„Kto pozná cestu hviezd, nestratí sa ani v najhlbšej temnote. Slová kúziel sú len bránou – duša je kľúčom. A ten, kto nájde kľúč v sebe, otvorí i dvere medzi svetmi.“

Keď sa človek v noci pozrie na oblohu, vidí hviezdy.

Niektoré žiaria jasne, iné sotva rozoznáme. Vieme, že sú tam, hoci sú od nás vzdialené tak veľmi, že si tú vzdialenosť takmer nedokážeme predstaviť.

A predsa sa na ne pozeráme.

Možno je to dobrý obraz toho, ako po desaťročiach vnímam mágiu.

Na začiatku človek vidí niekoľko svetiel. Myslí si, že keď k nim dôjde, pochopí podstatu toho, čo hľadá. Lenže keď sa dostane ďalej, objavia sa pred ním ďalšie.

A za nimi ďalšie.

Až jedného dňa pochopí, že pred ním neleží cesta s jasne označeným koncom.

Pred ním je celý vesmír.

Čím viac poznáme, tým väčšie tajomstvo vidíme

Na začiatku magickej cesty môže byť svet pomerne jednoduchý.

Existujú určité techniky, pravidlá, symboly, rituály a oblasti poznania. Človek ich postupne objavuje a prirodzene má pocit, že jeho úlohou je naučiť sa ich.

Lenže potom začne prenikať hlbšie.

Jedna odpoveď prinesie dve nové otázky.

Jedno poznanie otvorí oblasť, o ktorej predtým ani netušil.

A vec, ktorú považoval za jednoduchú, sa po rokoch môže ukázať ako oveľa hlbšia, než sa na začiatku zdalo.

To je jedna z fascinujúcich vlastností mágie.

Jej hranica sa nám s pribúdajúcim poznaním nepribližuje. Naopak – akoby sa stále vzďaľovala.

Podobne ako horizont.

Kráčame k nemu, ale nikdy neprídeme na miesto, kde by sme mohli povedať: tu sa svet končí.

Hviezdy v diaľke

Za desaťročia praxe som spoznal množstvo oblastí mágie.

Niektorým som sa venoval viac, iným menej. Do niektorých som prenikol pomerne hlboko a pri ďalších som zostal iba pri ich okraji.

A stále existujú moje pomyselné hviezdy v diaľke.

Veci, ktoré ma fascinujú.

Otázky, na ktoré ešte nemám úplnú odpoveď.

Oblasti, pri ktorých viem, že som otvoril iba prvé dvere a za nimi čakajú ďalšie.

Práve toto považujem na mágii za nádherné.

Ani po desaťročiach sa ráno nezobudím s pocitom:

„Tak. Už viem všetko, čo som chcel vedieť.“

Práve naopak.

Čím som starší, tým viac si uvedomujem rozsah toho, čo ešte nepoznám.

A vôbec ma to netrápi.

Fascinuje ma to.

Tajomstvo nemusíme okamžite odhaliť

Dnešná doba nás naučila, že odpoveď by mala byť okamžitá.

Niečo nevieme – vyhľadáme si to.

Niečomu nerozumieme – nájdeme vysvetlenie.

Lenže v mágii existujú otázky, pri ktorých odpoveď nemusí prísť dnes, zajtra ani o rok.

Niekedy človek nosí určitú otázku v sebe celé desaťročia.

Postupne zbiera malé kúsky.

Skúsenosť.
Pozorovanie.
Výsledok jednej práce.
Niečo, čo sa nepodarilo.
Niečo, čo sa naopak podarilo úplne nečakane.

A z jednotlivých kúskov sa pomaly začne skladať obraz.

Možno práve preto majú niektoré tajomstvá svoju hodnotu.

Nedostali sme ich hotové. Museli sme k nim dôjsť.

Slová kúziel sú iba začiatkom

Slová, symboly a rituály sú viditeľnou časťou mágie.

Sú tým, čo sa dá zapísať.

Môžeme zaznamenať postup, nakresliť symbol, opísať techniku alebo zachovať presnú formuláciu.

Ale za tým všetkým existuje ďalšia vrstva. A potom ďalšia.

Preto môžu mať slová kúziel význam brány.

Brána sama osebe však nie je cieľom.

Zaujímavé je to, čo sa nachádza za ňou.

A ešte zaujímavejšie môže byť zistenie, že za prvými dverami nenájdeme odpoveď, ale ďalšiu chodbu plnú nových dverí.

Možno práve tam sa začína skutočná hĺbka mágie.

Niektoré dvere zostávajú zatvorené celé roky

Nie každé tajomstvo sa otvorí vtedy, keď chceme.

Sú veci, ku ktorým som sa počas života opakovane vracal. Kedysi som im nerozumel. O niekoľko rokov som ich videl trochu inak. A po ďalších skúsenostiach som zistil, že to, čo som kedysi považoval za odpoveď, bola iba ďalšia otázka.

To nepovažujem za zlyhanie.

Práve naopak.

Hĺbka poznania sa niekedy prejaví tým, že prestaneme očakávať jednoduché odpovede.

