Niekde hlboko v hĺbkach vesmíru v pokoji, tichu odpočíva jedna zo síl. Jej pochopenie sa vymyká akémukoľvek opisu, no napriek tomu sa budem aspoň trošku snažiť opísať pocity pri myšlienkach na ňu, i keď viem, že i to môže byť len obyčajnou a suchou fikciou.
Malé decko pobehovalo okolo rodinného domu kde žilo spolu s jeho rodičmi. Skákalo v kaluži a ohromne sa na tom bavilo. Otec, ktorý kúsok od kaluže kosil trávnik sa pousmial nad obrázkami, ktorý pri pohľade na dieťa videl a pokračoval ďalej vo svojej práci. Jeho žena pripravovala obed a chystala sa na pečenie koláča. Keď sem-tam vykukla von, aby videla ich dcérku Ester, usmievala sa a bola spokojná, keď videla úsmev na tvári jej dieťaťa.
Stojím pred dvadsiatimi ľuďmi a komunikujeme. Po necelých ôsmich hodinách strávených rozprávaním a počúvaním vychádzam z budovy.
Tú noc bolo Changi prázdne. Bez ľudí. Ale hmyz zostal.
A potkany. Zobraziť celé »
V sne nechápal obraz samého seba, ktorý sa v tej chvíli začal pred ním tvoriť. Nespoznával sa. Stál sám voči sebe, no napriek tomu pociťoval, že to nie je on sám i keď niekde v diaľave samého seba pociťoval spriaznenosť.
Falošný pocit ochrany
Ilúzia úkrytu, ilúzia bezpečia
Prečo pod vplyvom sebaklamu máme pocit, že naše činy ostanú bez odozvy?
Kopeme okolo seba v snahe oddeliť sa od stáda, do ktorého sme sami vstúpili?
Komu to vlastne chceme nahovoriť?
Komu chceme vysvetliť, že nás sa to netýka, že to tí druhí sú zlí?
Hoď kameňom, ak si bez viny.
Ilúzia je krásna, je tak ľahké nechať sa ňou uchlácholiť…
Ale aké bude prebudenie?