Dvere sa otvorili na inom mieste. Pandorína sa opäť objavila v masívnych dvojkrídlových dverách. Smiala sa. Jej smiech však bol v niečom zvláštny.

Bolo počuť úplne jasne, že sa smeje a teší sa akoby z niečoho z čoho iným ide hrôza. Dívala sa pritom pred seba do diaľky a niekoho vyzerala. Opäť padal hustý a doslova tmavý dážď na zem a padal tak husto, že bežný smrteľník by sotva videl na krok. Ona však videla do diaľky a čakala. Po chvíli sa prestala smiať a otočila hlavu do vnútra. Pozrela sa na mladé dievča, ktoré sa tam triaslo strachom. Pokojne sa na ňu usmiala a prehovorila k nej: „Už príde o chvíľku bude tu a odvedie si ťa.“. Dievča sa chvelo na celom tele a prosilo ju, aby ku tomu nedošlo. Ustavične plakala a prosila. Pandorína sa len zasmiala a potešene sa pozrela opäť von. Jej obeť nemohla uniknúť, pretože nemala kam a ani ako. Patrila jej a ona bola vládkyňou nad osudom uvedenej devy. Patrila jej telom i dušou.
V tom sa v dialke objavila kontúra prazvláštnej postavy. Nikto okrem Pandoríny ju ešte nemohol vidieť. Postava sa pomaly blížila a ako bola bližšie, bolo vidieť postavu v plášti. Jej pohyb bol rytmický, stále rovnaký. Bola ako socha, ktorá sa posúva vpred. Z jej vyžarovania bolo jasné, že nemá potrebu niečo riešiť, či dávať niečo najavo. Príroda okolo bola ako ona, a ona bola ako príroda. Chladný pokoj v jej posune vpred jasne dával najavo kto to prichádza. Pandorína sa už nesmiala, ale ani neprejavila strach z návštevníka.
Pozorný pozorovateľ by zistil, že v tomto počasí ostal plášť úplne suchý, nezmáčal ho ani dážď. Bytosť prišla na určitú vzdialenosť ku dverám a hlasom ktorý privolával chlad a pálenie súčasne do okolia vyslovila dve slová.
„Priveď ju.“
Pandorína sa otočila ku dievčaťu a prikázala jej ísť. Dievča plakalo a prosilo, že nechce umrieť, že je mladá, ale nedokázala vzdorovať. Pandorína vlastnila jej telo i dušu.
Dievčina vyšla von ku prichodziemu a ten bez ďalších slov sa jej zmocnil a viedol ju preč odkiaľ prišiel. Dievča sa pokúsilo uniknúť ale nemalo žiadnu šancu. Bolo to akoby si niekto odnášal plyšovú hračku. Bytosť sa potom tým istým spôsobom pobrala preč.
Pandorína sa na to dívala a opäť sa smiala.
Nakoniec sa Pandorína pozrela dievčaťu do očí a hlasom z diaľav svojho dávno mŕtveho vnútra prehovorila:
„Základom života je smrť. Ty budeš obetovaná a umrieš veľmi pomalou smrťou, aby iný mohol žiť.“

Bez smrti, nie možný život. Smrť, bez života možná je.

Tagy: Pandorína