Ako sme prežili v tichu: Spomienka na Anách v čase totality

Spoločenstvo Anách dnes znova žije. Ale aby mohlo žiť, muselo najprv prežiť.

Nie každé duchovné učenie zanikne preto, že stratí svoj obsah. Niekedy je prinútené mlčať.
Niekedy sa musí ukryť pred dobou, ktorá nepripúšťa slobodné myslenie ani slobodu ducha.
Taký bol aj osud Spoločenstva Anách počas totalitného režimu.

Táto spomienka nie je len pohľadom do minulosti. Je svedectvom o tom, ako sa duchovné učenie, tradície a hodnoty dokázali zachovať aj v časoch, keď boli prenasledované. Je pripomenutím toho, že skutočná sila človeka sa často prejaví práve v období, keď nemôže hovoriť nahlas.

Aj v dobe, keď sa nesmelo hovoriť, sme sa stretávali. Aj keď nás vymazávali zo škôl, pracovných miest či verejného života, nezabudli sme na to, kým sme boli. A dnes, keď Spoločenstvo Selekcia pokračuje v odkaze svojich predchodcov, považujem za správne pripomenúť si cestu, ktorá tomu predchádzala.

Keď duchovno nebolo vítané

Spoločenstvo Anách nieslo v sebe niečo, čo totalitný režim nikdy nedokázal pochopiť. Nebola to politická organizácia. Nebolo to hnutie usilujúce sa o moc. Bolo to duchovné spoločenstvo, ktoré sa venovalo vnútornému rozvoju človeka, práci s tradíciou, duchovným hodnotám a odovzdávaniu skúseností medzi generáciami.

Práve preto nezapadalo do predstáv režimu, ktorý sa snažil kontrolovať nielen spoločnosť, ale aj spôsob myslenia ľudí.

Po druhej svetovej vojne prišla nová forma neslobody. Popri ovládaní štátu začala ideológia zasahovať aj do duchovného života. Všetko, čo nebolo pod kontrolou štátu, sa stávalo podozrivým.

Rozdelené skupiny a život v utajení

Namiesto obnovy prišlo postupné rozdrobenie.

Spoločenstvo Anách sa rozpadlo na malé skupiny roztrúsené po Slovensku. V mojej oblasti nás bolo len niekoľko. Ďalšie skupiny pôsobili vo Zvolene, Bratislave a jej okolí. Každá fungovala opatrne a prevažne izolovane.

Nebola to dobrovoľná samota.

Systém prakticky znemožňoval pravidelné stretávanie a vytváral prostredie, v ktorom bola dôvera jednou z najvzácnejších hodnôt.

Komunikácia bola otázkou bezpečnosti

Dnes je jednoduché poslať správu za niekoľko sekúnd. Vtedy to bolo úplne inak.

Pevnú telefónnu linku nemal každý a tie, ktoré existovali, boli často predmetom odpočúvania. Korešpondencia mohla byť kontrolovaná. Každé slovo bolo potrebné starostlivo zvažovať.

Najdôležitejšie poznatky sa preto odovzdávali osobne.

Nie cez listy.
Nie cez telefón.

Ale pohľadom, rozhovorom, spoločným stretnutím či ústnym odovzdaním skúseností. Takto sa zachovávali tradície, ktoré sa nedali zapísať do kníh ani vysloviť verejne.

Komunikačný problém medzi členmi Anách nebol technickou nepríjemnosťou. Bol otázkou samotného prežitia spoločenstva.

Keď o vašej budúcnosti rozhodovali iní

Aj môj vlastný život poznačila atmosféra tej doby.

Ako mladý človek som rozmýšľal nad štúdiom. Veľmi skoro som však pochopil, že moje rozhodnutie nebude rozhodujúce.

Bolo mi povedané:

„Nie, Ašarat. My ti povieme, čo budeš študovať a kam pôjdeš na školu. A na vysokú školu rovno zabudni.“

Nebolo to hodnotenie mojich schopností.

Bolo to hodnotenie môjho pôvodu.

Ešte pred mojím narodením vznikli záznamy, podľa ktorých sa mojim rodičom vzhľadom na pôvod mojej matky a na skutočnosť, že môj otec ako profesionálny dôstojník odmietol vstúpiť do Komunistickej strany Československa, neodporúčalo umožniť ich budúcim deťom stredoškolské ani vysokoškolské vzdelanie.

Takéto rozhodnutia dokázali ovplyvniť celý ľudský život.

Nie všetci ľudia boli rovnakí

Po nástupe do zamestnania som po krátkom čase zmenil pracovisko.

Práve tam som zažil okamih, na ktorý nikdy nezabudnem.

Môj nadriadený mi povedal:

„Zmenili sme ti kádrové papiere, lebo sme si urobili vlastný úsudok. Tie, ktoré prišli z bývalého zamestnania, boli také strašné, že ani recidivisti z Ilavy nemali horšie.“

Pôvodné hodnotenie roztrhali.

