21
Jun

Solitér

   Odoslal Asarat a zaradil do Postrehy, Zamyslenia

Úvod

Neviem presne, či názov Solitér presne vystihne to, čo chcem ja tu presne zachytiť, ale ja verím, že v kontexte napísaného sa to podarí pochopiť a ten názov bude mať potom ten správny význam.
V našich životoch sa stretávame so silami ktoré pochádzajú jednak z nás a jednak zo svetov paralel.
Nech už tie sily pochádzajú odkiaľkoľvek sú tu a ovplyvňujú nás všetkých viac, či menej a zasahujú do našich životov.
Roky som tápal akoby v tme a hľadal som odpoveď na to, že čo to spôsobuje. Hoci pravdu som mal na očiach celý čas, celý svoj život.
V mojom prípade sú to teda desaťročia a pred zhruba dvadsiatimi rokmi som toto aj istým spôsobom uvedomoval, ale som to nesprávne presadzoval nesprávne som to komunikoval. Chyba teda nastala aj niekde v pol ceste medzi komunikáciou a realitou života, keď sme vtedy s kolegami riešili, že ako ďalej a ako hlavne správne ďalej.
Chyba bola, že ja som celkom nepresadzoval staré pravdy a systém toho ako ďalej aj voči žiakom, ktorí mi rástli pred očami a menili sa tak ako rástli a zo žiakov sa stávali kolegovia. A tu nastala prvá chyba.
Hoci som to aj opísal ako istý návod v príbehu Hrad, aj tak som toto menil pozvoľna s odôvodnením, že je tu nová doba, ľudia sú iný a preto treba iným spôsobom ku nim pristupovať. Veď čo platilo kedysi nemôže platiť úplne teraz, keď sú ľudia iným spôsobom nastavený.
Avšak toto bola chyba a čo bolo dobré kedysi asi vedeli prečo je to dobré a niektoré veci netreba meniť len preto, že sa doba mení neustále na modernejšiu dobu.
Sila paralel a mágia sa až tak nemenia a treba toto akceptovať a brať na zreteľ. A tomu sa samozrejme bude treba opäť prispôsobiť.
Bude veľmi ťažké a pre niektorých jedincov skoro nemožné lebo len tak niekoho pretvoriť a búrať mu rokmi budované zvyklosti a systém väzieb emociálnych a osobných väzieb meniť na úkor iného niečoho bude veľmi náročné. Nie však nemožné a výsledok bude nakoniec stáť za tú námahu a čas ktorý tomu bude treba venovať.
Jednoduchšie to budú mať tí, ktorí prijmú toto za svoje hneď začnú podľa toho žiť.
Niektorí jedinci takto už fungujú aj keď vlastne často len intuitívne, či náhodne. Ale na nich vidíme tiež, že to funguje a my sme sa ich skôr snažili „stiahnuť“ ku nám miesto toho, aby sme šli tou cestou aj my.
Nuž, ale vieme čo treba zmeniť a vieme snáď aj ako to treba zmeniť a je len na nás, či to dokážeme.

Sily

Na samý úvod si treba uvedomiť, že naše telá majú sily a tie sú ako magnetické polia, ktoré vyžarujú plus a aj mínus.
Máme v sebe sily ktoré majú určitú polarizáciu a každý z nás ju má na inej silovej úrovni počas svojho života. Toto sa mení aj z pohľadu veku, ako aj z pohľadu zdravotného stavu a emočných vplyvov.
Sila je tu od momentu ako sa prvý krát nadýchneme, až do doby kým nevydýchneme posledný krát. (V skutočnosti posledný je nádych pri smrti, nie výdych.)
Sila je polarizovaná na plus, alebo mínus. Je to úplne jedno, či plus, či mínus, toto treba proste chápať ako vyjadrenie pre pochopenie toho čo opisujem. Táto polarizácia je teda rovnocenná. Nikto predsa nerieši akú má krvnú skupinu, stále to chápme proste ako krv.

