1
Dec

Ako je to s vedomím po smrti človeka?

   Odoslal Tara a zaradil do Nezaradené

V múdrych knihách sa dočítame veľa o tom, ako sa všetky možné jemnohmotné zložky tela odpútajú od fyzického tela a následne putujú tam kam patria. Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako to vyzerá z pohľadu toho čerstvo mŕtveho jedinca?

Veda aj filozofia si už dlho kladie otázku, čo je to vlastne vedomie – aj vzhľadom na rozvíjajúcu sa umelú inteligenciu – kde je skutočná hranica medzi tým, že bytosť si reálne uvedomuje seba samú a má „skutočné“ vedomie a tým, keď iba automatizovane reaguje na nejaké podnety?

Môžeme ako vedomie definovať iba to, čo poznáme vo fyzickom svete počas svojho života? V tomto kontexte mozog spracúva rôzne impulzy, ktoré dokopy vytvárajú čosi, čo voláme vedomie. Vnímame svet okolo seba prostredníctvom receptorov, tie odosielajú informácie do mozgu a mozog ich nejako vyhodnocuje. Dokáže premýšľať, uvedomovať si seba samého aj svoje okolie. Pri smrti však mozog odumiera a v tom momente by sa teoreticky vedomie v tomto ponímaní malo skončiť.

Aké potom bude to „zmenené“ vedomie, ktoré bude už založené vyslovene len na vnímaní jemnohmotných tiel, bez toho, aby mali akékoľvek impulzy z fyzických receptorov tela? Bude sa aspoň čiastočne podobať na to, ktoré poznáme za života, alebo to bude niečo úplne nové, čo si momentálne nevieme poriadne ani predstaviť?

Keď sa zamyslíme nad momentmi, kedy vieme takmer s istotou povedať, že sme reagovali čisto dušou (pričom vlny, ktoré táto duševná reakcia vyvolala, sa následne šírili do emočnej zložky a na fyzické telo), je veľmi ťažké uchopiť a popísať tieto vnemy slovami. Len maličké útržky tejto reakcie sa dostali do nášho vnímateľného spektra – do emočnej roviny a fyzického tela. Zvyšok ostáva zahalený hmlou, lebo v obmedzení hmotou nie sme schopní tento druh informácii spracovať.

Podsúva sa teda myšlienka, že aj po smrti bude mať človek určitú formu vedomia seba samého, avšak pokiaľ sme inkarnačne pripútaní do fyzickej roviny, nedokážeme si plne uvedomiť ani predstaviť, aké to vedomie bude (ak sa to vôbec vedomím bude dať nazvať).

Jedno je isté – keďže bežné vzorce uvažovania sú produkované mozgom, a tento nám z rovnice po smrti vypadne, bude to úplne iné. Môžeme si myslieť, že to bude niečo podobné ako vnímanie pocitové, či emočné, ale aj to má háčik – emócie a pocity vznikajú tiež ako reakcie na rôzne biochemické procesy v tele, to tvorí energiu a tá sa kumuluje vo forme emočného tela. Emočné telo ako zvyšková energia po fyzickom živote si poputuje svojím smerom a toto nám po rozdelení  jednotlivých jemnohmotných tiel z rovnice tiež vypadne. Takže keď vyškrtneme uvedomovanie si cez mozog a preciťovanie cez emócie, čo nám v „duši“ ostane?

Druhá teoretická možnosť je, že len ako určitá forma energie poputujeme do sveta, do ktorého nás to na základe rôznych parametrov duše automaticky pritiahne a všetko, čo sa s nami v danej chvíli bude diať, síce bude „pozorovateľné zvonku“, avšak pre nás to bude len okamih bez uvedomovania si seba samého, až kým sa znovu nevrátime do trojrozmerného sveta, aby sme nadobudli všetky receptory, ktoré toto uvedomovanie zabezpečujú.

