Pozerám na svoje dno. Vidím tam stonajúcu a po živote túžiacu ľudskú bytosť. Nezaradenosť, komplikovanosť rozhodnutí, predsudkov a nedopovedaných odpovedí na otázky ho skľučujú o čoraz viac.

Ľudský život na Zemi je krátky avšak naše postoje, skutky a rozhodnutia zostávajú uchované na trvalo. V tomto celom boji medzi individuálnou realitou jedinca a spoločnosti je množstvo situácií, ktoré usmerňujú rozhodovanie, úsudky a istým spôsobom tvarujú práve ľudský život jednotlivcov ako aj celej spoločnosti.

A tak žijeme v období svätského alibizmu. Na planéte je chaos. Nikto za nič nemôže, neexistuje niekto, kto by zodpovedal za krajiny, krajiny nezodpovedajú za nič, viď. terajšia situácia v Európe. Miliardy zmizli a nikto nevie kde. Nikto neviem komu atď. A ja sa pýtam pri vnímaní všetkých tých klamstiev, podvodov a mediálnych balastov, kto urobí poriadok?

Tá ľudská bytosť, ktorá je nezaradená, ktorá nevie ako sa rozhodnúť a všetko sa jej zdá komplikované a zároveň túži po živote, čo s ňou? Veď má právo si vybrať a napriek tomu sa zmáta? A v čom? Veď keď chce, môže nájsť uplatnenie medzi skorumpovanými, keď nechce môže sa nechať zotročiť za pár drobných v nejakých medzinárodných koncernoch. Nie? Tak potom môže úspešne podnikať v krajine skorumpovaných.. ani to?

Tak nech si odíde do sveta a tam hľadá uplatnenie, tam to nie je o nič lepšie.

Hm, a čo keď jej idú hlavou myšlienky, že chce byť tu, tu na mieste, kde sa narodila, kde prežila istú časť života a usadiť sa práve tam, kde to pozná najlepšie?

Och, koľká utópia, až irónia v slovách nerozhodných.

A tak svet si žije, respektíve ľudia si žijú, ale čo by, bohatí a skorumpovaní a tým korunovaní. Myslíte, že sa to zmení? Zabudnite, azda po smrti, možno snáď aj to tej Vašej tak ako tej mojej. Inak snívajme ďalej.

STOP!

Dosť bolo toho nie, nemyslíte? Veď všetko je to tak známe klišé, že o tom dlho už vieme a vieme k čomu to aj speje. Speje to k prebudeniu individualít, ako aj spoločnosti, ľudstva. Éra Mamona je na svojom vrchole a i keď to ešte kryje ako sa dá, melie z posledného. Ak príde vojna, bude to očistec. Ak príde niečo iné, nech je to čokoľvek, bude to len premena, zmena.

Pozerám z výšky na svoje dno. Ako dlhšie sa pozerám na seba o to viac vidím koľko toho ešte budem musieť zvládnuť aby som bol sám sebou. Individuality okolo mňa a svet mi napomáha deň čo deň, i keď padám a idem pomalým krokom vpred, niekedy jeden krok trvá aj roky, či životy, ale idem a nevzdávam to, to všetko čo cítim, čo je vo mne, to, prečo sa oplatí žiť a zachrániť to ešte pokiaľ sa to dá , pretože stratiť život ide ľahko, ale stratiť dušu a vlastnú identitu počas života, to je ešte jednoduchšie.

Tento príspevok venujem všetkým bojovníkom, ktorí bojujú za to, čo nevidieť, za to, tiché a pritom tak veľké, za čo niekedy stratia mnoho životov, sú mnohokrát mnohými odsudzovaní no napokon dosiahnu svoj svetlý vrchol.