Malé decko pobehovalo okolo rodinného domu kde žilo spolu s jeho rodičmi. Skákalo v kaluži a ohromne sa na tom bavilo. Otec, ktorý kúsok od kaluže kosil trávnik sa pousmial nad obrázkami, ktorý pri pohľade na dieťa videl a pokračoval ďalej vo svojej práci. Jeho žena pripravovala obed a chystala sa na pečenie koláča. Keď sem-tam vykukla von, aby videla ich dcérku Ester, usmievala sa a bola spokojná, keď videla úsmev na tvári jej dieťaťa.

Takto krásne som vykreslil situáciu o ktorej rozvediem ďalšie, nasledujúce myšlienky.

Sused, ktorý býval vedľa v dome sám sledoval susedovu dcéru, ktorá sa čvachtala v kaluži. Hneď na ňu z okna svojho domu z bŕklo zakričal: „Ester! Ester, nemáčaj sa v tej kaluži, lebo nachladneš!“. Otec malej Ester pri započutí daného upozornenia sa len pootočil a susedovi povedal: „John, nestraš mi dieťaťa, veď je leto, nech sa len osvieži!“.
Sused John sa urazene a dotknuto pozrel na otca malej Ester a povedal mu: „Dobre Samuel, veď ako chceš, je to tvoje dieťaťa, chcel som jej len dobre.“

Samuel pokračoval ďalej v kosení jeho anglického trávnika.

Sused John zavrel okno a zapol si televízor. I keď bol zahladený a pozeral americky futbal, konkrétne zápas Filadelfie s New Yorkom stále sa mu navracala myšlienka s dievčatkom, ktoré si skackalo v kaluži. Cítil v sebe emócie hnevu a nepochopenia. Nerozumel, prečo Samuel nič dcére nepovedal a prečo mu dal najavo, že je všetko v poriadku. Dumal, ako vedel, ale stále mu vychádzalo len to, že Samuel je nezodpovedný otec, ktorý sa nevie postarať o svoje dieťaťa. Vzápätí po týchto myšlienkach ho napadol jeho vlastný syn. Johnov syn zomrel, keď mal 15 rokov. Predávkoval sa heroínom. John od toho dňa zostal zatrpknutý a začal piť. Manželka ho pred 2 rokmi opustila, pretože bol k nej násilný. Tu niekde končili jeho myšlienky, keď nezabudol dodať, že všetko to, čo zažil bola chyba jeho manželky a nie jeho a jeho výchovy, ktorú od detstva k nemu pestoval. Býval k nemu hodne arogantný a povýšenecký. Vždy chcel mať postavenie niekoho, kto musí bez ohľadu na svoje názory byť pre jeho syna dominantou. John sa rozplakal a sedel ďalšie dlhé hodiny v kresla, ako to bolo u neho zvykom.

Vonku svietilo slnko, povieval jemný vetrík a bolo krásne. Malá Ester sa prestala hrať s vodou v kaluži a išla sa previezť pomedzi okolité domy na bicykli, ktorý dostala k svojím narodeninám, keď mala osem rokov. Ako tak bicyklovala stretla rodičov jej spolužiačky so školy. Slušne ich pozdravila a pokračovala ďalej. Keren a Glen Eastwoodovci mali taktiež dcéru Amy, ktorá sedela dokonca s Ester aj v lavici. Glen sa začudovane pozrel na malú ester, keď ich míňala na bicykli a ktorá mala špinavé gate od kaluže v ktorej sa predtým ako ich stretla hrala. Keren si to taktiež všimla a hneď upozornila Glena, ako takto môže niekto pustiť dcéru sa von bicyklovať. Glen sa pozrel na Keren a dodal: „Keren, zlatko, veď je to len dieťa a sama vieš aké sú deti.“
Tá sa zamračene na neho pozrela a odpovedala mu: „Glen! Aká nemravnosť! Veď sa pozri na to chúďa, aké je celé špinavé! No kto to kedy videl, aby niekto v takomto oblečení pustil vôbec dieťa von?!“. Glen radšej v tej chvíli mlčal, pretože cítil, že Keren je nervózna. Po chvíli jej len dodal: „Vlastne áno miláčik, máš pravdu.“
Obaja sa potom pobrali do svojho domova, kde žili s jej dcérkou. Keren pracovala ako manažérka v jednej banke v meste. Glen bol obchodníkom a bol večne na cestách, takže doma býval cez pracovný týždeň zriedka. Keren mala však aj jednu neresť o ktorej pred Glenom mlčala a mnohokrát, keď bola nervózna a už, už mu to chcela povedať, tak sa vyhovárala na jej problémy s astmou, a jej nervozitu prisudzovala k nej. Faktom bolo to, že Keren bola Glenovi neverná s jej nadriadeným šéfom a to 4 rokom, po 10 rokoch manželstva.

Malá Ester dorazila domov, akurát, keď jej mamička dopiekla čerstvý jablkový koláč, ktorý rozvoniaval po celom dome. Otec Ester vzal za ruku a šiel s ňou do kúpeľne, kde jej špinavé veci hodil hneď do práčky a povedal jej, aby sa umyla, že idú spoločne papať. Malej Ester žiarili očká. Cítila sa neskutočne dobre, ako dieťaťa, keď príde domov, kde hreje príjemne teplo zo vzájomného pochopenia.

Mnohí si možno teraz položíte otázku, čo som týmto príbehom chcel povedať. Chcel som naznačiť, že názory sú jedna veľká nekonečná plejáda nejasností. Všimnite si postavy v príbehu. Každá mala pravdu z určitého uhla pohľadu. Každá mala nejaké skúsenosti. Napriek tomu všetkému sme sa všetci spoločne naučili žiť v určitej symbióze a to mňa osobne zaujalo. Sme tak rozliční, tak všeobecne zaujímaví a napriek tomu, si snažíme presadzovať každý ten svoj relatívne správny pohľad na situácie okolo nás a ich „pravdivé“ vysvetlenie z uhla nášho pohľadu. Kto má však právo to všetko súdiť a na základe akých objektívnych právomocí? Niet divu, že možno práve taký jedinci skôr mlčia, než sa ženú do unáhlených komentárov situácií, či vysvetlení svojich pohľadov na ne. Skôr ten, kto mlčky pozná aj tu najneutrálnejšiu polohu bytia pozná, že tvrdenie niečoho, čo je fixné, pevné, ako názor, ktorý povie človek, pretože si myslí, že je správny, no napokon čas ukáže, že to bol možno závažný omyl či unáhlený predsudok.