Neviem, či moje myšlienky niekto bol schopný pochopiť, nakoľko som sa snažila nadhodiť veľmi rozdielne uhly pohľadov na jednu problematiku, ale budem zvedavá na Vaše úvahy 😉

Tento príspevok bol odoslaný v Streda, December 1st, 2021 o 11:19 a je zaradený pod Nezaradené. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

16 komentárov

 1 

Pochopiť a uchopiť vedomie mimo fyzické vedomie je náročné. Asi som Ťa aj pochopil, čo myslíš, ale reagovať na to, čo je vedomie po smrti je ťažké. Duša má svoje Emočné telo má svoje a každé to vedomie je na inom princípe. Myslím si, že napriek tomu, čo o tom vieme, tak stále vieme veľmi málo a len sa takpovediac domnievame, že vieme.
Ja sa pohrávam s myšlienkou, že sa do tejto témy pustím a skúsim to opäť ešte hlbšie prebádať a nájsť nejaké novšie poznatky a odpovede. Duša je totiž, ako otvorená kniha, v ktorej sa dá čítať ak človek pozná jej abecedu.

Myslím však, že medzi vedomím živým a vedomím po smrti je veľký rozdiel, ktorý je však malým rozdielom z pohľadu vedomia ak ho vieme poznať a chápať. Náš mozog nám veľa umožňuje spolu s Dušou sú dokonalý pár a už to len treba, ako som už napísal pochopiť.

December 1st, 2021 at 11:50
 2 

Tvoja úvaha kolegyňa Tara, nad formou vedomia živého človeka v porovnaní s vedomím počas procesov po smrti mi evokuje myšlienku že to bude zložitejšie ako si dokážeme predstaviť. Myslím si keby sme sa na to zamerali viacerí a každý by mal zrejme iný uhol pohľadu, zistíme o tejto téme viac informácii.

December 1st, 2021 at 18:43
 3 

Zaujímavá, ale zložitá téma. Vyvstáva mi z toho otázka, čo vlastne znamená byť sám sebou? Je to súbor mozgových vnemov nadobudnutých poznatkami, skúsenosťami a prežitkami, ktoré formujú naše vedomé "ja"? Alebo je to pravý opak zániku celého tohto spektra vnemov, kde sa tzv. prepnutím, atď. prirodzene ocitnem sám sebou bez nánosov mozgu? Ťažko posúdim, len sa zamýšľam.

December 1st, 2021 at 20:04
 4 

Dobra tema. Odpoved moze byt jednoducha a kratka. Tak isto zlozita a nekonecna. Vela uhlov pohladov, vela filozofickych smerov a len malo skusenoti pri pohlade fyzickeho zivota.
Prave vedomie bez emocii by sa asi nikomu fyzickemu nepacilo.

December 1st, 2021 at 20:19
 5 

Ďakujem kolegyňa Tara za túto tému, veľmi mi pomôže pri písaní práce. Skutočne sa človek veľa dočíta, no tie informácie nemusia byť vždy také, ako by sme si to predstavovali. A ako by sme si to predstavovali tiež nie je relevantné tomu, ako to v skutočnosti asi je.

December 2nd, 2021 at 08:13
 6 

@Ašarat: budem rada, keď sa v ďalšej knižke posunieme v tejto téme ďalej, môžeme to hlbšie preskúmať. Je tam stále veľa zákutí, ktoré by stáli za rozobratie. Aj keď tu sa už blížime do značnej miery do roviny filozofickej, myslím, že by mohlo byť zaujímavé bližšie sa tomu povenovať.
A dohodnime sa, že potom z druhého brehu pošleš info, ktoré potvrdí alebo vyvráti tieto úvahy 😀

December 2nd, 2021 at 09:52
 7 

@Vhiolynta: veľmi rada si prečítam Tvoje myšlienky na túto tému 🙂 pri tomto type otázok často ani nejde o finálnu a definitívnu správnu odpoveď (tú asi aj tak zistíme, až keď bude po všetkom), ale skôr o proces uvažovania a hľadania, kedy sa možno po ceste dozvieme niečo, čo sme si mysleli, že sa obsiahnuť nedá.

