Nastal očakávaný deň, ktorý by mal byť deň zmeny na ceste za poznaním tajomstiev a pravdy. Snažila sa som sa naňho vo svojom vnútri pripraviť a ladiť sa na túto udalosť. Tešila som sa na nový zážitok, emócie, pocity a aj nových ľudí, ktorých by mal priniesť.

Ešte v aute sme si spoločne s kolegyňami preopakovali otázky a preberali ako to celé bude nakoniec prebiehať. Kolega Bomagnus nám poskytol pár informácii a to nám pomohlo vytvoriť si obraz. Ale s prichádzajúcim momentom aktu prijatia pocit napätia aj tak stúpal. Trochu pomohlo usmiate privítanie od veľkňaza Ašarata a tým pocit, že sa teší na túto udalosť aspoň tak ako my. Obdržali sme listiny, ktoré sa odovzdali prvej kontrole pri vstupe do centrály. A tu už bolo jasné, že to všetko je vážna udalosť a tým aj stúplo napätie, aby sme to celé nepokazili a tým aj nezneuctili.

Slávnostný, priam honosný pocit prišiel s obliekaním magického plášťa… a vykročila som prvá odhodlane k prvej trojici majstrov. Vidieť ich ale zahalených v plášti s kapucňami na hlave, hlboko v tvári, mi aj tak trochu podlomilo kolená. Našťastie som to s minimálnou chybičkou zvládla, dali mi napiť z kalicha a dovolili mi postúpiť k ceremoniárovi Chanikovi, ktorý určil moje miesto v miestnosti. Potešilo, keď sme už boli opäť mi tri novicky pokope. Slávnostný nástup ostatných členov spoločenstva a predovšetkým charizmaticky príchod najvyšších mi paradoxne priniesol pokoj. Preverovala som samu seba… je to pokoj, či paralýza … kam vstupuješ a určite vieš, čo ideš vlastne sľúbiť? Veď si to už “videla“… v Kazachstane , deň po tom, čo si skoro umrela v 4000 m.n.m v snehovej metelici… stanovali sme a oddychovali vo vedľajšom údolí v 3500m.n.m…, za nami hrôzostrašne hučalo to temné údolie a ja sediac sama na malom kopčeku som “videla “ film, kde stojí skupina oblečená v čiernych plášťoch a s kapucňami na hlave, do tvári im nevidím a všetci majú položené ruky nad nejakým stolom a niečo vyslovujú… niečo vážne, silné a ja stojím s nimi , tiež v takom plášti. “Preberiem sa “ a nechápem, čo to bolo, kto to bol a čo som tam ja s nimi robila… zmätok a tak trochu strach. Hľadala som, ale odpoveď neprichádzala. Prešlo pár rokov a tá scéna, ktorú mám teraz pred sebou sa veľmi podobá. Tak si to predsa našla. Našla si ich. Dozrel čas na ďalšie poznanie.

Pohľad na vznešene vyzerajúceho Veľkňaza Ašarata mi priniesol pokoj. Akt zapečatenia miestnosti dal pocítiť silu tejto skupiny a vážnosť tejto chvíle. Energia , ktorá mnou prešla mi pošteklila nielen žalúdok ale ešte aj päty. Na výzvu ceremoniára som predstúpila pred druhú dvojicu majstrov. Už s pocitom istoty som odpovedala na otázky majstrov a prečítala sľub. Odpovede som si sama v sebe prebrala doma a skúmala, či viem a čo cítim, keď ich vyslovujem. Čo hovorí môj inštinkt.
S miernym napätím som prežívala túto časť s mojimi kolegyňami, nech sa im to vydarí a nech si túto slávnostnú chvíľu užijeme. Odpečatenie a ukončenie aktu príjmania prinieslo radosť a úľavu, že to máme za sebou. A aj pocit, že aj ostatní zúčastnení majú slávnostný zážitok z tohto aktu. Zvlášť ma potešilo stretnutie s členmi, ktorých sme ešte nepoznali.

Keď sa spoločnosť rozišla, pokračovali sme vo vzdelávaní a Ašarat s Vhiolyntou nám sprostredkovali informácie z knihy Trevor, dostali sme doplňujúce informácie k paralelným svetom, k téme duša, duch a emočné telo. Nasledujúci deň bol zameraný na praktické cvičenia zamerané na hľadanie vlastného kameňa, rozlišovanie zmien energií v priestore a tréning vytvárania a kontroly ochranného obalu.

Tieto dni som končila s pocitom vďačnosti, že je tu skupina ľudí, ktorá je ochotná venovať svoj čas a energiu iným a že som dostala možnosť ich stretnúť a dostať sa medzi nich. Som odhodlaná chopiť sa tejto príležitosti a maximálne ju využiť a byť na osoh sebe, Spoločenstvu a klientom v práci.

Ďakujem
Šafadehenda