Mágia nie je matematická rovnica, pri ktorej po správnom výpočte vždy dostaneme jedno číslo.

Sú oblasti, kde sa poznanie skladá celé roky.

A sú možno aj také, na ktorých úplné pochopenie jeden ľudský život jednoducho nestačí.

Temnota nie je prázdna

Keď sa vrátime k obrazu nočnej oblohy, uvedomíme si zvláštnu vec.

Väčšinu toho, na čo sa pozeráme, tvorí temnota.

Hviezdy sú iba malé svetelné body v obrovskom priestore.

Napriek tomu nepovieme, že medzi nimi nič nie je.

A podobne vnímam aj nepoznané oblasti mágie.

To, že niečo nevidíme, ešte neznamená, že tam nič nie je.

To, že niečomu dnes nerozumieme, neznamená, že tomu nebudeme rozumieť zajtra.

A to, že na určitú otázku nemáme odpoveď, neznamená, že odpoveď neexistuje.

Temnota môže byť jednoducho priestorom, ktorý sme ešte neosvetlili poznaním.

A práve preto sa jej nemusíme báť.

Môžeme sa do nej pozerať.

Dvere medzi svetmi

Existujú oblasti magickej praxe, pri ktorých sa hranice nášho bežného chápania sveta začínajú rozplývať.

Človek sa začne pýtať, či realita, ktorú každodenne vnímame, predstavuje všetko, čo existuje.

Čo je vedomie?
Čo je duša?
Čo sa nachádza za hranicou života?
Existujú iné úrovne reality?
Môžu existovať paralelné svety?

A ak existujú, je možné medzi nimi určitým spôsobom komunikovať alebo dokonca prechádzať?

To sú otázky, pri ktorých sa podľa mňa začína jedna z najhlbších a zároveň najnáročnejších oblastí mágie.

Nie preto, že by sme na ne mali pripravené jednoduché odpovede.

Práve preto, že ich nemáme.

Duša ako kľúč

A potom zostáva druhá časť pôvodnej myšlienky:

„Duša je kľúčom.“

Možno najväčšie tajomstvo nemusíme hľadať iba niekde ďaleko.

Môžeme skúmať svety, energie, vedomie, smrť, život a množstvo ďalších oblastí. Nakoniec však stále zostáva jeden pozorovateľ všetkých týchto tajomstiev.

Človek sám.

A čím hlbšie prenikáme do niektorých oblastí mágie, tým častejšie sa vonkajšie otázky zvláštnym spôsobom vracajú dovnútra.

Kto vlastne poznáva?
Čo v nás dokáže vnímať?
Kde sa končí telo a začína vedomie?
A je vôbec hranica medzi nimi taká jednoznačná, ako sa nám zdá?

Možno práve preto je duša tým symbolickým kľúčom.

Nie preto, že nám automaticky odomkne všetky tajomstvá.

Ale preto, že bez poznania seba samého môžeme stáť pred niektorými dverami celý život a ani nespoznáme, že sú to dvere.

Mágia bez poslednej kapitoly

Možno raz ľudstvo vysvetlí veľkú časť toho, čo dnes považujeme za tajomstvo. A možno za tým objaví ďalšiu vrstvu otázok.

Mne osobne by vôbec neprekážalo, keby to tak bolo. Nechcel by som totiž mágiu, ktorá má poslednú stranu. Nechcel by som jedného dňa zavrieť poslednú knihu a povedať:

„Tak, a toto je všetko.“

Oveľa viac ma fascinuje predstava, že bez ohľadu na to, ako ďaleko človek počas života dôjde, na obzore stále zostanú ďalšie svetlá.

Ďalšie otázky.
Ďalšie tajomstvá.
Ďalšie dvere.

Niektoré možno otvoríme.
K niektorým iba dôjdeme.
A niektoré zostanú tak ďaleko, že ich budú skúmať až tí, ktorí prídu po nás.

A možno práve v tom spočíva čaro celej cesty.

Kto pozná cestu hviezd, nemusí poznať každú hviezdu. Stačí, že sa neprestane pozerať do diaľky.

Pretože mágia pre mňa nie je svet, v ktorom už boli všetky odpovede vyslovené.

Je to priestor, v ktorom na nás stále čakajú tajomstvá vzdialené ako hviezdy – a my sa k nim celý život môžeme približovať.

PS:
V nasledujúcom príspevku sa budem venovať téme „Tieň na ceste mága – nepriateľ alebo sprievodca?“. Pozrieme sa na to, prečo má každý z nás svoj tieň, prečo ho nestačí jednoducho odmietať a ako sa aj naše slabosti môžu stať učiteľmi na ceste mágie. Pridám aj niekoľko vlastných skúseností z čias môjho výcviku a ukážem, ako tvrdo sa kedysi skúšalo, či mág dokáže ovládnuť nielen svoju silu, ale predovšetkým sám seba.

PS2:
Ďalšie články o mágii, archetypoch, paralelných svetoch a duchovnom poznaní nájdete na
www.asarat.sk

Témy z oblasti liečivých rastlín, prírodného liečiteľstva a zdravého životného štýlu nájdete na
www.prirodna-medicina.selekcia.sk Začiatok formulára