December 2nd, 2021 at 09:57
 8 

@Amon: páči sa mi Tvoja úvaha. Tzv. prepnutím sa vieme do určitej miery priblížiť stavu, kedy odložíme mozgové aj emočné pochody, ktoré síce pobežia ďalej na pozadí, ale nebudú primárne zahlcovať vnímanie. To by sa dalo považovať možno za veľmi malý náznak toho, ako by to mohlo vyzerať, keď tieto zložky seba odložíme definitívne. Odtlačky týchto vnemov však stále ostávajú v nás. Otázka je teda, či "byť sám sebou" znamená tieto časti eliminovať, alebo naopak práve tieto zložky a ich následné odtlačky formujú to, čomu hovoríme "ja".
To už sú dosť divoké úvahy takto zrána 😀

December 2nd, 2021 at 10:05
 9 

@Tara, ak sa bude dať a bude len náznak možnosti, tak Ťa určite budem informovať o tom v čom máme pravdu a v čom sa mýlime.

Čo sa týka ďalšej knihy, tak ja nie som proti tomu, aby sme to spracovali zamakali na tejto téme.

Ako som už spomenul Duša je kniha a treba si len nájsť čas čítať v nej.
Tvoj príspevok je pre mňa veľmi inšpiratívny.
Ak máš ďalšie poznatky, tak ich opäť napíš, či už ako príspevok, či širší komentár možno ma to naštartuje po dlhom čase ku zmysluplnej činnosti.

December 2nd, 2021 at 13:26
 10 

Veľmi veľmi zaujímavé zamyslenie a páči sa mi, ako si to, Tara, popísala a vyjadrila.

Ja sa prikláňam k tej možnosti skoro ako keby bez uvedomovania si seba samého. Jasne že o klasických 5 zmysloch niet ani reči, nebudú ani žiadne emócie, ktoré, ako píšeš, sú previazané iba s fyzickým životom. Je však aspoň trochu možné, že by duša mala aj nejaké svoje vlastné zmysly, svoje „receptory“, „vyššie zmysly“?

Ak naozaj dokážeme získať informácie vo forme intuície / 6.zmyslu, nijako nepodložené logikou ani emóciami ani žiadnou činnosťou mozgu, tak možno je predpoklad, že v takých okamihoch používame práve tie takpovediac zmysly našej duše. A možno práve vďaka týmto „zmyslom“ možno aj určitým spôsobom Duša vie o sebe samej a o tom, čo sa s ňou deje, aj vtedy, keď sa oddelí od všetkého, čo ju spája s bytím v hmote.

Keď si spomeniem na vysokú mágiu, ktorú robí Ašarat – karmické zásahy, kde je privolaná duša nedávno zomrelého – mám otázku: čo ju privolalo? Ako to, že dokázala počuť volanie? „Počulo“ a reagovalo emočné telo, s ktorou v danom čase duša bola spojená, alebo „počula“ a reagovala duša?

Ďalej mi k tomu vzniká veľa ďalších otázok: Je duša "len" čistý zhluk špecifického druhu energie, pričom táto energia má len „pasívne vlastnosti“, určité kvality či parametre podľa ktorých, ako píšeš, ju to automaticky niekam pritiahne? Vtedy možno ani nemá nejaké "vedomie", je unášaná ako oblak vo vánku.

Alebo duša je „aktívna“, má „vôľu“, je to naprogramovaná energia, nesie v sebe aj zámer, program, alebo dokonca duša sama o sebe je IBA program bez energie, iba sa naviaže na energiu ktorá jej vyhovuje, alebo je to dokonca len samotná čistá sila programu, ktorá len využíva to, čo jej príde do cesty? A tento program je vytvorený tak, že má daný určitý cieľ a dokáže s nejakými okolitými silami interagovať a reagovať na nie? Prečo by súčasťou toho programu nemohlo byť aj to, že vníma sám seba?
Ak som pri tejto úvahe pomotala niektoré významy slov, ktorých pointu som ešte nezvládla mozgom poňať, tak sa ospravedlňujem.

