Dvere sa objavili opäť v priestore. Boli dvojkrídlové a akoby viseli nad zemou. Boli ešte stále otvorené a pomaly sa v nich zjavila Pandorína. Spojenie s Cestovateľom zapríčinilo, že zachytila časť jeho úvah. Teraz ju však najviac zaujalo to, v akej dobe sa ocitla. V dobe, do ktorej ju poslali, totiž na zemi už nemal jestvovať žiadny život a pritom tu bolo neskutočne živo.

Dívala sa na svet okolo seba. Svet bol plný života a spevu vtákov.
Posledný žijúci tvor zeme odišiel zo svojho domca už dávno pred jej príchodom.
A tu pritom kvitol život v plnej kráse.
Dívala sa na svet, ktorý sa nedá len tak ľahko ani opísať. Jeho farby žiarili a tóny spevu vtákov by dávali každému pocit, že sa ocitol v Edene. Teda v prípade, že by tam okrem Pandoríny niekto bol.
Na jej tvári sa po chvíli objavil úsmev. Tak dávno ho už nemala na tvári, že si ani sama nevedela spomenúť na ten moment, keď sa naposledy usmiala.
Jej povaha nepoznala veľa radosti a aj preto sa dostala do tejto situácie. Tentoraz ale v jej duši akoby niečo malé vyklíčilo v tomto novom svete, kde sa ocitla.

Navzdory svojím zvyklostiam sa rozhodla podísť odo dverí na väčšiu vzdialenosť, ako bolo jej pomyselných dvadsať metrov. Celé veky nemohla ísť ďalej, ale o to mala väčšiu možnosť ísť vo svojom svete kde len chcela. Ale aký to bol svet – svet, v ktorom bolo všetko pretkané pocitmi a emóciami. Pocitom mohutnej sily a emóciami bolesti tých, ktorí sa tam ocitli. Jedni vládli neúprosnou silou a iní zase žili v strachu a porobe. Ten svet nemal pomyselný začiatok a ani koniec. Pretože takýchto zvláštnych dverí do iných svetov tam bolo veľa.

Aj v jej samotnom svete sa dalo ísť do svetov inej kategórie, ale a v konečnom dôsledku to bolo len o vyspelejšej kultúre alebo proste o menej vyspelej civilizácii. Podstata sily bola však stále tá jedna.
Teraz sa zrazu mohla pohybovať v tomto prastarom a predsa tak novom svete. Nevedela, aká flóra a fauna sa tu vyvíja a ani si to neuvedomovala až tak, aby sa nad tým pozastavila. Ona proste bola rada, že hranica ktorá, ju doteraz zväzovala, tu nepôsobí.
Pozrela sa smerom k domcu, kde ostala otvorená kniha života a smrti. Alebo len jedného? Života či smrti? Uvažovala, či sila, ktorá ju držala v jej svete, ju pustí až do domca, aby nazrela do tej knihy. Posledný človek, ktorý ju čítal a zrejme do nej aj písal, bol preč a tak sa mohla slobodne a nerušene do nej začítať a dozvedieť sa tajomstvá, ktoré ani jej samej neboli úplne jasné.
Vedela, že Cestovateľ upadol do letargie odpočinku a zrejme ho tak skoro nikto nevyruší a ona teda mala po vekoch konečne priestor pre seba.

Pomaly kráčala ku domcu a neustále podvedome sledovala, či ju tá sila pustí ďalej.
Nič jej nebránilo ísť, akurát vždy keď išla ďalej, všetko v istom kruhu okolo nej zakaždým stíchlo. Akoby tvory na planéte cítili nebezpečenstvo jej bytia.
Pomaly došla pred dvere domca. Chytila kľučku, ale dvere sa neotvorili. Zostala zaskočená stáť. Vedela, že dvere nie sú zamknuté a predsa nešli otvoriť. Váhanie však netrvalo dlho a otvorila ich spôsobom iným. Chvíľku sa na dvere uprene dívala a potom si pre seba niečo povedala a dvere sa samé otvorili.
Sama sebe následne nahlas povedala: „Hľa, aj tu to funguje“. Potom už bez ďalšieho váhania vošla dnu a sadla si za stôl, na ktorom stále horela svieca.
Ak by sa niekto pozastavil nad tým, prečo tam svieca horela, odpoveď tkvela vtom, že v tomto domci čas neplynul.
Zasadla si za stôl a začala listovať v knihe, až konečne našla to, čo hľadala a to bola aj odpoveď na otázku, prečo sa život nestratil z tejto planéty.
Bola tak prostá a jednoduchá, až tomu nechcela veriť. To, v čom tkvie tajomstvo, bolo tak dávne a tak jednoduché, že ju toto poznanie úplne zmiatlo. Toto poznalo ľudstvo od pradávna a predsa ju to zaskočilo.
Vedela s istotou povedať, že toto bude prekvapenie aj pre cestovateľa a aj pre iných. Nikto by nečakal, že toto bude tajomstvo, cez ktoré sa veci ohľadom smrti menia. Smrť tu bude a bola stále, ale aj život tu pretrvá, kým bude toto jednoduché slovíčko pretrvávať.

Tagy: Pandorína