Čo však treba vziať do úvahy je samotná Duša a uvedomiť si, že to aj ona tiež mení našu polarizáciu z jej pohľadu ako sa veci na úrovni fyzickej vyvíjajú a tým ovplyvňujú potreby duše. Duša má ako vieme Emočné Telo a toto ovplyvňuje naše životné pochody a cez to ovplyvňujeme Dušu a teda aj polarizáciu a tým Dušu ktorá potom mení polarizáciu –slovo s ktorým sa v tejto téme budeme často stretať.
Tu je základ vyžarovania a problému na ktorý sa následne nabaľuje veľa ďalších vplyvov.
Polarizácia, či už plus, či mínus tu nehrá žiadnu rolu v tom zmysle, že čo je pozitívne a čo je negatívne.
Tu je polarizácia aj plus a aj mínus rovnocenná a umožňuje nám spoluprácu v tej úrovni, aby sme vôbec vedeli spolu normálne vychádzať a do istej miery spolupracovať.
Osobne v tomto čase si nemyslím, že existuje niečo ako neutrálna polarizácia, že niekto povie ja nemám problém ja vychádzam s každým. Toto však rozoberiem trocha neskôr.
Sila polarizácie nám vytvára priestor na hľadanie prenikov a umožňuje spoluprácu. Funguje do doby než sa nám polarizácie nezosúladia. Proste ak má jeden plusovú a druhý mínusovú polarizáciu ide to dokopy.
Ak sa stretajú rovnaké polarizácie môže to od úvodu začať iskriť, ale nemusí to byť od úvodu pravda. Je to aj preto, že v úvode sila polarizácie nie je zladená do jednej úrovne sily, tak aby sme vedeli spolu vyjsť. Alebo naopak je tak v jednej úrovni, že je to opätovne problém.
Lenže, problém je aj vtedy, keď sa sily zladia.
To až postupne sa sily zladia začínajú sa trecie plochy vybíjať. Prirovnal by som následky ku tomu ak spojíte dve fázy dokopy vznikne menší výbuch a vyrazí to poistky. A rovnako ak sa aj dve fázy síce nespoja, ale dôjde ku prepätiu energie poistka „vyletí“. Proste to teraz asi vyzerá, že problém je všetko.

Riešenie?

Ako predchádzať týmto javom? Nuž jestvuje jednoduchá odpoveď ktorá je však aj problémom a jadrom úrazu.
Takýto ľudia si musia dať pauzu, respektíve sa musí stať každý z nich akoby Solitér.
To znamená, že ďalej musia isť buď s niekým iným, alebo samy.
Viem, že toto narazí na problém ľudskej podstaty ako takej a ľudia si povedia: “ľudsky si sedíme, my toto prekonáme.”

Nuž kolegovia neprekonáte a skôr či neskôr na moje slová dôjde. Ja osobne som toto zažil veľa krát, a aj v spoločenstve Anách som to mal celý čas na očiach ako oni fungovali. Trvalo mi desaťročia pochopiť toto a musel som zažiť nejedno takéto nezladenie polarizácie, než si dovolím bezpečne toto tvrdiť.
Dnes viem, že zrejme iná cesta nejestvuje a musíme sa vrátiť aj ku niektorým starým princípom fungovania a riešenia výučby a koexistencie aj v rámci spoločenstva Selekcia.

Solitérstvo niektorým kolegom proste aj vyhovuje. Mnohí sa „utiahnu do svojej samoty“, aby tak jestvovali alebo s pocitom slobody alebo pretože im takto vyhovuje byť a jestvovať. Spoločnosť iných ľudí vyhľadajú následne len podľa istej potreby, alebo do svojej blízkosti na istú dobu „pustia“ iných ľudí. Deje sa to samozrejme z rôznych príčin a počinov. Jednak je to možná výmena skúseností, potreba niečo odkomunikovať alebo len tak sa porozprávať. Väčšinou sú to však skôr stretnutia na dobu kratšiu ako dlhšiu.
Solitér je často odkázaný na samo vzdelávanie alebo na samo výskum učenia svojej cesty.