Avšak túto čistú, vysoko subtílnu formu existencie si predstavujem podobne ako jemnosť meditatívneho stavu, odovzdanie ako v spánku, plynutie v hudbe, už spomínaný oblak unášaný vánkom, pena prúdom rieky.
Asi len reaguje na cudzie sily a možno sa tomu nanajvýš tak „prizerá“, v pevnom presvedčení, že robí presne to, čo práve urobiť potrebuje a nevie urobiť nič iné - nemyslím, že vie nejako „vzdorovať“ či „ignorovať“ vonkajšie sily. Ak pôsobí viac síl, „vyhrá“ proste energia či sila, ktorá jej v danej chvíli viac vyhovuje – lepšie ju „uchytí“ – a teda na ňu silnejšie pôsobí. Ale určitým svojím "zmyslom" to súčasne vnímať možno môže.

Neviem, či moje myšlienky niekto bol schopný pochopiť. 😀 A či som to vôbec vyjadrila aspoň trochu vhodnými pojmami.

December 6th, 2021 at 12:49
 11 

V komentári od Anat som spomenutý aj, a to v tejto pasáži.

„Keď si spomeniem na vysokú mágiu, ktorú robí Ašarat – karmické zásahy, kde je privolaná duša nedávno zomrelého – mám otázku: čo ju privolalo? Ako to, že dokázala počuť volanie? „Počulo“ a reagovalo emočné telo, s ktorou v danom čase duša bola spojená, alebo „počula“ a reagovala duša?“

Anat ja, keď privolávam Dušu je to reálne a, čo ju, teda konkrétne privolalo? Nuž ja moja vôľa, moja sila a všetko to, čo v pozadí sa deje.

Ako dokáže Duša počuť volanie? Nuž dokážem sa dostať na jej úroveň a pritom ostať samozrejme aj vo fyzickej úrovni. Je to forma prepínania a naladenia sa na realitu Duší. Na záver tvojej otázky jednoznačne odpoviem, že áno Duša aj Emočné telo reagujú na moje volanie a moja sila ich dokáže pritiahnuť. Ak budeš pokračovať vo výučbe ďalej, tak jedného dňa sa to naučíš a budeš to vedieť ovládať tak, ako to ovládam aj ja.

A odkiaľ prichádza tá Duša? Prichádza z cesty ciest, ale ešte nevošla do tunela a je medzi priestore. Často sú to Duše, ktoré blúdia a vďaka môjmu náhodnému zásahu dokážu nájsť tunel, ktorý pre ne vytváram do paralely.

December 6th, 2021 at 14:49
 12 

Pri čítaní tvojich slov, som sa priznám musel po každom odseku zastaviť a prečítať si ho znova. A tak si dat chvíľu čas, na spracovanie myšlienok, ktoré vo mne tvoje slová vyvolali.

Napadlo ma jednoduché vysvetlenie, až tak ze som sa na chvíľu zastavil. Otázka je, existuje nejaký rozdiel medzi vedomím človeka a vedomím zvierat? Nehovorím teraz o duši, pretože mnohí by mohli povedať, že zvieratá dušu nemajú. Ak zostaneme pri vedomí, a tom co z neho zostane po smrti. A môžu sa dane skúsenosti nadobudnuté počas života jednotlivca nejako odovzdať ďalej? Možno, že vedomie a všetkým kým bol človek zanikne po jeho smrti. Ja si skôr myslím opak.

Štúdia, ktorú som jedného dňa čítal. Sa venovala experimentom s bielymi myšami. Tie mali prejsť cez bludisko. Prvej to trvalo dosť dlho, stále blúdila no nakoniec nasla cestu. Neskôr nechali rovnakým bludisko prejsť jej potomka. Ta nova myš, prešla bludisko oveľa rýchlejšie aj keď stále mala problémy a občas zablúdil. Tak do bludiska po čase nechali vojsť tretiu generáciu, a táto myš už prebehla bludisko prakticky bez problémov. Je teda možné aby generácie takto si prenechávali a odovzdávali podvedome skúsenosti? Môže sa niečo také diať i v reinkarnacnom cyklu duše? Môže teda naše vedomie zanechať, odtlačok v našej dusi?

Ak hovoríme o tom, čo sa deje s vedomím po smrti človeka. Nemôžeme stratiť po smrti úplne všetko, ak hovoríme o tom ze sa duša učí, posúva a rastie. Prichádza do života za účelom sa niečo naučiť. Potom to co sa naučíme, veci ktorými si prejdeme aby sme dokázali naplniť to co sme si do tohto života vybrali. Všetky tieto skúsenosti našej duše, pôvodne prešli našim vedomím.