Napísali nové.

Vtedy som pochopil jednu veľmi dôležitú vec.

Ani v neslobodnom systéme neprestali existovať čestní ľudia. Niektorí boli ochotní pozerať na človeka vlastnými očami, nie očami ideológie.

Ani zákaz nedokázal zastaviť službu ľuďom

Napriek rôznym prekážkam som sa snažil pracovať medzi ľuďmi.

Viedol som mládežnícky klub.

Niekoľkokrát ma na pokyn okresných orgánov Komunistickej strany z funkcie odvolali.

Mládež si ma však vždy zvolila späť.

Nebolo to víťazstvo nad režimom.

Bolo to víťazstvo dôvery.

Aj takéto malé udalosti vytvárali priestor, v ktorom sa zachovávali medziľudské hodnoty, spolupráca a duchovné smerovanie.

Aj toto bol svojím spôsobom Anách.

Stretnutie na Vígľaši

Jedným z najvýznamnejších okamihov bolo stretnutie na zámku Vígľaš v roku 1988.

Režim ešte stále existoval.

Nebolo bezpečné organizovať podobné podujatia.

Napriek tomu sa uskutočnilo stretnutie, ktoré dnes považujem za jedno z najodvážnejších v novodobých dejinách Anách.

Bol som naň vyslaný ako zástupca našej skupiny.

Ak by bolo odhalené, jeho účastníci mohli čeliť veľmi vážnym následkom.

Napriek tomu tam zazneli staré slová, stretli sa ľudia, ktorí sa dlhé roky nemohli slobodne stretávať, a na chvíľu sa opäť otvoril priestor pre duchovnú kontinuitu.

Sloboda neprichádza zo dňa na deň

Po roku 1989 sa režim skončil.

Neznamenalo to však, že zmizol aj strach.

Ľudia, ktorí desaťročia žili pod neustálym dohľadom, potrebovali čas, aby znovu uverili slobode.

Dôvera sa nevracia podpisom zákona.

Vracia sa pomaly.

Rokmi.

Až postupne sa jednotlivé skupiny odvážili znovu stretávať, odovzdávať skúsenosti, učiť ďalších ľudí a pokračovať v práci, ktorú boli dlhé roky nútené vykonávať iba v úzadí.

Z Anách vyrástla Selekcia

Anách takmer nezaniklo preto, že by stratilo svoje učenie.

Takmer zaniklo preto, že bolo nútené príliš dlho mlčať.

Jeho plameň však nikdy celkom nezhasol.

Práve z týchto koreňov neskôr vyrástlo Spoločenstvo Selekcia, ktoré nadviazalo na dedičstvo svojich predchodcov a zároveň ho rozvinulo o nové poznatky, nové metódy výučby a vlastnú cestu duchovného rozvoja.

Tradícia pokračovala.

Nie ako kópia minulosti.

Ale ako jej prirodzené pokračovanie.

Tridsať rokov novej cesty

Keď dnes hovoríme o tridsiatich rokoch existencie Spoločenstva Selekcia, nemožno zabudnúť na desaťročia, ktoré tejto ceste predchádzali.

Na ľudí, ktorí mlčali, aby mohli raz hovoriť.

Na učiteľov, ktorí odovzdávali poznanie bez kníh.

Na tých, ktorí napriek riziku zostali verní svojim hodnotám.

Práve ich odvaha umožnila, aby sa duchovná kontinuita zachovala až do dnešných dní.

Záver

Každá generácia má svoje skúšky.

Naša generácia nezažila len obdobie slobody. Zažila aj obdobie, keď bolo potrebné chrániť duchovné učenie mlčaním.

Ak dnes môžeme slobodne písať, učiť a odovzdávať skúsenosti, je to aj zásluhou tých, ktorí pred nami odmietli vzdať sa svojich hodnôt.

Ak ste nositeľmi poznania, odovzdávajte ho ďalej.

Ak vo vás horí plameň poznania, nenechajte ho zhasnúť.

A ak hľadáte svoju vlastnú duchovnú cestu, pamätajte, že každá skutočná tradícia prežila len preto, že sa našli ľudia ochotní niesť jej svetlo aj v časoch, keď bolo jednoduchšie ho uhasiť.

P.S.:

Ak vás zaujímajú podobné články o mágii, duchovnom rozvoji, histórii Spoločenstva Anách a Selekcia či ďalšie úvahy z mojej autorskej tvorby, navštívte aj moju stránku www.asarat.sk.

Ak vás zaujíma svet liečivých rastlín, byliniek, prírodnej medicíny a ich tradičné využitie, pozrite si aj stránky www.prirodna-medicina.selekcia.sk  kde pravidelne pribúdajú nové odborné aj populárno-náučné príspevky.