Často sa môže stať, že aj jedinec ktorý nie je solitér potrebuje z titulu prebudenia síl vo svojom vnútri byť sám istú dobu. Pretože jeho sila môže veľmi kontraproduktívne pôsobiť na okolie a iných kolegov. Náhly prejav sily sa prenesie do roviny Emočného Tela a to dokáže toto vyhodnotiť ako útok priamo na podstatu duše.
Jedinec, ktorý toto vyhodnotí ako útok na svoje JA sa potom zamýšľa prečo tomu tak je.
Obvykle sa stále niečo nájde a ak sa nenájde, tak sa umelo vytvorí lebo mozog nemá rád prázdno, – že sa niečo deje bez príčiny to mu proste nejde do súladu. Preto Emočné Telo s mozgom vytvoria anabázu toho, prečo sa to niečo deje. V taký čas ak sa nie je človek s prebudenou silou ochotný sa stať na istú dobu solitérom, tak je treba, aby ten ktorý to vyhodnotil ako útok na svoju osobu sa stal solitérom voči takej osobe. Teda aby s ňou prerušil na určitú dobu kontakty kým sa sily „nezladia“ prípadne neupokoja.
Táto sila ktorá sa u jedného prebudila u druhého môže byť dlhšiu dobu už aktívna a preto na seba skôr, či neskôr zareagujú.
______________________________________________________________________________

PS: Toto je úryvok s pripravovanej práce Solitér.

Tento príspevok bol odoslaný v Friday, June 21st, 2019 o 10:52 a je zaradený pod Postrehy, Zamyslenia. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

8 komentárov

 1 

Milý Ašarat,
zaujal ma názov tvojej pripravovanej práce Solitér.
Myslím, si, že aj keď je človek sociálny a žije, pohybuje sa a je odkázaný na spoločenstvo ludi v širšom význame, vo svojej podstate je Solitér.
Určite si každý z nás pocit Solitérstva zažil aj keď to v podstate nevedel pomenovať.
V podstate do pozície Solitéra nás "dostávajú" sily ako píšeš, len neviem, či ja tie sily viem vždy ovplyvniť alebo očakávať. Keď si myslím, ze som "Solitér" tak opak je pravdou a keď si myslím, že nie som sama, stávam sa Solitérom.
Mám za to, ze samotná definícia Solitéru by zabrala veľa miesta a nebolo by od veci ju zadefinovať. Solitérom môže byť jedinec na základe emócii, na základe etiky, svojho prístupu k práci, prírode, ľudom....
No v jednom s Tebou, ak môžem a nie je odo mňa trúfalosť súhlasím.
Sú staré princípy, tradície, ktoré sa jednoducho nemôžu alebo nemajú prestať rešpektovať. Lebo práve to "staré" nás posúva dopredu...a všetko tu už raz bolo.
Keby nie, neexistovali by tradície.

June 22nd, 2019 at 16:52
 2 

Myslím, že túto úvahu som už kedysi dávnejšie čítala... Je dobre, že si ju našiel vo svojich zápiskoch a vrátil sa k nej. Niektoré veci v tomto našom svete musíme proste zobrať ako fakt.