A tak je tu aj to bájne podvedomie. O ktorom sa vie veľa, ale stále nie dosť. V jednej z kníh ktoré som čítal, sa písalo o tom ako hypnoterapeut dokázal vyvolať v ľuďoch spomienky na minule životy. Dokázal teda vojsť do duše človeka, alebo boli tieto spomienky uložené niekde inde? A co ľudia, ktorí majú spomienky na minule životy, bud skrz sny alebo nejaký druh spomienok. Kde by mohli byt tieto spomienky uložené.
Môže teda časť vedomia, po smrti zostať s dušou, od tlačiť sa do duše a prejsť do ďalšej paralely a následne do ďalšieho života?

Ďakujem ti za tvoje myšlienky 🙂 dala si veľa podnetov tým mojim.

December 8th, 2021 at 12:28
 13 

@Cháron, máš zaujímavý pohľad. Dovolím si zareagovať, najmä, čo sa týka vedomia tých myší. Treba dodať, že, kým prvá myš preniesla na svoje potomstvo vedomie, ako zdolať bludisko a, kým to zvládla aj tá posledná, tak tá prvá ešte žila. Teda je zrejmé, že myši dokážu vedomosti prenášať na budúce pokolenia.

Či majú zvieratá Dušu? Ja si osobne myslím, že Duša sa dokáže ukotviť vo všetkom, čo žije. Všetko, čo má aké také povedomie o sebe má, teda aj Dušu. Ono v čom sa líšime od zvieracej ríše? Len v tom, že niekto niekedy zadefinoval, že my sme ľudia. Avšak podľa mňa všetci patríme do jednej a tej istej živočíšnej ríše.

Ostáva na diskusiu, ale, čo je vlastne vlastné vedomie a, čo sa s ním udeje po smrti? Prejde zrejme na Dušu, lebo podľa mojej teórie aj Duša má vedomie rovnako ako Emočné telo. Nemáme dôkazy okrem toho, že ľudia, ktorí nazreli za oponu a mohli sa vrátiť nám opisujú aké to je na tej druhej strane za oponou smrti. Je to otázka, nad ktorou by sme mali podumať a hľadať odpovede na túto otázku. Pretože je nesporne zaujímavá.

December 9th, 2021 at 11:49
 14 

Toto je téma fakt že náročná. :-S Ak sa na to pozrieme objektívne, vlastne nikto nevie nič úplne zodpovedne. Buď niečo počul, čítal, alebo bol vychovávaný v nejakom svetonázore a tým pádom neoblomne vedel, ako a prečo sa posmrtné veci majú tak, ako sa majú a šmitec, žiaden priestor na diskusiu. A ja som tiež nebol iný. Môj prvotný pohľad na posmrtný svet bol, že smrť = koniec. To bol svet materializmu, t.j. po smrti utrum a nemusíme sa o nič starať, lebo prosto nič nie je a hotovo. Do hmoty sme sa zrodili, s hmotou aj umrieme a žiadne ďalšie záväzky. Avšak potom som sa stretol s inými pohľadmi na svet, ako napríklad s knihou Raymonda Moodyho "Život po živote". Toto mi už nasadilo toho povestného chrobáka do hlavy, že možno nie je všetko tak, ako by sa zdalo, a čo ak sú posmrtné veci o kus komplikovanejšie, než by sa zdalo? :/ No a potom, aby nebolo málo, som natrafil na nahrávky/knihy od Roberta Monroe, ktorý mal od detstva dar OOBE (astrálne cestovanie), t.j. vyletieť hocikedy z tela a stretnúť sa s čerstvo zomretými, ktorí boli samozrejme absolútne dezorientovaní a neboli schopní pochopiť, že sú čerstvo zomretí, ba sa snažili pokračovať v ich zabehnutých vzorcoch správania, ako keby sa nechumelilo a prinajlepšom im bolo divné, že okolie na nich vôbec nereaguje. A on sa im pokúšal pomôcť, dajako ich vyviesť z tejto slučky, aby si uvedomili, že prosto koniec a čo robím nie je práve produktívne a dokázali sa posunúť ďalej. Ba ako si spomínam, boli tam rôzne vysoké úrovne, akoby obežné "dráhy" nad Zemou, na ktoré sa musel s nimi dostať, aby ich dopravil do ich cieľovej úrovne a potom ich prenechal rukám niečoho, čo by sa dalo nazvať ako Karmickí Majstri.

