sebou znamená veľa na sebe zmeniť a neustále na tom pracovať hlavne v zmysle pohľadu na skutočnosť o sebe, pretože tá býva mnohokrát veľmi, veľmi skreslená.