Existujú jedinci, ktorí sa môžu navzájom doslova míňať, neprekážajú si, ale ani toho spolu veľa nanarobia a budú sa viac-menej zdvorilo obchádzať, aj keď sú súčasťou jedného spoločenstva. Keď sa však na tej istej frekvenčnej úrovni stretnú dve rôzne sily, buď vytvoria spoločný magnetizmus, ktorý ide dokopy a je produktívny, alebo to vybuchne. A tieto dve fázy sa skutočne môžu striedať ako ročné obdobia (alebo rýchlejšie? alebo pomalšie?)
Niečo, čo možno roky fungovalo, zrazu zmenou v silách vo vnútrach týchto ľudí spôsobí, že si doslova pôjdu po krku, ani sami nebudú vedieť prečo. Dôvod sa už nájde, veď sme v ľudských telách, máme svoje emočné prežívanie a stúpiť niekomu na otlak (vedome či "bezvedome") nie je až tak ťažké.

Kde však hľadať príčinu vychýlenia z tejto krehkej rovnováhy? Je prvým impulzom zmena v polarizácii vnútornej sily a až následne príde naskladanie negatívnych emočných pochodov? Alebo presne naopak, že keď ľudia kráčajú istý čas vedľa seba, skôr či neskôr si polezú tak pekne ľudsky na nervy a následne sa aj ich sily nastavia do kvázi "protichodných" polarizácii? Bola by som zvedavá na Tvoj názor.

June 24th, 2019 at 15:36
 3 

Zaujímavá téma. Teším sa na túto prácu.

June 24th, 2019 at 22:12
 4 

Hermióna
Kolegyňa Hermióna, odpoviem nasledovne:
Každý občas potrebuje byť trošku sám so sebou a byť Solitérom, ale sú aj ľudia, ktorí sa sami so sebou boja ostať lebo by museli čeliť sami sebe. A to teda nechcú, pretože majú strach z toho čo tam v ich vlastnom duševnom vnútri je.

Tara
Kolegyňa Tara, napísala si medzi iným nasledovné:
Kde však hľadať príčinu vychýlenia z tejto krehkej rovnováhy? Je prvým impulzom zmena v polarizácii vnútornej sily a až následne príde naskladanie negatívnych emočných pochodov? Alebo presne naopak, že keď ľudia kráčajú istý čas vedľa seba, skôr či neskôr si polezú tak pekne ľudsky na nervy a následne sa aj ich sily nastavia do kvázi "protichodných" polarizácii?

Začnem odpovedať nasledovne – človeku sa polarizácia počas života mení. Je to jednak spôsobené aj fyziologickými hormonálnymi procesmi – pretože sa nám počas života menia hladiny hormónov.
Tiež je to spôsobené nazvime to magnetizmom a čiastočne aj vplyvmi okolia. A to vplyvmi okolia jednak na fyzickej úrovni, ako aj na úrovni energetickej a tiež z roviny paralelnej.
Proste do toho vstupuje veľa premenných, prečo sa človek môže stať z úplného extroverta, doslova introvert.
A potom sú tu jedinci ktorí si Solitérstvo vyberú ako svoju životnú púť.
A v neposlednej rade je tu vplyv paralelných svetov. Jedinci ktorí sa týmto zaoberajú sa dostávajú často „hlboko“ a ich magnetizmus sa stretáva s magnetizmom paralelných svetov alebo s magnetizmom alternatívnych realít.
V taký čas sa tiež môže polarizácia jedinca zmeniť. No chápme to aj tak, že veľa robí aj povaha človeka. Občas ten vplyv „magnetizmu“ len napomôže tomu, že sa poodhalí pravá podstata povahy človeka. Inak povedané ak je niekto ..... – proste povahovo nejaký, tak sa to vďaka tomu prejaví.

Ak však chcem odpovedať na otázku, že prečo sa občas ľudia čo sú dlhodobo spolu zrazu pohádajú, tak je niekoľko úrovní odpovedí. Najjednoduchšie to vysvetlím tak, že poviem:
Človek sa v čase a priestore mení a predsa ostáva rovnaký, ale sily ktoré nás smerujú sa menia s pohľadu potreby Duše a tomu je podriadené všetko. Ak je Duši nutná skúsenosť nezhody, tak nezhoda nastane.