No a najvyšší level poznania som dosiahol zatiaľ tu, v spoločenstve Selekcia, ktoré mi poskytlo ešte onakvejší pohľad na život po živote. Pre mňa osobne, výsledný poznatok je taká... synergia všetkých mojich predchádzajúcich poznaní, pretože v suma sumárum si v hlavných bodoch neodporujú a každá ďalšia znalosť len refinuje = zjemňuje to predchádzajúce poznanie. Prosto viem, hlavne na intuitívnej úrovni, že niečo nás na tej druhej strane čaká a aj keď nikto z nej úplne hodnovernú správu nepriniesol, i tak je podstatné, že sa to tu smrťou vo fyzickej rovine nekončí.

Ale aby som sa vrátil k predstavám o smrti. Pochopiteľne som sa stretol aj s informáciou, ako po smrti sa jemnohmotné telá oddeľujú od našej fyzickej zložky a nesú si so sebou všetky naše skúsenosti, ktoré potom slúžia Duši pri ďalšej reinkarnácii sťaby subtílne varovanie, že toto som už prežila, tak tu sa musím zachovať tak, alebo onak. Lebo v podstate reinkarnácia v ezoterickom svete je o tom, aby sa Duša zveľaďovala, získala čo najviac skúseností a konečnom dôsledku sa naučila všetko čo sa dokáže naučiť a potom... no a tu sa dôsledky rôznia. Niektorí vravia, že aby splynula so Stvoriteľom, iní píšu, že umožnila Stvoriteľovi spoznať samého seba... Takže opäť veľká dilema, kto má vlastne pravdu a čo má byť konečným výsledkom. :/ Ale tak celkovo, po smrti sa zachovávajú (vraj) tie skúsenosti. 🙂

December 10th, 2021 at 23:42
 15 

Tento príspevok mi dal riadneho „chrobáka“ do hlavy. A vaše komentáre to ešte umocnili. Prečo? Pretože mám svoj názor, a ak sa na vec dívam z viacerých pohľadov tak proste sa dá povedať, že každý môže mať pravdu. Aj Regulusov pôvodný názor, že po smrti nič nie je môže byť pravda. A môže byť pravda aj to, že po smrti je Duša dezorientovaná a nevie, že je po smrti fyzickej.
Proste táto téma ma fascinuje, a tak rád by som viac vedel než viem doteraz.
Nedávno som čítal knihu, ktorú mi podaroval kolega Chanik a volá sa Putováni duše aneb metafyzická zdravověda, od spisovateľa Peter Richelieu. Táto kniha má svoj pohľad o tom, ako je to s Dušou po smrti a je to nesporne zaujímavé a stojí za to si ju prečítať. Je iná, ako píšem ja, a predsa ma zaujala a s mnohými vecami dokážem aj súhlasiť.

December 12th, 2021 at 15:01
 16 

Ešte ma napadlo, ak vypne mozog nastane kóma spojená s mozgovou smrťou, tak sa Duša automaticky uvoľní. Telo navonok ešte vykazuje známky života no Duša už prítomná nieje.
Ak tomu správne chápeme tak v ten moment nastupuje vedomie Duše, ale Duša ešte necestuje do tunela. Je blízko tela, lebo telo navonok žije. No vedomie Duše sa už spája so záhrobím a stými, čo odišli už o niečo skôr. Tým chcem povedať, že momentom mozgovej smrti a zánikom fyzického vedomia sme naozaj mŕtvy, hoci srdce bije. Pretože Duša sa už odpútala definitívne od mozgu a stratila kontakt s fyzickým vedomím. Fyzické vedomie zaniklo, a to je koniec životnej púte.

Ak niekto chápe tento komentár tak je dobrý 🙂

December 15th, 2021 at 12:31

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.