Tiché kroky ma sprevádzajú do tajomnej komnaty, kde vždy keď bdiem, nachádzam stratený čas. Vchádzam dnu. Krok za krokom sa spomaľuje a spaľuje niečo, čo nazývam časom a priestorom. Po chvíli sa usádzam do kresla, ktoré bolo voľakedy čalúnené ale i tento fakt v tomto momente zaniká. Zaniká takmer všetko okrem mňa.Tento pojem, to slovo „mňa“ tak egoistické, tak vlastnostne popisné a pritom vždy tak zahmlené a nejasné no v iných svetoch bez pochýb prijímané a neuvedomelo akceptované v zmysle pozemského a tak krátkeho bytia. „Mohol by si niečo napísať…“ doznievajú vo mne slová písané veľkňazom.

Som to ja? Nepýtam sa tento krát teba. Áno som. Prijal som ten údel a sedím tu a teraz v tej komnate zabudnutej myšlienkami, časmi a všetkými tými priestormi a pojmami ako minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Pozerám sa na to napol umreté telo v ktorom si bdiem počas všedných dní a dýcham ten napol skazený vzduch, ktorý zužuje moje srdce prahnúc bo zabudnutí toho, čo vnímam a cítim. Dychtivo tliem ako dohárajúca svieca v poznatkoch všedných uvedomujúc si skúsenosti planúce v ničote poznania ako výsledok chápania a smerníc bytia poukazujúci na ďalšie napredovanie a smerovanie pochádzajúce z iných paralel bytí.

Ticho a tma, no i tma a ticho sa opäť zbiehajú do istého, svetlého bodu a pritom spoločne mi prídu tak abstraktné a nereálne, že len blázon v tele tejto selekcií pojmov uverí. A tak opisujem. Opisujem a otváram svoje vnútro. Bránu k neznámu, bránu k dávno novému, zatratenému a výsostne svätému tak ako každý, kto v prachu loví zrnká poznaní, ktoré ho postretli na ceste pri pádoch myšlienkových narušení energetických tokov, ktoré na poznanie predurčené boli i sú.

Tkviem ako vietor a dážď na tvári slepca hľadiaceho do prázdna a túžiaceho po slobode. No zotročení sme svojim programom, ktorému sme rokmi sami uverili i v poznaní toho, že vedome sme si ho vedomí sme sa v ňom samom stratili. Uverili sme dvojitému klamu, ktorému práve podliehame, a práve aj ty. Vytvorili sme svet a uverili sme tomu, pritom odpoveď tkvie vo vetre myšlienok, ktoré nezachytí každý a ty to vieš.

Iba hlupák sediaci v tom kresle a blázon, ktorý v ňom bdie sú si vedomí poznatkov toho, čo poukázané tu bolo. A tak aj učiň. Nešetri ničím a nikým. Telo ako telo, cieľ je dôležitý, no nie, vraj cesta povedali. Áno i cesta, ale každá cieľa ma svoj začiatok, a každý začiatok má svoj koniec a tak i koniec je začiatkom ako si povedal a napísal.
Sedím a bdiem v prázdne v tmavých ránach večerov. Tkviem a zvažujem. Vidím čarokrásnu Zem. Ten pohľad je nezameniteľný, ty to vieš, preto i tu bdieš a si vetrom, vánkom i tichým spánkom. Kroky vedú však ku mne a neviem odhaliť ten cieľ, len vidím cestu, vidím ju tak jasne ako tú Zem.

Budem horieť alebo zľadovatiem?

Selektívnosť ma opäť zmáha a pritom ju nik do tejto komnaty neprizval. Prisadá si ku mne. Zrazu sa postaví a pozerá mi do riadkov z poza mňa. Prikladá na mňa svoju chladnú ruku a zrazu cítim ten pocit, chutí ako ranné zore, no tie večerné sú jej bližšie. Nevyberá a neselektuje, to len ja som si ju v mojich zatratených a prázdnych myšlienkach tak zobrazil. A tak sa spoločne vnárame hlbšie do riadkov neznáma, ktoré sa črtá a otvára z poza brán, ktoré som tichými krokmi prekročil.

Roky plynú tam niekde medzi ľuďmi a tu pomedzi prsty nám uniká posledný sen o čarokrásnej Zemi, ktorý si sami sebou pochovávame a zatvárame do tajomných komnát, ktoré chránime pominuteľnosťou poznatkov a vedomostí nadobudnutých v hmote elementárnych elementov, ktoré nás ovládli na toľko, že poznaniu tiel sme museli zasvätiť etapy egyptské i minulé. Nie je i to cesta vedúca k poznaniu prepojení zo svetov iných?

Otázky položené sú, odpovede sú nastolené. Karty rozdané. Niektorí sa hráte na “cudzom pozemku”, iní to skúšate na mále, ktoré máte, i to Vám nepatrí. Pýtate sa ako si to dovoľujem? Kam to až siaham?

Ticho bdiem. Všetky tie bytosti a myšlienky vo mne tlejú a ja im dávam voľný priestor a pritom ich mlčky pozorujem, pretože nad tým všetkým predsa len niekto bdie. Vidí jasný plameň, ktorí spaľuje všetky tie nenaplnené svety, ktoré sa neustále predierajú do tiel a potrebujú byť živé aby prežili. Tie svety majú svoje vlastné začiatky i konce, no napriek tomu niektoré z nich sú večné a premenné. Teraz som tu opísal niektoré z nich, ako bdeli tu, v mojej prítomnosti, v tichu komnaty, kde som sedel, pozoroval a opisoval nestálu myseľ plnú poznatkov, radostí i sklamaní zo života. Myseľ, ktorá iná nikdy nebola, nie je a ani nebude. Zostane len spletitosťou informácií, ktoré spracúva a pretvára, transformuje a napokon presviedča o niečom inom, pritom stále si zachováva svoju silu základného programu a to neustálu manipuláciu jedinca na základe akýchkoľvek vstupov či výstupov v kontinuite na cieľ a cestu poslanie, ktoré mu bolo predurčené.

Už nesedím. Už ma nesprevádza selektívne myslenie. Nie som. Zostal tu len čas, priestor a tiché kroky.