June 25th, 2019 at 11:59
 5 

....tá Duša je ale potvora....

June 25th, 2019 at 13:01
 6 

Veľmi poučný a zaujímavý článok. Je v ňom hlboká myšlienka pre nás všetkých, pretože hľadanie vnútornej rovnováhy a harmónie je pre každú prácu, činnosť, ktorú chceme vykonať, veľmi dôležité.
Prečítala som si príbeh Hrad, nostalgia, ktorá mnou prešla bola silná. Sú v ňom silné väzby spolupatričnosti, jednoty a hlavne jeden druhému nezávidia, spolu zdieľajú veci, ktoré sú potrebné pre celok.
Solitér je individualista, introvert. Tiež človek svojský, robí si veci po svojom, spôsobom, ktorý ostatní nemusia vnímať ako štandardný.
Introverzia a extroverzia sú komplexné, mnohostranné osobnostné konštrukty. Jednotlivci môžu padnúť do extrémov každého rozmeru, alebo častejšie, ležať niekde medzi týmito dvoma, a prejavujú vlastnosti oboch.
Pri práci v ezoterike je dobre byť komplexným jedincom.

June 26th, 2019 at 08:10
 7 

@Vhiolynta: Dobrý postreh, že pri práci v ezoterike treba byť komplexným jedincom. Na ceste mága prichádzajú obdobia, ktorými si musí prejsť každý sám a vtedy je vyslovene vhodné stiahnuť sa do seba. A potom sú časy, kedy je nutné spolupracovať a vytiahnuť z talóna aj tú extrovertnejšiu stránku svojej osobnosti a naučiť sa akceptovať individualitu kolegov v prospech spoločných cieľov.

June 26th, 2019 at 08:17
 8 

Kolegyňa Vhiolynta, som veľmi rád, že sa Ti páčil príbeh Hrad. Snažím sa o to aj tu, ale sme ľudia tejto doby so všetkými vymoženosťami slobody, techniky a neduhov.
Neviem či boli vtedy ľudia iný – možno nie, ale možno to bolo tým, že kto tam v stúpil, tak tam vstúpil „naplno“, či úplne?!
Dnes sa človek ľahko urazí, nahnevá, lebo, lebo, lebo a potom sa stáva najprv vnútorným Solitérom a potom aj Solitérom navonok.

Nikomu to nejako nevyčítam, ale mrzí ma, že to Solitérstvo je forma ľahšej voľby a namiesto toho, aby tomu všetkému čelili a postavili sa čelom s vnútorným pocitom toho, že „mňa toto nezlomí a pôjdem napriek všetkému ďalej.“
Žiaľ ľudia volia formu „strčenia hlavy do piesku.“

Hrad – to je opis niečoho, čo sa dnes dá miestami nájsť. Prebrali jej podstatu rôzne mníšske rády a vniesli si do toho náboženstvo a uspôsobili si vlastne pôvodnú myšlienku s príbehu Hradu.
Podľa mňa ten kto kráča cestou mágie má právo na emócie celého rozsahu, ale napriek emóciám by mal bojovať aj so svojím vnútrom, pretože má pred sebou cestu na Ohnivú Horu, ktorá je práve lemovaná aj tým, či sa stanem Solitérom alebo nie a napriek všetkému pôjdem ďalej s týmom so zdvihnutou hlavou.

Stať sa jedného dňa Veľkňazom znamená, že na tej ceste sa jedinec stáva Solitérom maximálne tak vo svojom vnútri. Avšak aj napriek tomu, že sa vnútorným Solitérom pre niečo stane, tak aj tak vytrvá a ide ďalej. No nie každému to stojí za to, či inak povedané nie každý sa vie stretnúť sám so sebou a bojovať so sebou a ustáť tlak okolia. To chce proste silného jedinca. Verím, že medzi vami a či vy čo teraz idete ste taký a ustojíte to.

June 26th, 2019 at 12:51

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.